Foto: TASR/AP

Prečo Putin nespomenul Nemcov v prejave o druhej svetovej vojne a na čo sa spolieha pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami.

V Rusku sa v septembri tohto roku majú uskutočniť parlamentné voľby. Pýtal som sa v Rusku žijúcich priateľov, či cítia, že sa voľby blížia. Krčia plecami, zdá sa im, že nie. Ale ako sú na tom politické strany, nedám sa odbiť, zrejme sa začínajú tlačiť do pozornosti, obnovujú programy a slogany, mobilizujú podporovateľov. Opäť pokrčenie plecami, nič podobné sa nedeje. V spoločnosti vládne pokoj.

No môže ísť iba o ticho pred búrkou. Čaká Rusko jesenná víchrica? Začiatkom 90. rokov sme zvykli spievať: „Jesenná búrka ľahko rozptýlila všetko, čo nás dusilo v prašnej noci.“ V tej skladbe sú aj slová: „Epocha horí ako oheň na rozlúčku“ – a všetci chápali, o akú epochu ide.

Teraz sa nič podobné nespieva. Aj verejné nálady sú úplne iné ako pred 30 rokmi. Vzbura, ktorú sa pokúšal podnietiť Alexej Navaľnyj a jeho priaznivci, zlyhala kvôli pasivite a ľahostajnosti väčšiny obyvateľstva. Desiatky miliónov Rusov si pozreli film o takzvanom „Putinovom paláci“ – a rozhodli sa, že sa ich to netýka. Navaľnyj chcel vyprovokovať Kremeľ, ale stal sa opak, štátna moc použila jeho na to, aby sa posilnil a vyčistil politický priestor od jeho zástancov a podporovateľov.

Výsledkom je, že celá ruská opozícia skončila v rozpakoch. Hoci Navaľného nemajú radi, jeho organizácia bola takmer jediná štruktúra, ktorá bola schopná zorganizovať aspoň nejaké masívnejšie protesty a aktivity. Navaľnyj navrhol aj taktiku, takzvané „inteligentné hlasovanie“, čiže spoločnú podporu naprieč opozíciou iba pre jedného kandidáta v každom jednom volebnom obvode. V komunálnych voľbách fungovala táto taktika celkom efektívne.

Problém však je, že v parlamentných voľbách nebude mať kto koordinovať koho. Navaľného štáby stratili ústredné postavenie, momentálne sú ľudia z emigrácie známi iba málokomu, navyše boli tieto organizácie rozpustené potom, ako ich ruské úrady vyhlásili za extrémistické organizácie. Dôležití aktivisti dostali tresty, ktoré im znemožňujú, aby kandidovali vo voľbách. Iné opozičné „sily“ často ani nemajú regionálne pobočky.

Aby ste rozumeli, nehovoríme tu o komunistoch, táto strana je už dávno súčasťou existujúceho politického systému a de facto podporuje Putina. Umne sa naučili usmerňovať nespokojnosť dôchodcov, čo je jej hlavná členská základňa, spôsobom, aby to bolo bezpečné pre Kremeľ. Centrum ruskej moci ju za to trpí, a súčasne jej garantuje štátne financovanie a poslanecké mandáty.

Niečo veľmi podobné možno povedať aj o úplne bábkových opozičných stranách: Liberálno-demokratickej strane a strane Slobodné Rusko. Ich hlavnou úlohou je predstieranie politického pluralizmu, čo sa im nie vždy darí.      

Relatívne ľahké víťazstvo represívnych orgánov nad Naváľaným a jeho stúpencami posilnilo v orgánoch štátu presvedčenie, že všetky občianske protesty a nespokojnosť sú vždy a všade podnecované výlučne zo zahraničia. Preto sa úrady a zákonodarcovia sústredili na boj s tazvanými cudzími vplyvmi, aby ich ešte pred voľbami úplne vylúčili.

Štandard už písal, že v súčasnom Rusku môže akákoľvek nekomerčná organizácia, médium, súkromná osoba, ktoré sú úplne alebo čiastočne financované zo zahraničných zdrojov, dostať status „zahraničný agent“, čo reálne obmedzuje ich politické práva.

V legislatíve vznikol aj pojem „neželaná organizácia“, spolupráca, s ktorou môže predstavovať dôvod, aby bol príslušný občan zbavený práva byť zvoleným do parlamentu. Moc si prakticky zabezpečila nástroje, aby do parlamentu neprenikli Kremľu neprijateľné persóny. Verejné prostredie je tým úspešne sterilizované.       

Takéto obmedzenia, samozrejme, vyvolávajú pobúrenie, ale hlavne v prostredí liberálnej inteligencie, čo nie je veľmi početná skupina voličov. Občianska masa zostáva apatická, v podstate nevníma, ako je to spojené s jej každodenným životom a bežnými záujmami. Takže štát necíti tlak verejnej mienky, čo interpretuje ako všeobecný a bezpodmienečný súhlas s politikou, ako ju vykonáva. 

Existuje dobre známy výraz „mlčiaca väčšina“ (silent majority). Ako prvý ho použil ešte v roku 1920 vtedajší americký prezident Warren Harding (1865-1923), keď chcel vyjadriť, že zastupuje vôľu takmer celej populácie.

Mimochodom, prezident Harding sa preslávil aj originálnou metódou predvolebnej agitácie. Prejavy vyslovoval iba z verandy svojho domu. Je zaujímavé, že to bolo účinné aj bez televízie alebo rozhlasu.   

Harding na verande prijíma nomináciu na prezidenta. Foto: wikimedia

Neskôr vznikol koncept, podľa ktorého je mlčiaca väčšina základom stability spoločnosti. Začali ju dávať do protikladu k „hlučnej menšine“ – politicky aktívnej časti obyvateľstva, ktorá neustále vyžaduje destabilizujúce alebo revolučné zmeny.

Každá vláda je spokojnejšia s mlčiacou väčšinou, ktorá nevytvára žiadne problémy, opak platí pre hlučnú menšinu. Keď vypuknú nejaké protesty, často vidieť zámer štátnych orgánov verejnosti rýchlo vysvetliť, že na ulice vyšli len extrémisti, radikáli a marginálne skupinky, že oni, slušní občania, ktorí tvoria majoritu, sedeli doma a potichučky podporovali vládu.

Vladislav Surkov je jedným z ideológov takzvaného „putinizmu“, je tiež autorom tohto pojmu, v Rusku je známy ako publicista, spisovateľ a bývalý vysokopostavený úradník. Surkov premenoval mlčiacu väčšinu na „hlboký národ“. Ten je podľa Surkova neviditeľný zvonku, verí iba vodcovi a podporuje ho, nepotrebuje žiadnu demokraciu. Je pilierom Putinovho štátu.

S týmto záverom by určite nesúhlasil známy francúzsky filozof Jean Baudrillard (1929-2007). V jeho knihe V tieni mlčiacej väčšiny, alebo na konci sociálneho (A l’ombre des majorités silencieuses, ou la fin du social, 1982) konštatoval, že mlčiaca väčšina vôbec nikoho nepodporuje. Jej podstatou je ľahostajnosť, je to jej jediná vlastnosť.

Tichá podpora väčšiny spoločnosti je len ilúzia, nech už ide o akúkoľvek moc, pričom táto ilúzia bráni správnemu vyhodnoteniu spoločenskej situácie. Preto sú aj zmeny verejnej mienky pre štátne úrady často neočakávané a výsledky volieb nezodpovedajú ich predpokladom. Platí to aj vtedy, keď neboli viditeľné žiadne známky nových trendov.

Kladiem si otázku, či sa niečo podobné môže stať v Rusku. Asi nie už teraz na jeseň. Orgány majú stále značné rezervy a dokážu mať vplyv na verejnosť. Preferujú pritom protizápadnú rétoriku a imitáciu hrozby vojny. Oficiálna propaganda štátu úspešne vykresľuje krajinu ako obkľúčenú pevnosť, za múrmi ktorej sú iba nepriatelia.

Považujem za paradox, že ruské vedenie v tom dostáva inšpirácie a príležitosť zo Západu. Prečo sa zhoršuje ekonomický stav a životná úroveň ruského obyvateľstva? Pretože EÚ a USA uvalili na Rusko sankcie. Prečo je nutné pripravovať sa na obranu svojich záujmov a územia so zbraňou v ruke? Pretože sa rozširuje NATO, Ukrajina sa usiluje o členstvo v Aliancii a pobaltské štáty či Poľsko si neustále robia nároky. Washington a Brusel ich v tom podporujú.        

Áno, zhodneme sa, že v týchto tézach je prítomný nemalý kus pokrytectva, ale na ľudí to pôsobí presvedčivo, zvlášť tých, ktorí nie sú príliš dobre zorientovaní v medzinárodnej politike. Vlastenecká mobilizácia je najefektívnejší spôsob zjednotenia ľudí. Azda vás teda neprekvapí, keď poviem, že Západ svojou politikou voči Rusku nechtiac posilňuje režim, ktorý mu zjavne nevyhovuje.

Vyhlásenia ruského vedenia a obavy z vojny sú v Rusku v prvom rade nástrojom vnútornej politiky, vôbec neznamenajú reálnu prípravu na vojnu. Nejde o nič nové, tento nástroj používal sovietsky režim celé desaťročia, od konca 20. až do 80. rokov 20. storočia. Pozoruhodné pritom je, že keď na sovietske Rusko zaútočilo nacistické Nemecko, štát bol absolútne nepripravený. 

9. mája tohto roku predniesol Vladimir Putin prejav, ktorý bol jeho kritikmi hodnotený ako „agresívny a protizápadný“. Pozornejší poslucháči si však všimli, že v ňom vôbec neuviedol názov krajiny, ktorá bola počas druhej svetovej vojny hlavným nepriateľom ZSSR – Nemecka. Ako porazení sú tam menovaní abstraktne nacisti a fašisti, akoby nemali žiadnu vlasť a národnosť.

Aj v tomto „agresívnom“ prejave ruský prezident nezabudol na spoločné záujmy s Nemeckom, hlavne – na Nord Stream 2 – osud ktorého je asi dôležitejší ako národná pýcha. Ak sa bojí uraziť Nemecko čo i len slovom, ako je možné hovoriť že sa chystá na vojnu?

Mnohých pozorovateľov v Putinovom prejave pohoršila iná vec. Putin povedal, že sovietsky ľud bol na ceste k víťazstvu sám, čo prirodzene niektorí komentátori videli ako zámerné popretie úlohy západných spojencov. Je pritom možné, že išlo o banálnu chybičku. V písanej verzii prejavu bolo použité ruské slovo един, čo znamená zjednotený, čo je tradične používaná formulácia. Je preto možné, že keď Putin čítal text, zle toto slovíčko prečítal a vyslovil ho ako один, teda sám.

Môžeme sa len dohadovať, či išlo len o nešťastný jazykový sklz, alebo za tým máme vidieť Freuda, alebo či rečník vedome posilnil rétoriku. Teraz je to už nepodstatné. Pár hodín po prezidentskom prejave bol na kremeľskom webe ešte prístupný originálny variant prejavu, potom ho opravili. Jedno písmenko kardinálne zmenilo význam celej frázy, no priznať, že prezident sa pomýlil, je pre Kremeľ nemysliteľné.

Nebyť internetu, väčšina ruskej spoločnosti by túto zmenu formulácie vôbec nespozorovala. Napokon, rozhodujúca úloha sovietskeho ľudu je pri víťazstve nad fašizmom pre Rusov samozrejmosť. Mlčiaca väčšina nemá dôvod na nespokojnosť.

V Rusku sa však blížia voľby a môžeme si byť istí, že v Kremli sa budú snažiť nič nepodceniť. Štátna moc preto využíva nielen negatívne, ale aj pozitívne stimuly, ak chcete nástroje „posilnenia“ (reinforcement) spoločenského vedomia. V súlade s behaviorálnou psychológiou Burrhusa Skinnera (1904-1990). V Kremli údajne chystajú balíček sociálnych a ekonomických výhod pre rôzne vrstvy obyvateľstva. Cieľom je ukázať občanom, že úradom na nich záleží, a povzbudiť ich, aby hlasovali „správne“.

Pre Kremeľ to nebude ľahké rozhodnutie, pretože hospodárska situácia v Rusku nie je jednoduchá a neponúka možnosti nadmernej veľkorysosti. Existujú aj zástancovia iného pohľadu, že situácia v krajine je už pod kontrolou, preto nie sú potrebné ďalšie náklady. Pravdepodobne však zvíťazí tradičný prístup robenia politiky a občania dostanú aj pozitívnu motiváciu, aby s istotou podporili vládnych kandidátov do parlamentu. 

Preto si myslím, že momentálne nevidieť dôvody očakávať od nadchádzajúcich volieb nejaké prekvapenia alebo šoky. Aspoň do roku 2024, kedy by sa mali uskutočniť pre krajinu dôležitejšie prezidentský voľby. Verejná scéna v Rusku sa dovtedy asi významne nezmení. Pokoj v Rusku vyzerá byť nateraz na dlhšie obdobie zaručený. Otázka je, či ide o ticho pred búrkou. Aj na to sú dva názory.

Nuž, stabilita je dobrá vec a veľa ľudí ju považuje za vyššiu hodnotu. Ale platí to len do určitej miery. Kým takáto stabilita neznamená stagnáciu, kým nebrzdí pokrok a neprinesie regres. Niektorí experti si myslia, že v Rusku sa to už deje. Zatiaľ ale málokto v spoločnosti zdieľa ich obavy.              

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.