Biskup Eľko: Proti kresťanstvu sa stavia náboženstvo ľavicového liberalizmu

Rozhovor s generálnym biskupom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Ivanom Eľkom o obvinení fínskej kresťanskej poslankyne Päivi Räsänenovej.

Pán biskup, spolu s biskupmi Mihočom a Hroboňom ste vyjadrili podporu fínskej političke Päivi Räsänenovej, ktorá čelí žalobe za údajný nenávistný prejav. Vaše vyjadrenie ste zakončili výzvou, aby fínska generálna prokuratúra zrušila obžalobu voči pani Päivi Räsänenovej. Čo vás k tomu viedlo? Máte nejakú správu o spätnej väzbe či inej reakcii z Fínska?

Až pri odpovedi na túto otázku si uvedomujem, že sme svoju reakciu nedotiahli do konca. Pravdu povediac, neodkomunikovali sme ju ani samotnej Päivi Räsänenovej, ani nikomu na fínskej strane. Klasik by povedal, že „takto sa to nerobí, do psej matere“. Našou primárnou snahou bolo upozorniť ľudí u nás, čo sa deje neďaleko od nich. Zároveň deklarovať, že sa proti tomu principiálne búrime. V tejto súvislosti si dovolím malé odbočenie a osobnú poznámku. Naposledy som podpisoval petíciu za prepustenie človeka z väzby, v ktorej bol kvôli slobode slova, v lete 1986. Išlo o českého, českobratského evanjelického farára Jána Dusa. Potom tridsaťpäť rokov nič. Zároveň sa udiala jedna obrovská civilizačná zmena. Na konci nej znova riešime problém so slobodou slova. Aké zvláštne.

Päivi Räsänenová o vašej aktivite vie, kolega Bohumil Petrík s ňou urobil rozhovor a bola za vašu podporu vďačná. Prejdem ale k téme, ktorej sa dotýkate v závere vašej odpovede. Považovať biblický názor za nenávistný prejav je logická aj civilizačná nehoráznosť. V čom vidíte príčiny, prečo k takýmto právnym excesom môže prísť?

Tu musím svoju odpoveď veľmi zhutniť a dopustiť sa v mene toho i istých zjednodušení a schematizácie. Príčinu vidím v tom, že tu stoja – v poslednom a rozhodujúcom zmysle slova – proti sebe opäť dve náboženstvá. Klasické kresťanstvo a košaté sekulárne náboženstvo ľavicového liberalizmu. Starý marxizmus – mimochodom, ten československý, politicky organizovaný, má práve sto rokov, ten slovenský ešte o pol roka viac – sa skutočne správal ako sekulárne náboženstvo. Kresťanstvu, jeho obsahu, zmyslu, prejavom a dosahu hlboko rozumel, musel im rozumieť, ak chcel byť ich lákavým preludom. Komunizmus si uvedomoval, že ak chce realizovať svoju víziu usporiadania sveta, má tu zásadnú prekážku, s ktorou sa musí porátať ako s prvou – kresťanstvo, autentické náboženstvo. Ono prináša slobodu, jednotu, bratstvo, pravdu, lásku, spravodlivosť v pôvodnej, neskarikovanej a nesfalšovanej podobe. Ďalej už príbeh poznáme. Dnes sa nám oblúkom vracia späť. To je odpoveď na vašu otázku.

Pomenujte súvislosti medzi komunizmom a marxizmom z minulosti a dnešným útokom na náboženskú slobodu.

Dej sa odohráva na ďalšom, vyššom stupni, v dramatickom rozhovore s novým marxizmom, ktorý znova len vníma cirkev ako prekážku v expanzii. Konflikt je však omnoho inteligentnejší, sofistikovanejší, kultivovanejší, narába sa pri ňom s pojmami, ku ktorým máme posvätnú úctu, napríklad láska, manželstvo, prijatie slabších, krása stvorenia, alebo, ako v našom prípade sloboda slova, respektíve znevažovanie tých, ktorí sú iní. Citlivé body ale zostávajú tie isté – Kniha kníh, citovanie z nej, jej výklad a jeho praktická aplikácia. Novému marxizmu sa však aj niečo páči a v tom vidím starú známu snahu o podobnosť a nahrádzanie, ktorú si veľmi dobre pamätám z mladosti. Napríklad to, ak sa z Knihy kníh cituje, ale zároveň sa citácia parafrázuje do nevkusnej, teologicky zdevastovanej a politike pragmaticky slúžiacej podoby – napríklad parafrázou Ježišových podobenstiev. Problém vidím ako permanentný. Ako starý komunizmus, aj on má svoje globálne kultúrne príčiny. V tomto zmysle to beriem ako istý druh osobnej úľavy. Prežijeme v ňom svoj život, ak sa ešte nedožijeme nejakej jeho novej podoby.

Čo je potrebné urobiť, aby sme takýmto žalobám a vôbec obmedzovaniu slobody dokázali čeliť? 

Predovšetkým musia byť absolútne ostražití strážcovia ducha tradičnej parlamentnej demokracie, individuálne poňatých ľudských práv a slobôd. A súdna moc nesmie byť ideologicky infiltrovaná. Ak sa tak stane, je koniec. Človek nesmie zavrieť oči ani pred milimetrovým precedensom. Nový marxizmus už nie je taký prvoplánový, transparentný a brutálny ako ten starý, ktorý si hneď v prvý deň a očividne urobil nárok na všetkých a na všetko. Dnes v ideologickom diskurze pozorujeme skôr „salámovú metódu“, v ktorej prvé kolieska môžu byť odrezané ešte veľmi elegantne a tenučko, ale jedného dňa sa spamätáme, že nám z tej salámy chýba očividne dosť.

Viete povedať, aké reakcie vyvolalo žalovanie Päivi Räsänenovej vo Fínsku? Ako sa k tomu postavila fínska evanjelická cirkev?

Ako som povedal, jednali sme spontánne a neboli sme v spojení s fínskou stranou. Vlastne aj trocha boli. Urobili sme jeden pokus o získanie pohľadu zvnútra. Dostali sme veľmi stručnú odpoveď. Viem si predstaviť, že práve toto nám budú isté kruhy vyčítať; že máme veľmi obmedzený vhľad do témy, že sme celkom detailne sémanticky nepreskúmali preklady troch fínskych textov do angličtiny či nemčiny a ignorovali sme, že … a tak ďalej. Také „Poďme do nich!“ by si rovnako zaslúžilo sémantické preskúmanie, no od strážcov férovosti sa ho nedožilo. Mne sa jednostaj vynára pred očami hra, ktorú sme hrávali s deťmi v táboroch – „Čo by si urobil, keby“. Takže, keď sme sa dozvedeli, že sa niečo takéto deje, úplne spontánne sme reagovali spoločným vyhlásením. Všetci traja sme to v tom istom čase cítili naraz a rovnako.   

V slovenskej vláde aj koalícii je viacero kresťanov, protestantov aj katolíkov, mala by sa podľa vás slovenská vláda, zvlášť diplomacia, angažovať v tomto prípade obmedzovania náboženskej slobody vo Fínsku?

Viete, sme iba malí a úbohí ľudia. Stačí málo a tento prípad mohol zostať úplne bez reakcie. Každý je zavalený svojou agendou. V pandémii často zápasí o holé prežitie. Správ o udalostiach je nespočetné množstvo. Človek stráca schopnosť ich prioritizácie, rozpoznania. Aj politik, aj novinár, aj farár, aj občan. Reakcia vyžaduje ochotu opustiť svoje sebazacyklenie. Nie som v stave niekomu vyčítať, že si tento prípad nevšimol, alebo mu nevenoval patričnú pozornosť, aj keď u politika by to malo priamo vyplývať z podstaty jeho poslania. O to viac si vážim tých doslova pár médií, ktoré o ňom informujú. Na Slovensku však zvykne bývať aj ináč. Nedávno sme tu mali výmenu medzi „na spôsob francúzskych pamfletistov“ vyjadrujúcim sa publicistom a istým duchovným, aj s hrozbou trestnoprávnej koncovky pre toho prvého. O slobode slova sme vtedy boli poučení omnoho viac. Proste, keď je garde obrátené, až vtedy to dostáva šťavu a začne to byť omnoho zaujímavejšie a vychovávajúcejšie unudené publikum.

Kresťanstvo RozhovorFínska politička Päivi Räsänenová: Ďakujem slovenským biskupom. Nesmieme sa báť cenzúry ani trestného stíhania

Prečo je potrebné, aby sme o takýchto prípadoch hovorili a angažovali sa aj na Slovensku, ak sa nás priamo netýkajú?

V roku 1985 som čítal jednu samizdatovú esej Václava Havla, jej názov som už zabudol. Písal o tom, že situácia v totalitárnych režimoch na Východe – čo sa týka ľudských práv, kontroly jednotlivca, ľavičiarskych kolektivistických politík či slobody slova – je iba vypuklým zrkadlom toho, ako o desaťročie môžu vyzerať demokratické pomery na Západe. Pravdu povediac, absolútne som mu v tej chvíli a ešte dlho potom nerozumel. Nechcem však teraz poukazovať na to, akým zaujímavým spôsobom sa táto politicko-duchovná vízia plní, či naplnila. Skôr poukázať na to, že dnes sa už politické, ideologické, spoločenské, kultúrne či duchovné vplyvy dokonale miešajú, že úplne  prestávajú rešpektovať delenie Východ – Západ alebo akékoľvek iné delenie. Hravo prúdia naprieč kontinentom či kontinentmi a dokazujú nám, že sme jednou civilizáciou, spojenými nádobami. V tomto zmysle sú udalosti vo Fínsku ukážkou toho, čo sa môže už v nasledujúcej chvíli odohrať kdekoľvek v Európe či v Amerike, ba žiaľ, sa to už odohráva. V tomto zmysle by bolo užitočné, keby sme si uvedomili, že tu nejde o lokálnu záležitosť konkrétneho človeka a nejakých jeho privátnych opletačiek, nejde o cirkev a jej biznis, nejde o kresťanského politika, dokonca nejde ani o matku piatich detí. Ide o princíp. O modelovú situáciu, keď má európska civilizácia problém s tým, čo si kedysi sama definovala ako kľúčové, o čom si povedala, že to bude zaručovať, rešpektovať a brániť.

Prečo je teda potrebné konať aj u nás?

Pretože nemožno mlčať, vec je predsa spoločná, nepozná jazyk, rasu, pohlavie, náboženstvo. Jednoducho, dnes ona, zajtra niekto iný. Že je to hystéria, konšpirácia, že som to riadne prestrelil? Hystériu ani kultúru konšpirácií neznášam. Bodaj by som bol skutočne zlý prorok, nič iné si neželám.