Investigatívne centrum pomenované po zavraždenom novinárovi diskredituje ideových súperov svojich donorov a publikuje texty, v ktorých sa stiera rozdiel medzi analýzou a progresívnym komentárom.

Keďže som sám pracoval pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka (ICJK), ako autor tohto textu sa nachádzam vo veľmi citlivej pozícii. Preto som sa po vnútroredakčnej debate s editormi rozhodol hrať s otvorenými kartami a svoj článok začnem osobným úvodom. 

Pre ICJK som desať mesiacov pracoval na medzinárodnom projekte, kde sme v spolupráci so zahraničnými novinárskymi kolegami mapovali viaceré problematické siete páchnuce korupciou, napríklad vývoz zbraní z Európy poloteroristickým skupinám Blízkeho Východu. Bol som oslovený Zuzanou Petkovou a Arpádom Soltészom.

Prácu som považoval za dôležitú a podnetnú, rovnako ako aj systematický pokus o medzinárodnú spoluprácu novinárov pokrývajúcich témy, ktoré prekračujú hranice, v čom naša publicistika doteraz zaostávala. V tom je význam podobných inštitúcií, ktoré ako novinár budem vždy brániť. Sám som za túto skúsenosť Zuzke aj Arpimu dodnes vďačný.

Pracoval som tu so špičkovými žurnalistami z Poľska, Česka, Maďarska, Nemecka až po Holandsko. Mám veľkú úctu k práci kolegov a azda i kamarátov, ako je Pavla Holcová, Zuzana Petková, Wojciech Cieśla, Szabolcs Panyi i môj vtedajší šéf Arpád Soltész. Hoci budem poukazovať na prešľapy, u nikoho z nich nebudem predpokladať žiaden vedomý zlý úmysel. V tomto texte som nepracoval so žiadnymi informáciami, ktoré som získal zvnútra počas mojej spolupráce s ICJK. 

Aj keď sme s Arpádom v kancelárii či na cestách viedli aj ideové debaty dvoch mužov stojacich na úplne odlišných brehoch ideového spektra, boli skôr súkromného charakteru a nepovažoval som to za prekážku našej investigatívnej spolupráce, ktorá je z princípu neideologická.

A práve v tom je problém istého posunu, ktorý v centre po mojom odchode nastal, a ktorý považujem za vážne problematický vzhľadom na preliatu krv mladého novinára a významné jednotiace spoločenské aktívum, ktoré ňou bolo vykúpené.

Odhaliť nepriateľa

Najnovším pozoruhodným pokusom centra orámcovať konzervatívne inštitúcie ako konšpiračno-radikálne siete bol text zverejnený ICJK o poľskej organizácii Ordo Iuris. Text odkrýval pozadie financovania údajne ultrakonzervatívnej organizácie – ide o pojem, ktorým sa diskreditujú názoroví oponenti progresivizmu. V článku nenájdete žiaden náznak nezákonného postupu či nebodaj korupcie, hoci sa tu tajomne podsúva prúdenie akýchsi „temných peňazí“.

Bazálny konzervativizmus sa v texte otvorene označuje ako radikalizmus, ktorý ako „pavúk uplietol globálnu pavučinu“, získava politický vplyv a buduje „globálnu ríšu ultrakonzervatívneho vplyvu“.

Oným pavúkom, od ktorého všetko plynie, je Európske centrum pre právo a spravodlivosť. Táto organizácia podporuje Dohovor o právach rodiny, ktorý chce napríklad poľská mimovládka Ordo Iuris presadiť namiesto Istanbulského dohovoru.

Text ďalej opisuje, ako táto sieť dokáže vzájomnou spoluprácou získavať vplyv pri rušení „liberálnych práv“. Za „práva“ sa v tomto texte bežne označujú témy spoločenského zápasu, ktoré v Poľsku, na Slovensku a v mnohých iných krajinách plne integrujúcich Dohovor o ľudských právach nie sú ani len legislatívne ukotvené.

Článok otvorene podsúva naratív, že konzervatívny názorový postoj a jeho verejné presadzovanie je samo osebe spoločenským ohrozením. Ako inak, článok odhaľuje, že oné siete majú svoje napojenie aj na ľudí z okolia Donalda Trumpa. „Od konca Trumpovho funkčného obdobia sa priekopníkom v boji proti rodovej rovnosti a LGBT stala stredná Európa. Dnes Poľsko a Maďarsko bojujú proti používaniu termínu ‚rod‘ (‚gender‘) v dokumentoch EÚ,“ píšu autori textu.

Dôkazom tohto nebezpečného pohybu má byť vraj to, že obhajcovia práva podľa prirodzeného zákona oponujúci progresívnemu chápaniu práva sa za týmto cieľom v rôznych formách podporne združujú.  

Presadzovanie právneho poriadku, o ktorý sa až donedávna opierala európska civilizácia, sa tu označuje za náboženský extrémizmus, ktorý vraj mobilizuje európske spoločnosti proti „ľudským právam na sexualitu a reprodukciu“.

Skadiaľ v skutočnosti lev zareval?

Investigatívne centrum v poslednom období okrem inej významnej práce uverejňuje aj ďalšie rozsiahle texty, ktorým čiastočne alebo úplne chýba investigatívny rozmer, no o to viac sú minimálne podprahovo, niekedy aj priamočiaro, ideologické.    

Predposledný deň minulého roku zverejnilo ICJK text mapujúci príjmy a financovanie jednej z medzinárodných vetiev konzervatívnych inštitúcií s pridlhým názvom: Zlatý lev reve z Krakova. Za presadzovaním ultrakonzervatívnych hodnôt sa skrýva dobre fungujúci stroj na peniaze.

Za hranou novinárskych štandardov je už spôsob, akým text pracuje so slovami a ich obsahom. Za radikálne a ultrakonzervatívne názory sú tu označované nielen základné konzervatívne postoje – napríklad opozícia voči potratovej agende –, ale aj názory, ktoré sú ešte stále súčasťou našej platnej legislatívy, napríklad definícia manželstva muža a ženy. Hoci je otvorená spoločenská diskusia o rozšírení definície, článok označuje konzervatívne spektrum tejto debaty ako radikálne a publicisticky s týmto naratívom pracuje ako s holým faktom, ktorý je východiskom pre zdôvodnenie spoločenského nebezpečenstva daných konzervatívnych organizácií.

Text sa teda tvári ako boj proti extrémizmu, hoci si dáva pozor, aby to priamo pomenoval. Pripomeňme, že nejde o komentár, ale o investigatívnu analýzu mapujúcu spôsoby financovania medzinárodnej siete, ktorá má na Slovensku zastúpenie v podobe Nadácie Slovakia Christiana.

Článok na žiadnom mieste neidentifikoval problematickosť financovania z hľadiska zákona či podozrenia na podvod. Nadácia síce získava zdroje rafinovane prepracovaným systémom drobných príspevkov od jednoduchých veriacich, ktorým za to posiela ruženec alebo symboly spojené s Pannou Máriou, no ide o štandardný model fundraisingu typický pre mnohé neziskové organizácie bez ohľadu na ideovú príslušnosť.

Paradoxne, hlavný problém sa ukázal skôr v morálnej oblasti: Katolícka cirkev svoje ovečky pred organizáciou varovala, pretože Christiana vyvoláva dojem jednoty s cirkvou, no šíri aj názory posunuté od jej učenia, napríklad o očkovaní. Cirkev tak má obavu, že veriaci inštitúciu financujú bez toho, aby mali jasno, čo vlastne podporujú. Nešlo by teda o ekonomickú korupciu, ale skôr morálnu, ktorá nezvykne byť motívom investigatívnych prác sekulárnych médií.  

Z novinárskeho pohľadu preto vzniká otázka, kde sa vlastne vzal dôvod pre vznik takéhoto textu a skadiaľ investigatívne centrá získali motív pre frontálny pokus – pod hlavičkou nezávislej žurnalistiky – verejne spochybniť a démonizovať legálnu inštitúciu bez jediného náznaku, že by sa dopúšťala čohosi nekalého. Článok prevzal aj denník Sme, ktorý s centrom spolupracuje.

Keď sa pozrieme na sieť ekonomických zdrojov samotného ICJK, narazíme na zaujímavý paradox. Ich medzinárodný model financovania je veľmi podobný tomu, ako vznikla slovenská Christiana. Len s opačným ideologickým znamienkom.

Vzniká tak podozrenie, že špičkoví žurnalisti sa mohli dostať do pasce, v ktorej ako nezávislí novinári nevedome odstraňujú z cesty ideového konkurenta svojich donorov.

Pokútny motív sa pritom ponúka. Poľský Inštitút Piotra Skargu, na ktorý sa medzinárodný text primárne zameriava, je totiž zakladateľom organizácie Ordo Iuris, ktorá sa stala terčom aj najnovšieho sporného textu.

Ide o inštitúciu, ktorá je v ostrom právnom spore s nadáciou Batory Foundation, založenou Georgeom Sorosom, ktorá podľa kritikov netransparentne rozdeľuje nórske fondy a odmieta predložiť kritériá, ako sú tieto fondy prerozdeľované. Práve Ordo Iuris nedávno presvedčila poľské súdy, že fondy sú verejnými zdrojmi a mali by teda byť otvorene zverejňované a prístupné verejnej kontrole, voči čomu sa progresívna Nadácia Batory tvrdohlavo bráni. Ordo Iuris teda bráni princíp transparentnosti, čo je inak dogmou mimovládiek po celej Európe.

George Soros. Foto: TASR/AP

Pozadie tohto sporu prinesieme v samostatnom texte, keďže je výpovedný aj pre slovenský kontext.

Open society zdroje

Príjmy Investigatívneho centra Jána Kuciaka pochádzajú z asi jednej štvrtiny od jeho českého spoluzakladateľa Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku – investigace.cz. (Pôvodne sme v texte uviedli z „najväčšej časti“, k vysvetleniu opravy viď poznámka pod textom.) České centrum, ktoré pracuje s príjmami približne 7-miliónov českých korún ročne, síce vo výročných správach neuvádza svoje presné zdroje, no medzi niekoľkými hlavnými donormi uvádza na prvom mieste Open Society Initiative for Europe.

Predminulý rok slovenská vetva dostala od českej sestry 35-tisíc eur, minulý rok vyše 20-tisíc. ICJK zároveň dostáva granty z Fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky Nadácie otvorenej spoločnosti, čo je slovenský člen siete Open Society Foundation.

Ide o sieť progresívnych mimovládok založených miliardárom Georgom Sorosom, ktorý je časťou politického spektra účelovo démonizovaný ako mystifikovaný autor závažných konšpiračných úmyslov zjavne presahujúcich jeho motívy i možnosti.

My budeme vychádzať len z dostupných informácií. Soros sa okrem finančníctva presadil aj ako sponzor ľavicovo-liberálnych organizácií a myšlienok. Ako pripomína Postoj, Soros je top podporovateľom hnutí za legalizáciu marihuany v USA a jedným z najväčších donorov siete potratových kliník Planned Parenthood, ktorá funguje aj ako verejný lobista za čo najvoľnejšiu reguláciu potratov. Sponzoruje aj organizácie usilujúce sa o legalizáciu eutanázie. Existuje teda motív, prečo by sieť Open Society bola radšej, ak by nadácií podporujúcich klasickú definíciu manželstva alebo oponujúcich potratom bolo čo najmenej.

Vyššie zmienené texty boli podporené aj grantom nadácie Investigative Journalism for Europe, ktorá mala minulý rok k dispozícii 1,07 milióna eur a jedným z jej hlavných donorov je Open Society Foundation.

Významným sponzorom ICJK je aj holandské ministerstvo zahraničných vecí, ktorého diplomatická agenda je tiež zameraná na šírenie progresivizmu v krajinách, kde má ambasády. Minulý rok podporilo ICJK sumou 8 400 eur. Pripomeňme, že keď slovenský premiér Igor Matovič prišiel s nápadom financovať z vládnych programov investigatívnu žurnalistiku, práve šéf ICJK Arpád Soltész patril medzi jeho najhlasnejších kritikov a ponúkané príjmy ostentatívne odmietol.

Svoj postoj odôvodnil práve odkazom na nezávislosť. Šlo o legitímny postoj v diskusii o tejto téme, hoci existovali aj iné, ktoré tento princíp neabsolutizovali. No centrum zjavne neváha prijímať významné príspevky od cudzej vlády. (Mimochodom, sám som ako člen ICJK na pozvanie ambasády absolvoval pracovný pobyt v Holandsku pre investigatívnych novinárov zo strednej Európy, kde nám okrem iného predstavili, že „matovičovský“ nápad vládnej podpory investigatívnej žurnalistiky u nich úspešne funguje a žiaden z nezávislých novinárov z najväčších holandských redakcií, ktorí nám ukazovali svoj štýl práce, sa naň nesťažoval.) Vari si hrdí nezávislí novinári interpretujú princíp nezávislosti tak, že nikdy neprijmú príspevok od štátu – jedine že by daná vláda podporovala progresivizmus?

Takmer všetky príjmy ICJK pochádzajú zo zahraničia a z podobných zdrojov, ako je to v celej medzinárodnej sieti investigatívnych centier, s ktorými ICJK spolupracuje. Od americkej vlády dostalo slovenské centrum tento rok 23-tisíc eur, minulý rok necelých 15-tisíc. 9 700 eur centru prispela aj Nadácia Quo Vadis Veritas, ktorú založil rakúsky milionár Dietrich Mateschitz. 5 600 eur dostalo centrum od nadácie World Justice Project.   

Pripomeňme, že kým Nadácia Slovakia Christiana sa otvorene hlási k poslaniu pestovať v spoločnosti isté hodnoty – a rovnako to legálne robia aj iné inštitúcie vrátane tých zo siete Georga Sorosa –, investigatívne centrá sa profilujú ako nezávislá publicistika na odhaľovanie korupcie bez ohľadu na to, kým sú financované.

Ideologizácia ich práce alebo diskreditácia ideových oponentov svojich donorov skrze nezávisle sa tváriacu investigatívu môže ich spoločenský význam spochybniť a devalvovať.  

Konzervativizmus zabíja…

Lenže texty o konzervatívnych nadáciách nie sú jediným prešľapom ICJK.

Nepokryto politicko-ideologický bol aj zverejnený publicistický text, ako údajní konzervatívni politici strednej Európy podcenili pandémiu. Text mal veľavravný názov: Nevesty, futbal, rúška a konzervatívna agenda. Ako stredná Európa podcenila druhú vlnu koronavírusu.

Hoci išlo o rozsiahly analytický materiál, na ktorom spolupracovali všetky štyri stredoeurópske investigatívne centrá, text neprináša žiadnu novú informáciu, iba zosumarizoval zlyhania vlád V4 počas pandémie. Z tohto jednoduchého novinárskeho – a následne ideologicky okomentovaného – rešeršu stredná Európa vychádza ako výnimočne zlyhávajúce územie. Autori sa ani nepokúsili o konfrontáciu s medzinárodným kontextom obdobných zlyhaní azda všetkých krajín na svete.

Vrátane napríklad Holandska, kde aj v dôsledku nich prebiehali súvislé niekoľkodňové násilné ľudové vzbury v uliciach, popri ktorých ešte aj Ficove, Kotlebove a Harabinove davové kortešačky počas zakázaných demonštrácií pôsobili ako detská hra.    

Článok ale „výnimočné“ zlyhávanie našich politikov pozoruhodným spôsobom prepája s faktom, že šlo vraj o konzervatívne vlády. Snaha vyrobiť súvislosť medzi ideovou príslušnosťou a politickou neschopnosťou je, samozrejme, samo osebe prekročením všetkých novinárskych hraníc, no text s cieľom podporiť túto divotvornú tézu obsahuje ohromné spektrum manipulatívnych postupov.

Miestami neviete rozlíšiť, kde ide o publicistickú analýzu a kde ide o ideologicky redukujúci komentár progresívneho aktivistu. Článok podsúva, že konzervatívni politici sú pre svoj ľud nebezpeční, a na viacerých miestach naznačuje, že samotné ideové nastavenie politika je zodpovedné za smrť tisícov ľudí (podobnosť s naším konzervatívnym premiérom, ktorý takto okomentoval svojho liberálneho koaličného partnera skôr naznačuje, že tento zvláštny inštinkt bude skôr ideologicky neutrálny).

„Investigatívny“ materiál obsahuje aj takéto vety: „Poľská vláda sa napríklad radšej venuje konzervatívnej agende zameranej proti LGBTI ľuďom a umelému prerušeniu tehotenstva, akoby sa tým snažila prekryť rozsiahlu zdravotnícku krízu.“ Snažia sa nám azda investigatívci naznačiť, že politici majú počas pandémie rezignovať na presadzovanie agendy, s ktorou kandidovali a boli zvolení vo voľbách?

„Na Slovensku sa, ako blesk z jasného neba, realizoval nápad premiéra Igora Matoviča antigénovými testami povinne otestovať celú krajinu,“ znie jeden z komentárov v texte. Bývalá Matovičova vláda sa tu označuje za konzervatívnu, pričom autori sa nijako nevysporiadali s tým, že jeho „strana“ sa konzervatívnej agende skôr vyhýba a samotná vláda je minimálne rovnako konzervatívna ako liberálna.   

„A vo všetkých krajinách existujú pochybnosti o hospodárnosti verejných obstarávaní a nákupov v súvislosti s pandémiou,“ spomína sa v texte, no už bez dodatku, že na Slovensku sa nič také v súvislosti so súčasnou vládou nepreukázalo. Autori medzinárodného textu sa s touto drobnosťou vysporiadali po svojom: „Na Slovensku je bývalý šéf Správy štátnych hmotných rezerv dokonca vo väzbe (v čase vydania textu v novembri, pozn. red.).“ Bez zmienky, že Kajetán Kičura bol nominantom bývalej ľavicovej vlády a patrí medzi symboly, ktorými sa súčasné vládne strany vyhraňujú voči svojim predchodcom. 

Marek Krajčí, Igor Matovič a Eduard Heger počas tlačového brífingu po rokovaniach na Správe štátnych hmotných rezerv. Foto: Jaroslav Novák/TASR

…a LGBT práva likvidujú vírus

Skutočný analyticko-investigatívny klenot však prichádza najmä v poľskej časti textu.

Poľská vláda vraj použila „útok“ na LGBT agendu a potraty ako zastierací manéver pre svoje zlyhania pri manažovaní pandémie. „Vodcovia strany Právo a spravodlivosť hľadali niečo na odlákanie pozornosti. Problémy s LGBT právami boli dokonalým krytím.“

Text kritizuje koaličného lídra Jarosława Kaczyńského za to, že počas zatvorených cintorínov navštívil hrob svojej mamy, a následne 100-tisícové demonštrácie za potraty – tiež zakázané a násilné – už článok ospravedlňuje ako vynútený „boj za základné práva“.

Pozoruhodné je aj to, ako výberovo pracuje text v prepájaní súvislostí. Autori zdôrazňujú, že rekord v počte nákaz vírusom padol v rovnaký deň, ako Ústavný súd vyniesol verdikt „znamenajúci takmer úplný zákaz potratov v Poľsku“. Zaskočený čitateľ zrazu nechápe, kde sa vzala súvislosť medzi rozhodovaním sudcov a rastúcou nákazou a či nám tu azda naznačujú dajakú trestajúcu vyššiu moc. Posadnutosť autorov pro-choice agendou a politickou agendou LGBT z článku tak sála, až máte miestami pocit, že trpia takmer nábožným presvedčením, že viac LGBT práv by zlikvidovalo vírus…  

Spojitosť s rozšírením nákazy by naopak bola novinársky a analyticky relevantnejšia v súvislosti s „najväčšou demonštráciou od pádu komunizmu“ na vrchole pandémie a nezriedka bez rúšok. Takto vyhodnotený údaj sa už ale v texte nespomína. Žeby vyššia moc nedovolila ochorieť počas boja za „základné práva“?

Naopak, nasleduje nepokryto otvorený ideologický komentár: „Rozhodnutie tribunálu malo za cieľ znepriateliť si spoločnosť a odvrátiť pozornosť od zdravotnej krízy.“ A aby čitateľ na záver nezabudol, že konzervativizmus naozaj zabíja: „Politické ‚Hunger Games‘ sa opäť ukázali ako dôležitejšie než verejný záujem. Ibaže tentoraz je v hre skutočný život. Aby sme boli presní, iba v deň písania tohto článku prišlo o život 373 ľudí.“

Len dodajme pre tých s krátkou pamäťou, že krajiny V4 nadpriemerne zvládli prvú vlnu pandémie, nad Slovenskom a Českom sa vtedy rozplývalo množstvo zahraničných médií. Žeby investigatívci vtedy len zabudli napísať rovnako absurdný text, že vtedajší svetový úspech súvisel s našimi konzervatívnymi vládami?

Hoci na Slovensku neskôr prudko narástol počet mŕtvych, avšak v novembri, keď tento text vyšiel, sme stále boli na zlomkovej úrovni z percentuálneho stavu úmrtnosti väčšiny západných krajín, ktorý oni „stihli“ dosiahnuť ešte počas jarného nástupu pandémie, a viaceré z nich sme v tomto nelichotivom ukazovateli nedobehli dodnes. Náš úspech z prvej vlny teda stále nie je zanedbateľný len pre nečakaný rozsah tej druhej.

Demonštrácia proti sprísneniu interrupcií vo Varšave. Foto: TASR/AP

Ďalší pokus o „demaskovanie“?

Je možné, že centrum chce zájsť ešte ďalej.

Náš spolupracovník a konzervatívny právnik Patrik Daniška nás vo februári upozornil, že od ICJK dostal otázky smerujúce ku niekoľkým zahraničným inštitúciám, ktoré však nemajú pobočky na Slovensku. Medzinárodná sieť investigatívcov zrejme rozpracovala ďalšie nadácie podobne ako predtým Slovakiu Christiana.

Medzi inštitúciami, o ktorých pripravovali materiál, je aj zmienené Európske centrum pre právo a spravodlivosť (ECLJ). Mimovládky financujúce slovenské investigatívne centrum a jeho partnerov majú dôvod, aby im práve táto neziskovka ležala hlboko v žalúdku. Minulý rok totiž zverejnila výbušnú analýzu o sudcoch Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorí v minulosti pracovali v Open Society Foundation.

Z dokumentu vyplýva, že zo stovky trvalých sudcov Štrasburgu z rokov 2009 až 2019 je minimálne 22 bývalých pracovníkov siedmich organizácií vystupujúcich na súde ako jedna zo strán sporu. Dvanásť sudcov bolo prepojených priamo na sieť Open Society Foundation, ktorá zároveň financuje zvyšných šesť neziskoviek.

V danom období súd riešil 185 prípadov, v ktorých oficiálne vystupovala aspoň jedna z týchto mimovládok. Riaditeľ centra, ktoré sa v Štrasburgu venuje obhajobe slobody prejavu a náboženských slobôd Gregor Puppinck poznamenal, že „jednota záujmov a finančných prepojení … vytvára pochybnosti o nestrannosti intervenujúcich tretích strán“.  

Organizácia na tieto prepojenia upozornila aj s ohľadom na ohrozenie liberálnych princípov európskeho práva, keďže sa obáva o zásadu rovnosti zbraní pred súdom. „Brániaca sa strana sa ocitá sama proti sieti mimovládok, ktoré – aj keď navonok vystupujú nezávisle – sledujú ten istý cieľ a sú prepojené.“

Štrasburský súd je kľúčovým bojovým poľom pre legislatívnu interpretáciu ľudských práv v národných štátoch Európskej únie. Tu sa do veľkej miery rozhoduje, či budeme aj v budúcnosti bez ohľadu na názor uznávať doterajšiu široko zdieľanú ne-ideologickú definíciu ľudských práv alebo povinne preberieme novú progresívnu reinterpretáciu, ktorá je prudko rozdeľujúca – napríklad keď Štrasburg nedávno prikázal Rakúsku homosexuálne manželstvá napriek odporu väčšiny obyvateľstva aj parlamentu.  

Súd je aj pre slovenskú legislatívu v mnohom dôležitejší než postoj domácich občanov a politikov, pričom Brusel nás zároveň ubezpečuje, že národné štáty sú suverénom pri kultúrnych otázkach. Práve pre ideologické rozhodovanie Štrasburgu to už dávno neplatí.

Bojuje sa tu aj o to, či v Európe bude aj naďalej možná plná sloboda vierovyznania, zatiaľ ešte všeobecne uznávaná ako jedna z najdôležitejších liberálnych hodnôt modernej Európy a historických zdrojov liberálnej demokracie.  

Dokument zároveň rozpracoval aj právne odporúčania, ako predchádzať nomináciám bývalých aktivistov na miesta sudcov, a tak zabezpečiť transparentnosť záujmov a prepojení. Dodajme, že ide o pokus o návrat liberálneho princípu zdrojov nezávislosti súdnictva, ktorý môže byť v Štrasburgu ohrozený.  

Správa ECLJ však môže ohroziť moc, ktorú si v Štrasburgu získala Open Society Foundation, ktorá na súde spravidla stojí na opačnej strane sporu.

Pre niekoho by bolo možno lepšie, ak by sa ECLJ podarilo včas zdiskreditovať.

Peniaze nesmrdia… kým sa nezašpinia

Príjmy pochádzajúce z progresívnych kruhov, samozrejme, nesmrdia, pokiaľ sa na nevhodných miestach nepokúšajú o kamuflovanú ideologickú kolonizáciu. Netuším nič o tom, či starý pán Soros kdesi v temných komnatách ťahá za nitky a či vo svojich 90-tich rokoch ešte vôbec za niečo ťahá. Ale ak by aj on sám osobne chcel financovať nezávislú žurnalistiku, bolo by mu treba len poďakovať.

Napokon: spýtali ste sa už svojho zamestnávateľa na jeho názory, či náhodou nedostávate výplatu od niekoho, s kým ideologicky nesúhlasíte? To by bolo absurdné a trh práce by sa zrútil.

A rovnako má George Soros právo financovať združenia na podporu jeho hodnôt.

Investigatívne centrá pracujú na významných novinárskych textoch a robia dôležitú spoločenskú prácu, preto treba privítať každého, kto je ochotný ich podporiť. Nadácia otvorenej spoločnosti u nás realizuje prestížnu Novinársku cenu, ktorou oceňuje novinársku prácu. Pre korektnosť dodávam, že sám som patril medzi ocenených za svoju skromnú investigatívu vo verejnoprávnej televízii a prijal som za ňu aj finančný dar 500 eur a pri písaní tohto textu sa z profesionálnej úcty k hľadaniu pravdy radšej ani nezamýšľam, či to náhodou nebolo naposledy.

Ak máme ale aspoň trochu v úcte základné štandardy žurnalistiky, investigatívne novinárske inštitúcie by nemali pôsobiť ako kamuflovaná propagácia ideologických hodnôt alebo skrytý nástroj na likvidáciu oponenta svojich donorov. A už vôbec nie zaštítené menom Jána Kuciaka.

Tu totiž nejde o klasické noviny, ktoré majú právo hlásiť sa k ideovému spektru, čo je štandard azda všetkých médií na svete, napriek tomu seriózne noviny vedia, kde je hranica medzi investigatívou a komentovanou publicistikou.  

Znásilnenie dobrého mena

Arpád Szoltész sa pri predstavovaní investigatívneho centra v médiách vždy zaštiťuje menom Jána Kuciaka a zdôrazňuje, že centrum má byť pokračovaním Janovej práce a odkazu. Podobne ako pri Nadácii Slovakia Christiana, ktorú môžu vďaka jej rafinovaným mechanizmom financovať aj veriaci nevedomí istých posunov od učenia cirkvi, rovnako môžeme pochybovať, či sú si všetci drobní prispievatelia ICJK vedomí, že okrem investigatívnej žurnalistiky a odkazu Jána Kuciaka podporujú aj plíživé a kamuflované presadzovanie ideí, s ktorými možno ani nesúhlasia.

Otázne je tiež to, či si je toho vedomá rodina Jána a Martiny a ľudia, ktorí skrze berlínsku organizáciu OCCRP na slovenské centrum presunuli spravovanie archívov Kočnerovej Threemy, takzvanej Kočnerovej knižnice.   

Viacerí Janovi najbližší kolegovia, s ktorými sme hovorili, nám potvrdili, že Jano progresívnymi hodnotami nežil ani v súkromí a už vôbec nie pracovne. Napokon, takto ho ohodnotil aj jeho kolega a investigatívny mentor Marek Vagovič pre Postoj: „Takto si pamätám aj odkaz Jána Kuciaka, ktorý do svojich textov nikdy nepretláčal svoje presvedčenie alebo sympatie ku konkrétnym názorovým prúdom… Spomínaný článok o pôsobení a vplyve konzervatívnych organizácií v Európe, ktorý nie je prvý svojho druhu, však nemá s klasickou investigatívou veľa spoločné.“ 

Jano pochádzal z veriacej katolíckej rodiny, a hoci nebol aktívne praktizujúci, práve v čase ich tragickej smrti so snúbenicou Martinou mali odísť na víkendovú katolícku prípravu na sobáš.  

Symbolický pamätník pamiatky Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej na Námestí SNP v Bratislave. Foto: Jaroslav Novák/TASR

To z neho, samozrejme, nerobí konzervatívneho aktivistu, no z profilu jeho profesionálnej novinárskej práce je zjavné, že investigatíve sa venoval neideologicky.

Jano bol novinárska osobnosť, ktorého prácu i najvyššiu obeť uznávajú konzervatívci, liberáli, progresívci i progresívky, čím sa stal na Slovensku jednotiacou osobnosťou slušného Slovenska bez ohľadu na ideologickú príslušnosť.

A malo by to tak aj zostať.

Robert Fico veľmi dobre vedel, prečo sa túto jednotu pokúsil rozbiť pokrikom „Soros“.

Smrť sa nedá vrátiť späť, no dá sa s ňou vyrovnať aj preto, že čosi významné nášmu národu vykúpila. Ak by sa Janove meno malo stať symbolom presadzovania progresívnych ideologických hodnôt, ktoré sa skrývajú za žurnalistiku, bolo by to minimálne zneuctenie jeho pamiatky – a druhý pokus o atentát.

A ak bude ICJK pod Kuciakovým menom naďalej pokračovať v tvorbe ideologických textov rozdeľujúcich spoločnosť, môže vzhľadom na spoločenskú citlivosť a kontroverziu daných tém dôjsť aj k devastácii spoločenského významu pamiatky mladého páru.

Rôzne mafiánske kruhy, voči ktorým Jano bojoval a v zápase s nimi umrel, doteraz používali zaklínadlo „Soros“ len v primitívnej démonickej podobe.

Investigatívne centrum pomenované po Kuciakovi dáva dnes Ficovi do rúk namiesto doterajšieho bublifuku so Sorosom v bublinke podstatne ťažší kaliber.

V čase, keď článok vyšiel, som oslovil Arpáda Soltésza a ponúkol som mu, že by sme s ním chceli urobiť a publikovať otvorený rozhovor na túto tému. Arpád odmietol. Odkázal nás na šéfredaktora ICJK Lukáša Dika. Žiadosť o rozhovor sme následne poslali aj jemu. Poslal nám reakciu: „Zhodli sme sa, že rozhovor neposkytneme. Nevidíme v tom zmysel, keďže sme nedostali priestor na reakciu pred uverejnením textu. Za dlhé roky praxe som sa asi ešte nestretol s tým, že komentár sa zverejňuje ako prvý a až potom sa hľadajú fakty. Postup je vždy opačný najprv fakty a potom komentár.“

Dodatočná oprava jednej informácie v texte

V článku sme pôvodne napísali: „Príjmy Investigatívneho centra Jána Kuciaka pochádzajú z najväčšej časti od jeho českého spoluzakladateľa Českého centra pre investigatívnu žurnalistiku – investigace.cz. České centrum, ktoré pracuje s príjmami približne 7-miliónov českých korún ročne, síce vo výročných správach neuvádza svoje presné zdroje, no medzi niekoľkými hlavnými donormi uvádza na prvom mieste Open Society Initiative for Europe.“

Investigatívne centrum Jána Kuciaka nás upozornilo, že táto časť príjmov tvorila „len asi štvrtinu príjmov ICJK“. Hoci to nemusí nevyhnutne znamenať, že nešlo o najväčšiu časť, ak by napríklad ostatní darcovia prispeli menšou ako štvrtinovou časťou z celkových príjmov, vetné spojenie je však možné chápať aj ako príspevok, ktorý by bol väčší ako 50 percent príjmov centra, rozhodli sme sa preto túto vetu v texte opraviť a uviesť informáciu z ICJK, že išlo „asi o štvrtinu príjmov“. Za porozumenie ďakujeme.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.