Pri ďalšej vlne koronavírusu budú potrebovať oddych a letnú dovolenku nielen lekári a zdravotníci, ale aj všetci ostatní, upozorňuje anesteziologička Elena Yakimenko, pôvodom z Ukrajiny. Tretiu vlnu pandémie zvládneme, hovorí, no oddych je dôležitý pre posilnenie imunity a pomáha bojovať proti depresívnym stavom. Na Slovensko prišla ako lekárka za lepším životom, no krátko nato vypukla pandémia. Nič však neľutuje: „Aspoň môžem pomôcť krajine, ktorá ma prijala,“ hovorí s tým, že sa rozhodla správne.

Kedy ste sa rozhodli odísť z Ukrajiny?

Moja dcéra odišla v roku 2015 študovať na slovenskú univerzitu a život na Slovensku si veľmi pochvaľovala. O rok neskôr som sa rozhodla poslať na Slovensko životopis, pretože som z jej rozprávania vedela, ako funguje systém a ťahali ma rodinné väzby. Na moju pracovnú žiadosť reagovala firma Falck, súkromný poskytovateľ záchrannej zdravotnej služby.

V roku 2017 ste teda prišli na Slovensko. Začali ste hneď pracovať ako lekárka?

Začala som prípravu, pretože zahraniční lekári musia od roku 2017 absolvovať odborné skúšky na potvrdenie kvalifikácie. Tieto skúšky som spravila v roku 2018, ale potvrdila som nimi len diplom z ukrajinskej lekárskej fakulty. Na uznanie špecializácie napríklad z internej medicíny musíte na Slovensku absolvovať špecializačné štúdium.

To trvá koľko?

Spravidla päť rokov, na všeobecné lekárstvo stačia len tri roky.

Toto štúdium si platíte sami?

Závisí od pracovnej zmluvy so zamestnávateľom. Špecializačné štúdium si môžeme platiť aj sami, ale v prípade, že nám ho preplatí zamestnávateľ, sme zaviazaní pracovať preňho určitý čas po ukončení štúdia.

Aké medicínske zameranie ste mali na Ukrajine?

Vyštudovala som anesteziológiu a intenzívnu medicínu, pracovala som v tomto odbore 16 rokov. Po príchode na Slovensko som nastúpila ako lekárka záchrannej zdravotnej služby a začala som si robiť špecializáciu z urgentnej medicíny.

Aké boli pre vás začiatky v práci v záchranke? Ako ste sa uchytili?

Bolo to ťažké najmä pre jazykovú bariéru a príval informácií, ale kolegovia mi veľmi pomáhali. Na Slovákoch sa mi páči kolegialita a nápomocnosť. Vždy som sa mohla pýtať akékoľvek odborné otázky a každý mi ochotne odpovedal. Prijali ma medzi seba.

Ako ste zvládali prácu?

Moju prácu milujem, nemala som problémy. Vždy som vedela, ako postupovať pri akútnych stavoch a stabilizovať pacienta na prevoz do zdravotníckeho zariadenia. Materiálne sme boli skvele zabezpečení a aj spolupráca s ostatnými záchrannými zložkami bola perfektná.

Hovorí sa, že lekári sú v niektorých prípadoch v záchranných zdravotných službách navyše, pretože ich prácu dokážu pokryť záchranári. Nemali ste pocit, že by ste sa v nemocnici naučili viac?

Áno, po odbornej stránke to nebolo až také zaujímavé. Lekári sú v záchranných zdravotných službách potrební vtedy, keď záchranári nemajú kompetencie na rozhodovanie. Väčšinu zásahov dokážu vzhľadom na svoje vzdelanie skutočne pokryť záchranári, lekárov je treba možno k 15 až 20 percentám prípadov.

V marci 2020 vypukla pandémia, na akej pracovnej pozícii vás zastihla?

Počas prvej vlny som ešte stále pracovala ako lekárka v záchrannej zdravotnej službe, nebolo to však vyčerpávajúce. Nakazených bolo málo ľudí a boli sme pripravení. Naučili sme sa, ako používať ochranné pomôcky či ako zaobchádzať so suspektnými pacientmi, bola to dobrá príprava na druhú vlnu.

Ale predsa. Odišli ste na Slovensko za lepším životom, prvé roky pre vás boli ťažké a keď ste sa pomaly začali zabiehať, vypukla pandémia. Ako ste sa cítili?

Bola som práve vtedy na dovolenke na Ukrajine. Aj tam je zdravotníctvo vyčerpané, návrat na Slovensko bol ťažký, miešali sa vo mne rôzne pocity. Po príchode som si povedala, že ako lekárka aspoň môžem pomôcť štátu, ktorý ma prijal. Dnes viem, že som sa rozhodla správne.

Záchranári spočiatku nedostávali mimoriadne sedemeurové príplatky, hoci prichádzali denne do kontaktu s pozitívnymi. Ministerstvo zdravotníctva im preplatí len obdobie od prvého marca. Nie je to nespravodlivé?

Za prvú vlnu sme dostali odmeny. Počas druhej vlny, keď bolo oveľa viac pacientov, nemali záchranári vraj nárok na spomínané príplatky. Ja som vtedy začala pracovať na polovičný úväzok v Nemocnici s poliklinikou Myjava, takže sa ma to netýkalo, ale myslím si, že to bolo nespravodlivé a nepochopiteľné. Veľa slovenských zdravotníkov má finančné ťažkosti, vidím to na vlastné oči. Trú biedu a pritom robia od rána do večera, najmä teraz počas pandémie.

Elena Yakimenko (úplne vľavo) s kolegami. Foto: osobný archív E. Yakimenko.

Mali by sa platy pre všetkých v zdravotníctve zvýšiť?

Áno, jednoznačne. Záchranári, ošetrovatelia a zdravotné sestry odchádzajú zo Slovenska do iných štátov, kde dostanú viac peňazí.

Máme po pandémii očakávať, že sa zdravotníci budú celosvetovo posúvať na Západ?

Možné to je, ale pre Slovensko by bolo správne, aby vytvorilo zdravotníkom také podmienky, aby tu ostali.

Po tom, ako ste si začali robiť špecializačné štúdium, ste teda v septembri dostali ponuku pracovať ako anesteziologička v nemocnici v Myjave. Tá bola výrazne premoreným okresom, aká bola situácia na covid oddelení?

Z myjavskej nemocnice odišiel anestéziológ, takže sa uvoľnilo miesto a ja som sa toho chytila. Potešila som sa, že budem začínať v menšej nemocnici, celý zdravotnícky personál bol navyše ku mne milý. Nastúpila som na covidové Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny OAIM v septembri, keď bola situácia ešte pomerne dobrá, ale od októbra už išlo do tuhého. Začal vypadávať personál, ktorý sa nakazil, nevládali sme, všetci sme boli unavení. V tom období neexistovali ľahké služby, boli len ťažké a ešte ťažšie. Išli sme bez oddychu, stále sme mali zaplnené lôžka s ťažkými stavmi pacientov, len posledné týždne sa situácia zlepšuje.

Liečba pacientov s ochorením COVID-19 je zložitá. Každý pacient je iný, má iné chronické ochorenia, inú imunitu, v jednotlivých obdobiach sa líši aj premorenosť variantami SARS-CoV-2 a to, ako na tieto varianty pacienti reagujú. Stále nevieme, aká liečba je ideálna, aby sme pomohli všetkým, skúšame niektoré lieky odobrať, iné pridať.

To bola veľmi zložitá situácia, ktorá si určite vyžiadala veľa obetí. Zažili ste už počas svojej lekárskej kariéry niečo podobné?

Mám nepríjemné zážitky s týmto novým infekčným ochorením. Vyskytli sa prípady úmrtí doma s ťažkým priebehom ochorenia či smrť celej rodiny. Boli aj prípady náhleho zhoršenia stavu s úmrtím po prekonaní infekcie. Na covid oddelení máme obete spomedzi zdravotníkov, mladších ľudí aj prakticky zdravých ľudí.

Čo vám takáto skúsenosť dala? Zmenili sa vám nejako životné priority?

Základné životné priority sa mi zmenili už dávno, a to v dôsledku niekoľkoročnej praxe v nemocnici. OAIM je oddelenie, kde sú pacienti v kritickom stave, a preto má aj mimo pandémie štatisticky vyššiu úmrtnosť. Beriem to ako skutočnosť, ktorú nemôžem zmeniť a v ktorej sa aspoň usilujem využiť všetky svoje znalosti a skúsenosti. Vo svojom odbore sa stále vzdelávam a opakujem si.

Zmenilo sa len to, že maximálny výkon pri liečbe kritického pacienta môže podať len zdravotník, ktorý je oddýchnutý, pozitívne naladený a nepreťažený, či už v práci alebo v iných záležitostiach. Po pandémii som pochopila, že osobný život je popri práci prioritou. Práca navyše nemôže trvať dlho, vyžaduje si odmeniť ju kvalitným oddychom.

Hovoríte, že situácia sa posledné týždne zlepšuje. Ako sa teraz cítite?

Teším sa z návratu do normálneho života aj na naplánovanú dovolenku.

Počet hospitalizovaných už dávnejšie klesol na Slovensku pod tisíc, takže nedostávate ďalej sedemeurové príplatky za prácu na covid oddeleniach. Zaslúžili by ste si finančné odmeny počas celého trvania pandémie?

Keď sa rozprávame s príbuznými o hospitalizovaných, stále nám hovoria, že by sme mali dostať adekvátne ohodnotenia. Hovoria, že potrebujeme príplatky, lebo zachraňujeme životy a o všetkých sa bez oddychu už mesiace staráme, ale viete… pre mňa by boli najväčšou odmenou aspoň dva dni voľna. Finančne sa cítim na Slovensku dobre.

Pred pár dňami sa skončil núdzový stav a spolu s ním aj vaša pracovná povinnosť. Ako to bude teraz na oddelení vyzerať?

Moja pracovná povinnosť na OAIM pokračuje ďalej, aj na necovidovom oddelení máme stále na starosti pacientov. Budú pribúdať plánované operačné výkony, ktoré sa prechodne zrušili.

Určite požiadame o dovolenky, lebo si potrebujeme oddýchnuť. Vedúci pracoviska to rozvrhne tak, aby bolo o pacientov dobre postarané. Ja budem mať voľno už o dve pracovné zmeny.

Čo budete robiť?

Ešte presne neviem, ale preferujem aktívny oddych a veľmi sa mi páči čas strávený na Slovensku.

Po zlepšení epidemickej situácie sa veľa hovorí o odchode zdravotníkov. Aký personálny vývoj predpokladáte v slovenskom zdravotníctve?

Aj ja predpokladám odliv zdravotníkov. Niektorí budú unavení, iní budú v preddôchodkovom alebo dôchodkovom veku, niektorí možno odídu pre finančné podhodnotenie. Zároveň nevidím zo strany ministerstva zdravotníctva stratégie, ktorými by sa pripravovalo na vychovanie nových generácií zdravotníckeho personálu.

Medzinárodná asociácia lekárov na Slovensku ponúkla pomoc zahraničných lekárov v období epidémie, ale nie je o ňu záujem. Je veľa lekárov a iného zdravotníckeho personálu, ktorí už žijú na Slovensku, sú k dispozícii, ale ešte sa nerozhodlo o uznaní ich diplomu a kvalifikácie. Aj to by bola pomoc pre preťažených slovenských zdravotníkov.

Na druhej strane, je morálne a z dlhodobého hľadiska udržateľné, aby sme „kradli“ zdravotníkov iným štátom?

Kradnúť nie je správne slovo. Každý človek sa rozhoduje sám za seba, aj ja by som mohla pracovať na Ukrajine, ale chcela som vyskúšať aj prácu v zahraničí a našla som tu lepšie podmienky. Nedostatok zdravotníkov nie je len problém Slovenska či Ukrajiny, je to celosvetový problém, ktorý pandémia len ukázala. Človek stratí veľa rokov života štúdiom a následne má po zvyšok toho života rozhodovať o živote iných, čo je obrovská zodpovednosť, ktorú neunesie hocikto. Ak má byť daný človek finančne podhodnotený, prečo by si vyberal takýto ťažký údel? Potrebujeme globálne zvýšiť platy všetkých zdravotníkov, ošetrovateľov, sestier, záchranárov či lekárov, dať im vhodné pracovné prostredie a status v spoločnosti.

Je pred nami pár letných mesiacov, po ktorých nás vraj čaká tretia vlna. Ako by sme mali leto stráviť, aby boli epidemické dosahy čo najnižšie?

Treba dodržiavať hygienické opatrenia, poctivo sa izolovať, ak máme COVID-19 a upozorniť o našej infekcii aj ľudí, s ktorými sme prišli do styku. Aktívne očkovanie môže pomôcť zastaviť tretiu vlnu pandémie. Ako ukazujú skúsenosti z iných krajín, napríklad z Izraela, to je jediná cesta späť k normálnemu životu.

Mali by sme sa vzdať letných dovoleniek?

Nie, ľudia potrebujú oddych a cestovanie tiež do istej miery vytvára imunitu. Pomáha tiež bojovať proti depresívnym stavom, ľudia si takýto oddych zaslúžia. Covid môžete chytiť, aj keď ostanete na Slovensku a budete sa báť.

Aké nedostatky v zdravotníctve by sme mohli počas mesiacov pred treťou vlnou napraviť, aby sme boli pripravenejší?

Máme skúsenosti už z dvoch vĺn, vieme, ako pracovať a liečiť. Myslím si, že každá ďalšia vlna ukáže, že my už sme pripravení a zvládneme ju lepšie než tú predchádzajúcu. Treba len pamätať na to, že aj my sme ľudia a potrebujeme oddych. Pracovná povinnosť je dlhodobo neudržateľná, pri ďalšej vlne budeme potrebovať, aby na to nadriadení mysleli.

Aké sú vaše plány po konci pandémie? Chcete ostať na Slovensku a pracovať ďalej ako lekárka, alebo sa presuniete inam?

Plánujem pokračovať v práci na Slovensku, pokračujem v špecializačnom štúdiu, aby som si zlepšila zručnosti. Zatiaľ mi vyhovujú podmienky bývania a práce tu – podobná mentalita ľudí a dobré vzťahy našich štátov, možnosti turistiky a oddychu v peknom prírodnom prostredí.

Mám rada život na Slovensku – možnosť aktívne sa realizovať v práci, príležitosť učiť sa nové veci a zdokonaľovať sa v profesii. Páči sa mi spomalená pokojná mentalita Slovákov, možnosť využiť produktívne každý deň života. Tiež sa mi páči rôznorodý reliéf krajiny: rovina a hory, podpora a rozvoj športových aktivít ako turistika, beh či bicyklovanie.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.