V dnešnom článku si posvietim na to, ako vychovávajú otcovia. Tým nadviažem na predchádzajúci text o materskom a otcovskom zákone vo výchove. Chcem však pripomenúť, že túto otcovsko-materskú dichotómiu používam len na prestavenie oboch prístupov, pretože v realite žiaden „čisto“ otcovský či materský prístup neexistuje. Cieľom je teda popísať polarity pre to, aby sme na ne nezabúdali a oceňovali ich prínos.

„Dobrým vychovávateľom je len ten otec, ktorý sa nebojí byť sám sebou a pristupuje k výchove sebe vlastným mužským spôsobom,“ tak začína Osvaldo Poli rovnomennú kapitolu v jeho knihe s názvom Srdce otca

Otec svojou úprimnosťou a otvorenosťou v komunikácii otvára deťom cestu k popasovaniu sa s realitou a k možnosti osobnostne rásť.

Otcovia sa s deťmi rozprávajú inak ako matky

Spôsob, ako vedú dialóg otcovia a mamy, je rozdielny. Otcovia sa snažia pomenúvať veci pravými menami, bez príkras, vecne a jasne. Sú v rozhovoroch priamejší a stručnejší, nepoužívajú toľko „omáčok“ a „vaty“ ako matky. Deti menej ospravedlňujú a skôr trafia klinček po hlavičke práve tým, že opíšu, čo vidia. Pomenúvajú pravý stav vecí a tým pomáhajú, aby sa deti nebáli pravdy.

Ak matka prehlási: „No, ten náš syn dajako škole neholduje,“ otec to pomenuje: „Presnejšie by sa dalo povedať, že náš syn školu fláka.“ Matka chráni syna tým, že si zakazuje myslieť o ňom čosi negatívne a dokonca nechce ani to, aby si o ňom niečo nepríjemné myslel niekto iný. Otec býva otvorenejší, nedbá až tak na to, čo si iní budú myslieť, je vo svojich pocitoch i prejavoch slobodnejší. 

Poli opisuje milý príklad tejto rozdielnosti, keď dcéra a jej kamarátka ukazujú maminke ich výkresy a pýtajú sa, ktorý je krajší. Matka si ich poobzerá a odpovedá: „Oba výkresy sú veľmi pekné.“ Snaží sa nájsť na nich niečo, za čo by obe dievčatá pochválila. Chce, aby žiadnej nebolo ľúto, že kreslí horšie. Keď dievčatá túto otázku položia otcovi, ten zhodnotí: „Tvoj výkres nie je zlý, ale tvoja kamarátka kreslí skutočne veľmi pekne. Zdá sa, že tebe ide skôr čosi iné.“ Otec sa nebojí dcéru vystaviť sklamaniu a realite. Činí tak s citom, no otvorene a úprimne. Tým jej otvára cestu k popasovaniu sa s realitou a k možnosti osobnostne rásť.

Otec ponúka deťom niečo nové, zatiaľ čo matka skôr ponúka to isté. Deťom matkin prístup dodáva pocit bezpečia, ale nenúti ich k tomu, aby sa prispôsobovali druhým, neprináša nové podnety a nerozširuje ich obzory. Dá sa povedať, že otec deti k niečomu skôr „vedie“ a matka skôr deti v ich potrebách „nasleduje“.

Správne postavená prekážka je príležitosťou objaviť vo vlastnom dieťati skryté talenty a schopnosti.

Otcovia nepomáhajú príliš

„Som smädný,“ hovorí syn pri večeri, kde sedí celá rodina. Matka bez rozmýšľania natiahne ruku a podáva synovi pohár s vodou. Otec ju zastaví, predbehne a vyzýva syna: „Na stole je voda, nalej si sám a napi sa.“ 

Tento otcovský prístup, ktorý odopiera nekonečnú láskyplnú pomoc, je užitočný v nadobúdaní sebestačnosti detí. Pomáha deťom zrkadliť ich možnosti, prekračovať doposiaľ poznané hranice vlastných schopností. Otec sa s dieťaťom nestotožňuje tak ako matka, a preto s ním zaobchádza ako s niekým odlišným – nemyslí za neho, nie je s ním splynutý. Pomocou tohto odstupu sa dieťa učí uvedomovať si vlastné potreby, vyjadriť ich, a teda do istej miery aj samo o sebe rozhodovať.

Vďaka „nepomáhaniu“ môžu byť deti hrdé na to, čo všetko dokážu. Učia sa tak vynájsť v nových situáciách. „Nepomáhanie“ je veľmi dôležité v situáciách, keď vieme, že deti majú nadobudnuté určité schopnosti, no pohodlnosť im bráni ich použiť. „Ak sa nájde niekto, kto ochotne pomôže, prečo to nevyužiť?“ premýšľa dieťa. „A ak touto ‚nemohúcnosťou‘ dokonca poteším rodiča, tak prečo mu neurobiť radosť?“ Nepomáhať však častokrát znamená pomáhať. 

Otcovia vystavujú deti situáciám, kedy musia vyvinúť úsilie, aby čosi dosiahli. K tomu nikdy nedôjde, ak dieťaťu odstraňujeme z cesty prekážky alebo robíme veci za neho. Aby k tomuto došlo, rodičia musia poznať svoje dieťa a úroveň jeho schopností. Zároveň potrebujú v sebe utlmiť potrebu neustálej starostlivosti s cieľom bez námahy zabezpečiť dobré výsledky. 

Správne postavená prekážka je príležitosťou objaviť vo vlastnom dieťati skryté talenty a schopnosti. Rodičovská pomoc je náležitá a oprávnená len vtedy, keď si dieťa nevie rady, a nie v situáciách, keď sa mu nechce. Dokonca je veľmi užitočné skôr, ako pomôžeme, opýtať sa, či dieťa pomoc potrebuje, a zistiť, v čom konkrétne ju potrebuje.

Otcovia sa nezdráhajú žiadať deti o to, aby rešpektovali aj ich potreby. Matky majú tendenciu skôr svoje potreby na úkor detí potláčať a obetovať sa za ich osobné hranice.

Ilustračný obrázok. Zdroj: Dominika Roseclay/pexels.com

Otcovia sa neboja požiadať deti o rešpektovanie ich požiadaviek

„Nie si tu sám, aj niekto druhý čosi potrebuje.“ Otcovia sa nezdráhajú žiadať deti o to, aby rešpektovali aj ich potreby. Naproti tomu matky majú tendenciu skôr svoje potreby na úkor detí potláčať a obetovať sa za ich osobné hranice. Matky kladú deti vyššie, než sú ony samy, sú schopné neuveriteľných obetí. Táto schopnosť je obdivuhodná, no nutne potrebuje byť vyvažovaná otcovským princípom. Ak to tak nie je, matky končia často vyčerpané až na hranu vyhorenia. Takáto výchova postráda vyváženosť medzi potrebami rodiča a potrebami detí.

Mnohé matky otcovský prístup, ktorý si stráži aj vlastné záujmy, označujú ako sebectvo, neschopnosť potlačiť svoje potreby a obetovať sa. Avšak práve táto neochota prispôsobiť sa je pre deti nesmierne užitočná. Učí ich, že nie sú pupok sveta a zreálňuje ich v očakávaní, že druhí budú „skákať“ tak, ako to potrebujú ony. 

Ak má otec so synom, ktorý sa celý deň hral videohry, robiť večer úlohy, nezdráha sa mu povedať: „Aj ja mám právo na oddych, mal si na to myslieť skôr.“ Otcovia nie sú takí ochotní pozerať donekonečna tie isté rozprávky alebo hrať sa tie isté hry, lebo ich nudia a dajú to deťom najavo. Chcú sa dohodnúť na tom, čo baví aj ich, nielen deti. Otcovia sa nezdráhajú povedať deťom: „Počkaj chvíľu, prídem, keď toto dorobím.“ Alebo: „Dnes sa necítim dobre, som unavený a bolí ma hlava, mohol by si sa hrať sám a potichu?“ Nemajú problém povedať: „Budem sa ti venovať, len čo s maminkou čosi doriešim.“ 

Otcovský princíp tak učí dieťa, ako narábať s potrebou byť stredobodom pozornosti. Pomocou toho sa dieťa učí, že aj tí druhí majú svoje potreby a požiadavky. To mu napokon umožňuje naučiť sa vytvárať vzťahy, kde je normálne brať i dávať.

Bez pravdy nie je žiadny pokrok, žiaden osobnostný rast. Deti potrebujú otvorenú spätnú väzbu, lebo vďaka nej sa môžu zlepšovať.

Otcovia učia deti preberať zodpovednosť za svoje činy

Otcovský prístup sa nesnaží chrániť deti pred následkami ich správania. Pomáha im uznať chybu a statočne ju niesť. Vedie dieťa k tomu, aby sa učilo vidieť a priznať svoj podiel na zodpovednosti za vzniknuté situácie. Vďaka tomu sa deti môžu vnímať ako aktéri vlastného sveta.

„Tréner ma nikdy nenechá hrať v základnej zostave,“ sťažuje sa syn rodičom. Maminka sa ho snaží utešiť a radí mu, aby bol trpezlivý, aby dal priestor trénerovi na lepšie poznanie jeho talentu a určite sa časom do zostavy dostane. Otec k tejto situácii poznamená: „No, pravda je však aj taká, že chodíš na každý tretí tréning a tréner to môže vnímať ako tvoj nezáujem a flákanie. Nemôže ti dôverovať.“

Otec predkladá synovi ďalší uhol pohľadu, jadrnú pravdu. Jej dáva prednosť pred zahmlievaním, ospravedlňovaním a výhovorkami. Nemá strach zraniť synov narcizmus a konfrontovať ho so skutočnosťou. Vystavuje ho tomu, čoho sa dopustil, a ponára ho do rozčarovania zo seba samého. Uvedomuje si, že bez pravdy nie je žiadny pokrok, žiaden osobnostný rast. Deti potrebujú otvorenú spätnú väzbu, lebo vďaka nej sa môžu zlepšovať.

Otec nemá problém pripustiť, že jeho dieťa nie je dokonalé. Na rozdiel od matky, neberie synove nedostatky osobne, je od nich oddelený. Mamy často radšej zoberú vinu na seba, než aby uznali, že u detí niečo nie je v poriadku. Majú strach považovať deti za slobodné bytosti schopné voliť si ich reakcie. Skôr ich vnímajú ako obete okolností a chybu hľadajú mimo detský svet. Často je to tak preto, lebo pochybenia detí vzťahujú na seba a cítia sa previnilo za to, že nedokázali ochrániť deti pred nepríjemnou situáciou.

Psychologický odstup pomáha otcom byť v hodnotení detí objektívnejšími, pričom o svojich deťoch dokážu hovoriť otvorenejšie. Nezdráhajú sa povedať, že niekedy je to s deťmi náročné, že majú svoje „muchy“, nedostatky. Dieťaťu, ktorému rodič nedáva spätnú väzbu, hrozí, že sa celý život bude báť pravdy o sebe. Bude sa pred ňou skrývať, utekať pred strachom z neúspechu, stane sa vazalom toho, čo si o ňom budú myslieť druhí. Vnútorné pochybnosti mu znemožnia vytvoriť si zdravé sebavedomie. Stane sa tak vlastne kvôli tomu, že mu nikto zvonku neukazoval, čo je správne a čo nie, respektíve nikto jasne nepomenovával dôsledky jeho konania na vzťahoch i na ňom samom.

Otec nemá problém pripustiť, že jeho dieťa nie je dokonalé. Neberie jeho nedostatky osobne, je od nich oddelený.

Čo napísať ako záver tohto zamyslenia sa nad otcovským a materským prístupom vo výchove? Nezabudnite, že oba spôsoby výchovy majú pre deti svoj význam a je potrebné pre ne vytvoriť priestor. Možno práve otváranie sa obom prístupom v nás samých či medzi nami bude užitočné pre náš rast ako rodičov i partnerov. Majme odvahu prekročiť zabehané chodníčky a obohatiť svoj rodičovský repertoár aj o niečo, čo je za našou zónou komfortu.

Ak máte záujem vytvoriť z vašej rodiny miesto porozumenia i spoločných zážitkov, siahnite po originálnom výchovnom pomocníkovi – Rodinnom kRok-u, s ktorým zažijete ako rodina mnoho krásnych chvíľ. Prirodzene si vybudujete návyky šťastných rodín, ktoré vám zaistia kvalitné vzťahy.

Pre rodičov je k nemu dokonca – ako darček – pripravená mobilná aplikácia, kde nájdete povzbudenie, nápady i tipy do výchovy. Vydajte sa aj vy na dobrodružnú výpravu za rodinným šťastím a pridajte sa tak stovkám rodín na celom Slovensku.

Zdroj: Poli, O.: Srdce táty. Karmelitánské nakladatelství, 2010.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.