Dá sa to: Tehotná spávala v zime v spacáku na ulici. Zvládla všetko a pomáha iným

DD_MZ3 Žaneta Dychová. Foto: Matúš Zajac

Žaneta je mamou 16-ročného Petra, s ktorým má veľmi dobrý vzťah. Svojmu synovi dáva to, čo od svojej mamy nikdy nedostala – lásku, porozumenie a objatie. Žaneta to v živote nemá ľahké, ale nevzdáva sa.

Žanetu Dychovú mama opustila, keď mala osem mesiacov. Odvtedy svoj život do svojej osemnástky strávila v detskom domove. Najprv bola v dojčenskom ústave a od troch rokov v detskom domove v Dunajskej Strede.

Nepoznala nič iné, takže režim dňa a pravidlá detského domova považovala za niečo automatické. Pri vďačných ľuďoch je vždy zaujímavé, čo všetko považujú za svoje šťastie, tak ako Žaneta: „Horšie to mali deti, ktoré sa do domova dostali v dvanástich alebo trinástich rokoch. Často boli týrané svojimi rodičmi, ťažko si zvykali na detský domov. Ja som mala šťastie, že som si niečím takým nemusela prejsť,“ hovorí.

Detský domov bol pre ňu istým víťazstvom

Rada a s láskou spomína aj na riaditeľku ich domova. „Mali sme úžasnú pani riaditeľku. Bola to perfektná žena, dala nám všetko, čo mohla.“ Často ide o detské drámy, ktoré ľuďom pripadajú nepravdepodobné. Môžu mať ale vplyv na celý zvyšok života. Tak ako v tomto prípade. Riaditeľka bola Žanete oporou, keď si ju jej biologická mama chcela naspäť osvojiť v jej desiatich. Nechcela ísť naspäť k mame, chcela ostať v domove. Riaditeľka ju upokojila, vysvetlila jej, že to záleží aj na nej, nemusí sa báť. Niekde na dno duše jej dala kúsok sebadôvery. Nech to znie akokoľvek paradoxne, že išlo o vzťah k mame.

Nedalo mi to, pýtam sa Žanety, prečo. Aký bol dôvod, prečo nechcela ísť k svojej mame, veď ide o… s malou obavou čakám, čo mi povie. „Nechcela som, už vtedy som vedela rozlíšiť dobro a zlo a cítila som, že v domove mi nič nechýba a ak by som šla k mame, mohla mať s mojou výchovou problémy. Mohol by byť zo mňa horší človek.“

Foto: Matúš Zajac

Uzlík sa rozmotá ďalej. V osemnástich, po odchode z detského domova, si spolu s mamou sadli a porozprávali sa. Priveľa otázok, ktoré začínali slovíčkom prečo. „Keď sme sa porozprávali, pochopila som, že mama mala ťažší život ako ja v detskom domove. Nevedela, čo je to láska a pochopenie a tým pádom by nám to nevedela ani dať.“ Je to ťažká veta, ale to, že žila v detskom domove, považuje Žaneta za svoju výhru. Vďaka jej úsmevu tomu nielen veríte, ale upokojí vás to. Sú aj veci horšie, ako zlé. A mnohí z nás si vážia aj to, čo iní ľahkovážne prehliadajú.

Problémy s mamou aj s partnerom

Po maturite odišla z detského domova a zamestnala sa ako kuchárka v istom podniku, pracovala tam aj jej mama ako pomocná kuchárka. Prácu získala vďaka nej. Stále to nebolo ono, stále to nevyzeralo ako vzťah medzi matkou a dcérou, ale bol to ďalší krok vpred. Aj so všetkými problémami: „Nevedeli sme sa porozprávať po práci, to mi veľmi chýbalo.“

V roku 2004 bývala v podnájme so Štefanom, otcom jej syna. „Štefan mal odobratý vodičák. Keď som mu oznámila, že som tehotná, mal v sebe jedno pivo. Hovorila som mu, prosila som ho, nech si nesadá za volant. On to urobil. Zastavili ho policajti a dostal sa na 15 mesiacov do väzenia. To boli moje posledné slová, ktoré som mu vtedy povedala. Začal sa boj.“

Foto: Matúš Zajac

Bola tehotná, jej partner vo väzení. Keďže žili spolu v podnájme a ona ho nedokázala splácať sama, skončila tehotná na ulici. „Kamarátka mi požičala spacák a spávala som na schodoch aj vo veľkých mrazoch. Keď bolo najhoršie, vstávala som o tretej a behala po schodoch, aby som nezamrzla.“

Keď sa blížil deň pôrodu, navštívila rehoľu Matky Terezy a ostala u nich. K rehoľným sestričkám prišla 30. marca a deň na to sa narodil jej syn Peter. Každá matka vtedy potrebuje pokoj, zázemie, podporu rodiny. Žaneta z toho nič nemala. Začal sa ďalší boj. Nevedela, kam pôjde so svojím synom, vedela len jedno: do domova ho nedá. Nikdy.

O syna prísť nechcela

Skúšky sú však na to, aby sme ich zvládli. V nemocnici ju navštívila sociálna pracovníčka, ktorá jej chcela aj vedela pomôcť. Cítila, že to bude jej anjel, že jej pomôže. Malého chlapčeka si nechali v nemocnici tak dlho, kým sa neotvorilo krízové centrum pre slobodné mamičky s deťmi. Tam potom žili celý jeden rok.

Aby toho nebolo málo, aj jej mama bola v tom čase vo väzení. Po roku ju prepustili, chcela spoznať vnuka. A Žaneta vrátiť pomoc, ktorej sa jej dostalo. Rozhodla sa svojej mame viac než len odpustiť, chcela jej pomôcť, keďže nepoznala objatie, nevedela ho ani dať. Vnuk bol príležitosť. Dal jej šancu, aby to, čo zameškala pri nej, dohnala teraz s malým vnukom. Začali spolu bývať v podnájme, Žaneta zarábať, kým bola v práci, mama sa starala o malého Peťka.

Ušli dva roky. A prišla ďalšia skúška. „Posledná kvapka bola, keď mi Peťko ako päťročný povedal, že on tu nechce byť. Moja mama mu veľmi nadávala, nesprávala sa k nemu dobre. Radšej sme od mamy odišli. Vrátili sme sa naspäť do krízového centra,“ spomína si dnes Žaneta. Toľko sklamaní a stále chuť čeliť im. A záväzok, syn ju robil silnejšou.

Foto: Matúš ZajacFoto: Matúš Zajac

Neskôr im magistrát cez projekt Dom mladej rodiny pridelil garsónku, v ktorej môžu žiť desať rokov. Budúci rok bude práve ten desiaty rok, čo potom? Potom uvidia, dnes musia riešiť iné veci.

Od septembra bude vysokoškoláčka

V tomto byte už prichýlila a vychovala okrem svojho syna aj niekoľko ďalších detí zo sídliska, ktoré to nemali doma jednoduché a radšej utekali k nej domov. Aj to ju zase niekam posunulo. Rozhodla sa študovať. Od septembra nastupuje na Vysokú školu svätej Alžbety. „Deti sú naša budúcnosť a starí ľudia potrebujú tiež opateru, aby neodchádzali z tohto sveta sami.“ V súčasnosti pracuje Žaneta ako opatrovateľka jednej staršej pani.

Od roku 2017 je v kontakte aj s organizáciou Úsmev ako dar, kde spolu s Petrom navštevujú tábory pre deti. Svojho chlapca celý život pred detským domovom chránila, dnes ho tam vodí. Prečo? Chce mu dať niečo zo seba, ukázať iný pohľad na život. Aby získal aj on to, čo jej pomohlo v najťažších chvíľach. Zároveň sa stretávajú s mladými dospelými z detských domovov.

Po chvíľke váhania som sa jej spýtala aj na Petrovho otca, čo s ním je. Vtedy dostal 15 mesiacov väzenia za jazdu pod vplyvom alkoholu bez vodičského preukazu. „Po 15 mesiacoch ho prepustili. No do väzenia sa dostal znova na deväť rokov. Dostal sa tam kvôli drogám, pretože varil pervitín.“ Keď sa vyslobodil z väzenia, Žaneta s ním už nechcela byť v kontakte. Má v sebe silný pud pre rozlíšenie dobra a zla, vie, čo kazí a môže zničiť život. Je to silná žena.

Foto: Matúš Zajac

Ale tiež dobrá žena. Podobne ako mame, aj jemu dala po deviatich rokoch ešte jednu šancu. Nie síce ako partnerovi, ale ako otcovi. Každé dieťa potrebuje rodiča a „Štefan prišiel o veľa. Prišiel o najvzácnejšie roky, keď Peťko vyrastal. Chcela som mu pomôcť. Dokonca žil aj s nami v tomto byte.“ No on sa nevedel začleniť do normálneho života. Opäť klamal a potajomky varil pervitín, bola to pre neho ľahšia cesta k peniazom. Znovu je vo väzení, tentoraz odsúdený na 15 rokov väzenia. Na slobodu sa má dostať v roku 2031.

Petrovi je mama veľkou oporou

A čo malý Peter? Má už 16 rokov, na svoj vek je veľmi vyspelý, či už svojimi názormi alebo predstavou o budúcnosti. Po mame mu zostala pokora, majú dobrý vzťah. A najmä dokážu byť spolu. Hrávajú pingpong, športujú. Najdôležitejšie sú aj tie drobné rozhovory popri tom. Podpísalo sa na ňom všetko, ako každé dieťa, je zraniteľný. A ani on nemá nič zadarmo. V škole už viackrát zažil šikanu.

Mnohé z detí o tom radšej doma ani nehovoria, boja sa alebo sa hanbia. Peter o tom hovoril so vztýčenou hlavou. Je po mame. Vie, že za to nemôže. A vie, že musí vedieť odpúšťať. Zažil šikanu aj tam, kde by sa to nečakalo, ale Peter sa za túto osobu každý večer modlil a teraz sa ich vzťah zmenil.

Od spolužiakov čelí aj posmeškom a urážkam pre farbu pleti. Práve mama mu je v tom oporou, ukazuje mu, ako to spoločne vyriešiť. Chcú pomôcť aj chlapcovi, ktorý ho šikanuje, pretože vedia, že agresor je väčšinou nešťastný a treba mu nejakým spôsobom pomôcť.

Žaneta sa celý život riadi názvom našej rubriky Dá sa to. „Som presvedčená, že všetko sa dá. Netreba sa vzdávať, aj keď človek cíti strach, má ísť vpred. Nech sa ľudia nenechajú ovplyvniť strachom, pretože všetci sa bojíme, ale je to len strach, ktorý treba prekonať,“ uzatvára svoj príbeh.

Foto: Matúš Zajac

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.


Ďalšie články