Rusko vo štvrtok prevzalo predsedníctvo v Arktickej rade, organizácii združujúcej osem arktických štátov. Prudké klimatické zmeny, ktoré sa dejú v posledných rokoch v tomto až donedávna odľahlom regióne, začínajú prinášať nové príležitosti aj hrozby. Ukazuje sa, že tie nie sú len regionálne, ale dosahujú globálny rozmer.

Vo štvrtok sa na samite Arktickej rady v Reykjavíku stretli ministri zahraničných vecí Kanady, Dánska, Fínska, Islandu, Nórska, Ruska, Švédska a Spojených štátov. Predstavitelia Islandu počas zasadnutia Rusku oficiálne odovzdali dvojročné predsedníctvo v organizácii, ktorá zároveň prijala svoj vôbec prvý strategický plán na najbližšiu dekádu.

„Arktická rada dospieva a my sme hrdí na to, že sme sa dohodli na jej vôbec prvom strategickom pláne. Ten predstavuje rámec na nadchádzajúce desaťročia a víziu Arktídy do roku 2030,“ uviedol islandský minister zahraničných vecí Gudlaugur Thór Thórdarson.

„Pochodeň preberá najväčší arktický štát. Budeme sa riadiť heslom ‚zodpovedný rozvoj ďalekého severu‘,“ uviedol pri tejto príležitosti ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Šéf ruskej diplomacie zároveň opätovne prízvukoval staršiu výzvu Moskvy, aby v rámci rady obnovili dialóg o vojenských otázkach. Ten sa v rámci rady skončil v roku 2014.

Názory expertov na túto iniciatívu sa rozchádzajú. Troy Bouffard, riaditeľ Centra pre arktickú bezpečnosť a odolnosť na Aljašskej univerzite vo Fairbanks, zdôrazňuje, že Arktická rada je efektívna práve vďaka tomu, že sa nevenuje otázkam „tvrdej bezpečnosti“. Korešpondent denníka Financial Times Tony Barber naopak varoval, že hoci bola Arktída roky regiónom, kde pretrvávala konštruktívna spolupráca inde konkurenčných mocností, rýchlosť s akou sa otepľuje, vyústi do narastajúcej rivality Ruska, Spojených štátov a Číny.

Šéf americkej diplomacie Antony Blinken (vľavo) a jeho ruský rezortný kolega Sergej Lavrov sa zdravia lakťami počas stretnutia, ktoré sa konalo popri zasadnutí Arktickej rady v islandskej metropole Reykjavík v stredu 19. mája 2021. Foto: TASR/AP

Arktická riviéra s dosahmi na celú planétu

Teploty v ruskej dedine Nižnaja Peša v Nenecku za polárnym kruhom dosiahli v stredu 30 stupňov Celzia, čo je hodnota, ktorú škótsky meteorológ Scott Duncan označil za „skutočne výnimočnú v každom ročnom období, no v máji ohromujúcu“. Podľa jeho analýzy boli v polovici mája teploty pri Barentsovom mori vyššie než na plážach Chorvátska, južného Francúzska a častí Talianska.

Celkovo sú podľa Duncana teploty v Arktíde o 20 až 24 stupňov vyššie, než je v tomto období bežné. Podľa Ruskej federálnej služby pre hydrometeorológiu a environmentálny monitoring (Rossgidromet) má teplotná anomália pôvod na juhu Sibíri, pričom sa rozšírila už na väčšinu centrálneho Ruska.

Nejde pritom pravdepodobne len o ojedinelý fenomén. Vlna horúčav zasiahla ruskú Arktídu v rovnakom čase, keď ďalšia štúdia potvrdila predpoklad, že tento región sa otepľuje trikrát rýchlejšie než zvyšok sveta. Teplotné anomálie nezasahujú len Arktídu, ale aj ostatné oblasti Ruska. V Petrohrade zaznamenali najteplejší 12. máj (26,7 stupňa Celzia) za posledných 58 rokov, a to len pár dní po tom, ako v meste nasnežilo. Teplotné rekordy namerali aj v Moskve a iných ruských mestách. O raste teplôt v Arktíde a topení permafrostu sa môžete viac dočítať v článku denníka Štandard.

Arktída. Zdroj: Wikipedia

Na začiatku roka zverejnila svoju stratégiu pre Arktídu aj India – krajina, ktorá sa nachádza bližšie k rovníku než k severnému pólu. Nie je pritom jediná, podobné stratégie prijali za posledné tri roky viaceré štáty vrátane Kanady, Číny, Francúzska, Nemecka, Nórska, Poľska, Ruska, Švédska, Spojeného kráľovstva i Európskej únie.

Otepľovanie Arktídy má potenciál ovplyvniť celú planétu. Vzdialená India napríklad vo svojej stratégii varuje pred súvislosťou medzi topením arktickej ľadovej pokrývky a monzúnovými cyklami. Naí Dillí tiež varovalo, že topenie permafrostu môže uvoľniť patogény a paleovírusy, ktoré boli po tisícročia zachytené pod ľadom a mohli by sa stať príčinou budúcich pandémií. O paleovírusoch z topiaceho sa permafrostu a ich výskume v ruských vojenských laboratóriách sa môžete viac dočítať v článku denníka Štandard.

Nové zdroje a príležitosti

Pri záujme o Arktídu nejde pritom len o ekologické otázky v kontexte klimatickej zmeny, ale aj o príležitosti, ktoré jej topenie potenciálne ponúka. Podľa odhadu Amerického úradu pre geologický prieskum (USGS) by sa v arktickom regióne mala nachádzať približne tretina ešte neobjavených zdrojov uhľovodíkov, pričom až 80 percent má byť umiestnených ďalej od pobrežia. Moskva by pritom chcela do roku 2030 získať pod kontrolu až 55 percent arktickej ropy a zemného plynu. Viacerí experti vrátane Barbera však upozorňujú, že tento potenciál je vzhľadom na nízke ceny ropy na svetových trhoch, ako aj snahu vyspelých štátov o zníženie emisnej stopy, preceňovaný.

Určitý potenciál do budúcna ponúka aj takzvaná Severná námorná trasa (NSR). Tá vedie od ostrova Nová zem až k Beringovmu prielivu a umožňuje spojiť európske a ázijské trhy námornou trasou, ktorá je o 40 percent kratšia než trasa vedúca cez Suezský prieplav a až o 60 percent kratšia než zdĺhavá štreka okolo Mysu dobrej nádeje.

Ústup ľadu spôsobil, že Arktída sa stáva čoraz vhodnejšou na rozvoj aj na ľudskú činnosť, ale NSR nie je podľa slov Elizabeth Buchananovej z Deakinovej univerzity v Melbourne ešte stále „alternatívou v komerčnom zmysle“. „Nepredvídateľnosť arktického ľadu spôsobuje, že poistenie je v porovnaní s inými trasami stále drahé, zradné podmienky na trase a prísne požiadavky Moskvy budú spoločnosti aj naďalej odrádzať, pričom do úvahy treba z komerčného hľadiska brať aj nedostatok prístavov a inej transportnej infraštruktúry pozdĺž trasy,“ dodala.

Hoci je potenciál rozmŕzajúcej Arktídy stále viac teoretický než reálny, mocnosti si ho začínajú vopred poisťovať. Náskok pritom získalo v posledných rokoch Rusko. „Založili sme tam [v Arktíde] pevný základ na vytvorenie vojenskej infraštruktúry. Na ostrovoch arktických súostroví sme vybudovali administratívne a obytné komplexy, ktoré nemajú vo svete porovnanie. Vojaci tam slúžia a strážia na báze rotácie,“ uviedol ešte na jar ruský minister obrany Sergej Šojgu s tým, že ruské Severné loďstvo už čoskoro dostane novú raketonosnú ponorku triedy Borej a aj niekoľko iných nových plavidiel. 

Ruskí námorníci hliadkujú na palube jadrového raketového krížnika Peter Veľký na arktickej základni v Severomorsku. Foto: TASR/AP

Podobné vyhlásenia sa môžu zdať prehnané, ale v arktických oblastiach Ruska žijú až dva milióny ľudí, čo je polovica celkového obyvateľstva Arktídy. Rusko má v oblasti okrem toho aj vyše 50 vojenských stanovísk – približne 13 letísk, 10 radarových staníc, 20 pohraničných stanovísk a 10 integrovaných záchranných staníc.

Arktické ambície Moskvy podčiarkuje skutočnosť, že Rusko momentálne disponuje najväčšou flotilou 40 ľadoborcov na svete, a zároveň je jediným štátom, ktorý má k dispozícii ľadoborce na atómový pohon. Je ich šesť. Na konci októbra 2020 spustili na vodu aj prvý jadrový ľadoborec triedy Projekt 22220 s názvom Arktika. Na porovnanie, Spojené štáty a Čína disponujú len dvoma ľadoborcami.

Ruské posilňovanie vojenskej prítomnosti v Arktíde však nemusí byť nutne len prejavom akejsi lepšej schopnosti predvídať budúce príležitosti. Ustupovanie ľadu neodhaľuje len nové príležitosti, ale otvára aj donedávna neprístupný ruský sever novým vojenským hrozbám. Podrobnejšia analýza rozvoja ruských vojenských síl v regióne, ktorú uskutočnil Mathieu Boulègue z think tanku Chatham House, ukázala, že Moskva v skutočnosti nebuduje až tak útočné ako skôr obranné kapacity. Viac o posilňovaní ruskej vojenskej prítomnosti v Arktíde sa môžete dočítať v článku denníka Štandard.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.