Čo spája progresivizmus a marxizmus

Znepokojenie, ktoré dvíha penzionovaných generálov v západnom svete, opätovne otvára známu otázku, či je ľavicový liberalizmus neomarxistický. Píše Vladimír Palko.

V uplynulých dvoch týždňoch sa stali tri udalosti, ktoré otvárali jednu a tú istú otázku. Viac ako stovka penzionovaných amerických generálov a admirálov zverejnila vyhlásenie, v ktorom upozornila na hrozbu nárastu progresivizmu, socializmu a marxizmu v USA. Podľa nich je v Amerike konflikt, aký tu nebol od roku 1776, a to konflikt medzi podporovateľmi marxizmu a progresivizmu na strane jednej a podporovateľmi ústavnosti a slobody na strane druhej. Podľa nich Demokratická strana tento progresivizmus a marxizmus vo svojich radoch víta.

O pár dní nato bol z amerických vesmírnych síl prepustený podplukovník Matthew Lohmeier, lebo publikoval knihu s názvom Neodolateľná revolúcia: Dobytie a zničenie americkej armády ako cieľ marxizmu, v ktorej tvrdil zhruba to isté, čo tvrdili penzionovaní generáli.

Denník Štandard informoval o týchto udalostiach na Slovensku ako prvý. O tretej, ktorá sa udiala niekoľko dní pred spomenutými dvomi, informovať nemohol, lebo to bola neverejná online diskusia, na ktorej som predniesol referát. Organizovalo ju Spoločenstvo Ladislava Hanusa a moderoval ju Šimon Sádovský. Nuž a témou bolo to, čo riešili aj generáli s podplukovníkom, a síce či je ľavicový liberalizmus pokračovaním, inováciou marxizmu. Teda či je neomarxistický.

Domnievam sa, že to je neomarxizmus

V knihe Levy prichádzajú som formuloval vzťah medzi marxizmom a témami moderného ľavicového liberalizmu v trochu slabšej súvislosti, a síce v tom zmysle, že pre mnohých ľavičiarov na Západe sa stal ľavicový liberalizmus náhradnou ideológiou po sklamaní zo sovietskeho komunizmu, ku ktorému začalo dochádzať po odhaleniach podstaty stalinizmu, najmä od 60. rokov.

Som však naklonený súhlasiť aj so silnejším tvrdením, teda že ľavicový liberalizmus má marxistické korene a je teda v tomto zmysle neomarxistický. Dodávam však, že téma by si vyžadovala priam hrubú monografiu. Pokúsim sa iba o popularizačnú, či ilustračnú formu, umožnenú rozsahom jedného článku.

Čo hovorili Marx a Engels?

Marxizmus delí spoločnosť na utláčaných a utláčateľov. Medzi týmito skupinami prebieha triedny boj. Marxizmus hovorí o oslobodení utláčaných, ktorí sú v okovách. Známy Marxov výrok hovorí, že nejde o to svet vysvetliť, ale ako ho zmeniť. Zmena nie je len nejaká čiastková, postupná, nejedná sa o nejaké vylepšovanie. Jedná sa o zmenu revolučnú, zmenu od základu. „Rozboríme sveta starý základ,“ spieva sa v Internacionále, hymne marxistickej ľavice. Z toho tiež hneď vyplýva, že marxizmus je internacionálny. Marxizmus je nepriateľský voči náboženstvu. „Náboženstvo je ópium ľudstva,“ hovorí Marx.

Marxizmus rozvinutý Leninom, teda marxizmus-leninizmus bol u nás štyridsať rokov vládnucou ideológiou a z Marxa sme si pamätali hlavne to, že tou utláčanou triedou bol najmä proletariát a utláčateľskou buržoázia. Marxizmus pripúšťal, dokonca propagoval revolučné násilie, teda bol radikálnym hnutím s radikálnymi cieľmi. Sovietska, marxisticko-leninská vetva marxizmu radikálne zrušila súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, pretože každú jeho formu považovala za neprípustné vykorisťovanie. Toto sme si na sovietskom marxizme pamätali najviac.

• 

• 

Dnešný ľavicový liberalizmus je vlastne marxizmom, ktorého novým proletariátom sú takzvané sexuálne menšiny, ženy, historicky menej úspešné ľudské rasy, migranti a tak ďalej. Utláčateľský systém tvoria kresťanská sexuálna morálka, homofóbia, transfóbia, rodina s mužom, ženou a ich deťmi, „belošská nadvláda“, xenofóbia, rasizmus atď. Cieľom je revolúcia v rodine, manželstvo medzi osobami rôznych pohlaví, transformácia mužov v ženy a naopak, chirurgicky, hormonálne či bez, desiatky rodov, multikultúrna spoločnosť, zvrhnutie „belošskej nadvlády“, fakticky protibelošský rasizmus, prevýchova belochov. Dosiahnutie rovnosti medzi mužmi a ženami, medzi rôznymi rasami, ale nie rovnosti šancí, tá existuje už dávno, ale rovnosti vo výslednej kariérnej úspešnosti.

Násilie? V porovnaní so sovietskym komunizmom skôr v soft forme. Mladá ľavicová generácia roku 1968 to riešila hádzaním dlažobných kociek, Antifa napáda fyzicky svojich oponentov, BLM podpaľuje a rabuje, kresťania sú vyhadzovaní z práce, lebo sa im neuznáva právo na výhradu vo svedomí.

O nepriateľskosti ľavicového liberalizmu voči kresťanstvu tiež netreba pochybovať.

Niekto môže povedať, že analógie nie sú dôkazom oprávnenosti použitia prívlastku neomarxistický. Poznamenávame, že niekedy sa nejedná o analógiu, ale o totožný prístup k totožnej otázke.

• 

• 

Aj manželstvo bola utláčateľská inštitúcia

Klasici marxizmu, Karl Marx a Friedrich Engels, považovali nielen fabriku za miesto útlaku. Považovali zaň aj „buržoázne“ manželstvo. „V rodine je manžel buržoa a manželka reprezentuje proletariát,“ píše Engels vo svojom hlavnom diele Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Tiež v ňom hovorí o manželstve ako o otroctve ženy.

Na inom mieste Engels píše: „Emancipácia ženy bude možná iba, ak sa žena bude môcť podieľať na produkcii vo veľkom, spoločenskom rozsahu a práca v domácnosti si nebude vyžadovať nič iné ako zanedbateľné množstvo času.“

Všimnime si Engelsov radikalizmus. Manželka proletárka, otrokyňa. Engels pri presadzovaní zamestnanosti žien mimo domácnosti nenecháva žiadny priestor na slobodné rozhodovanie mužov a žien. Žena jednoducho musí byť zamestnaná, inak nie je emancipovaná, a emancipovaná byť musí.

Oponovať Engelsovi neznamená vyháňať ženy zo zamestnania a zatvárať ich do kuchýň, v ktorých by sa ich deti držali za sukne. Moja mama, manželka, sestra, tety, nevesty vždy boli zamestnané ženy. Zamestnané ženy sú samozrejmosťou. Ktorá chce, pracuje v zamestnaní viac, a ktorá chce, pracuje menej. Prečo je však problém, keď zamestnanosť mužov je vyššia ako zamestnanosť žien? Veď to môže jednoducho vyplývať zo slobodného rozhodovania mužov a žien. Lenže Európska komisia donekonečna sleduje tabuľky zamestnanosti žien, zostavuje rebríčky členských krajín a posledné priečky sú priečkami hanby. Ľavicový liberalizmus to neprenecháva tomuto slobodnému rozhodovaniu. Presne, ako sa to nechystal prenechať slobodnej voľbe Friedrich Engels. Presne tak.

Spomeňme si na prípad Rocca Buttiglioneho, ktorého európska ľavica označila za nehodného zastávať úrad eurokomisára pre jeho odpovede na otázky v parlamentnom výbore. Keď sa ho ľavičiari pýtali na jeho názor na rodinu, Buttiglione uviedol, že jej účelom je umožniť žene mať deti a tešiť sa pritom z ochrany zo strany muža. Neposielal ženy ku sporáku, ale presne z toho ho obvinili.

Istanbulský dohovor tvrdí, že násilie na ženách je rodovo podmienené, že ho spôsobujú rodové stereotypy, teda tradičné rozdelenie rolí medzi mužmi a ženami. Preto dohovor aj obsahuje záväzok signatárskych krajín odstraňovať rodové stereotypy. Rozdielne percento zametnanosti mužov a žien je stereotypom. I keď je výsledkom slobodného rozhodovania. (Násilie na ženách je v dohovore chápané tak široko, že môžeme povedať, že dohovor nahradil Marxov triedny boj bojom pohlaví.)

Všetky tieto príklady zo súčasnosti predstavujú to isté myslenie v tej istej veci, ako ho predviedol Engels pred stopäťdesiatimi rokmi.

Potrat ako produkt marxizmu-leninizmu

Legálny umelý potrat za čias Marxa a Engelsa bol síce nemysliteľný, ale bolo iba otázkou času, kedy ich žiaci rozpoznajú, že potrat by mal byť neodmysliteľným atribútom marxistického „oslobodzovania“ žien. Tými žiakmi boli komunistické strany. Legalizáciu potratu uzákonilo sovietske Rusko krátko po boľševickej revolúcii roku 1917. Po druhej svetovej vojne, v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch postupne urobili to isté komunisti vo východoeurópskych krajinách, ktoré sa ocitli v sovietskom bloku.

Západné krajiny sa oneskorovali v legalizácii potratu za komunistickými o desaťročia. A keď to urobili, tak v tom mali prsty marxistické strany, teda komunisti a socialisti. Často k tomu dochádzalo tak, že v parlamentnom hlasovaní za potrat sa spájali komunisti či socialisti z opozície s liberálmi vo vláde, a tak prehlasovali vládnucich konzervatívcov či kresťanských demokratov. Tak sa to stalo v Taliansku v roku 1978, vo Francúzsku v roku 1974, v Belgicku v roku 1990. V západnom Nemecku tak urobili v sedemdesiatych rokoch vládnuci socialisti, keď boli kresťanskí demokrati v opozícii.

O tom, že komunisti a socialisti boli marxistami, asi netreba pochybovať. Ani o logike zavedenia potratu, keď sa vychádza z radikálnej marxistickej vízie oslobodenia ženy.

Od komunizmu k ľavicovému liberalizmu: Príbehy tranzície

Posledných sto rokov je bohatých na príbehy známych ľudí a inštitúcií, ktoré sú príbehmi prechodu od komunizmu k ľavicovému liberalizmu.

Pred sto rokmi sedela v Leninovej prvej sovietskej vláde, ktorá legalizovala potraty, Alexandra Kollontajová, zakladateľka boľševického feminizmu. Hlásala novú boľševickú ženu, ktorá bude slobodná tým, že bude ekonomicky nezávislá od svojho muža. Svoju sexualitu nebude skrývať, vždy slobodne pôjde tam, kam ju srdce bude ťahať. Za výchovu jej detí viac zodpovedá štát ako ona sama. A že na tú výchovu otec vôbec nie je potrebný. Veď to znie ako zo súčasnosti, však?

Známa nezisková organizácia American Civil Liberties Union (ACLU) sa venuje súdnym sporom, v ktorých obhajuje kompletne moderný ľavicový liberalizmus, teda LGBT ideológiu, právo na potrat, občas i práva pedofilov a podobne. Jednou zo zakladateliek bola pred sto rokmi Elisabeth Flynn-Gurleyová, neskoršia predsedníčka komunistickej strany USA, prvých tridsať rokov viedol ACLU Roger Nash Baldwin, ktorý dlho fanaticky obhajoval sovietsky komunizmus, až pokým ho po druhej svetovej vojne neoznačil za nové otroctvo.

U nás prakticky stále neznámy je príbeh komunistickej infiltrácie Hollywoodu v 40. a 50. rokoch. Režiséri a scenáristi boli utajenými členmi komunistickej strany, Stalinovými vyznávačmi, po odhaleniach boli na čas vypudení majiteľmi filmových štúdií, aby sa neskôr vrátili a ich nové filmy už boli ľavicovo-liberálneho strihu. A keď sme ich v našich kinách videli, chvíľu trvalo, kým sme pochopili, že to je nová, ľavicová Amerika.

Je to i príbeh spätosti ľavicového liberalizmu s antiantikomunizmom. V spore amerických antikomunistov so sovietskym komunizmom boli veľké médiá viac proti antikomunistom ako proti komunizmu. Neboli teda priamo komunistické, ale boli veľmi antiantikomunistické. Je to napríklad príbeh The New York Times a The Washington Post.       

Časovou postupnosťou slávnych osôb, v ktorej predchádzajúci inšpiroval nasledujúceho, sa vieme dostať od komunistov medzivojnových rokov až do súčasnosti.

Významným talianskym medzivojnovým komunistickým mysliteľom bol Antonio Gramsci, ktorý hlásal, že politický systém západnej spoločnosti bude možné zvrhnúť len zvrhnutím jej kultúrnej hegemónie, založenej na kresťanstve a nastolením vlastnej kultúrnej hegemónie. O tridsať rokov neskôr mladý nemecký radikál Rudi Dutschke, tvár rebelantského roku 1968, formuloval myšlienku, že pre zvrhnutie kresťanskej kultúrnej hegemónie je potrebný gramsciovský „dlhý pochod inštitúciami“, čiže infiltráciu a ovládnutie médií, umenia, literatúry či školstva.

Gramsci sa poznal s Györgym Lukácsom, nemenej známym teoretikom marxizmu, ktorý sa počas boľševickej Maďarskej republiky rád stal ministrom školstva vo vláde Bélu Kuna. Lukács zaviedol v školách sexuálnu výchovu, čo je po sto rokoch stále obľúbená téma moderných liberálov.

• 

• 

• 

Lukács sa poznal s nemeckými marxistami pôsobiacimi na frankfurtskej univerzite. Ich kruh sa stal známym pod názvom Frankfurtská škola. Títo spolupracovali aj so sovietskymi marxistami, boli tvorcami takzvanej kritickej teórie, ktorá hlásala staré známe tézy o utláčateľskom charaktere západnej spoločnosti. Viacerí z nich emigrovali pred hrozbou nacizmu do USA. Jeden z nich, Herbert Marcuse, sa stal v roku 1968 guruom americkej revoltujúcej študentskej mládeže. Je autorom knihy Eros a civilizácia o sexuálnom oslobodení. Ovplyvnil aj Rudiho Dutschkeho.

Marcuseho žiačkou bola Angela Davisová, začiatkom sedemdesiatych rokov vari najznámejšia komunistka sveta. Kandidovala neúspešne za americkú komunistickú stranu USA za viceprezidentku, dostala od Leonida Brežneva Leninovu cenu. V akademickej sfére rozvíjala kritickú teóriu. V americkej spoločnosti videla ako správna marxistka všade útlak, nikdy nepočula o tyranii v Sovietskom zväze. Vzťah Marcuse – Davisová môže slúžiť i ako ilustrácia vzťahu medzi staršou kritickou teóriou a mladšou kritickou rasovou teóriou.

• 

• 

Angela Davisová zase ovplyvnila ďalšie generácie amerických marxistov, napríklad zakladateľky hnutia Black Lives Matter (BLM). Sú to tri černošky, Patrisse Cullorsová, Alicia Garzaová a Opal Tometiová. Cullorsová hovorí o sebe a o Alicii Garzaovej, že sú vyškolenými marxistkami. Cullorsová hovorí, že je ovplyvnená Karlom Marxom, Vladimírom Iľjičom Leninom a Mao Ce-Tungom. A Cullorsová tiež uznáva Angelu Davisovú. To už ani nie je neomarxizmus, to je neokomunizmus. U nás je možné za takéto výroky trestne stíhať. Dnes sa americké celebrity chvália tým, že vyznávajú marxizmus-leninizmus. A sú hviezdami v najmocnejšej krajine sveta, ktorá kedysi zadržiavala marxisticko-leninskú veľmoc Sovietsky zväz. Samozrejme, potraty, LGBT ideológia, genderová ideológia sú súčasťou hnutia BLM. A videnie sveta BLM privítala vo svojich radoch vládnuca Demokratická strana.

Presne, ako to stálo vo vyhlásení generálov a admirálov.

• 

• 

• 

Áno, je to neomarxizmus

Preto možno povedať, že súčasný ľavicový liberalizmus je neomarxistický. Tým netvrdíme, že marxizmus je jeho jediným ideovým zdrojom. V roku 1989 skončila v Európe sovietska, leninská vetva marxizmu. A my ako keby sme zabudli, že marxizmus je produktom západného myslenia. Inej vetve marxizmu sa však darí stále viac. Možno na západ od nás ľuďom nestačí poučenie z našej histórie, a potrebujú na vlastnej koži skúsiť, čo víťazstvo marxizmu znamená.

Ale to nie je dôvod, aby sme sa tejto novej vetve podvoľovali aj my.