Foto: TASR/AP

Ak ste videli tri série seriálu Fauda, máte teraz pred zvyškom divákov televíznych správ z Blízkeho východu malý, ale podstatný náskok.

To, čo práve sledujeme v Izraeli a Gaze, je zmena pomerov na Blízkom východe. Medzi Židmi a Arabmi v Izraeli, aj na okupovaných územiach, aj v širšom regióne.

Zvlášť štyri zmeny udrú do očí.

Po prvé, ide o regulárny konflikt medzi dvomi štátmi. Izrael aj Gaza (Hamas) sa správajú ako dva samostatné štáty vo vojne. V ich správaní, počte obetí aj vedení vojny je istý nepomer, ale to je pri tejto úvahe a pre budúcnosť vzťahov medzi Hamasom a Izraelom menej dôležité.

Po druhé, Hamas už absolútne suverénne zastupuje aj Arabov zo Západného brehu. Arabi po Arafatovi, sekulárnejší a skorumpovanejší, spolu s Izraelom dlho predstierali, že majú dve reprezentácie, Hamas v Gaze a deriváty Arafatovho hnutia na Západnom brehu. V tejto veci dochádza k zmene už dlhšie, táto vojna môže byť rozhodujúca – Hamas ju začal v dôsledku situácie Arabov na Západnom brehu.

Po tretie, začalo sa to už v Sýrii a pokračuje práve v Izraeli a Gaze, to, čo sa odohráva je skrytá vojna Izraela s Iránom. Znamená to, že Izrael môže víťaziť, ale nemôže vyhrať. Existuje línia, kde sa proxy vojna premení na priamu konfrontáciu, túto líniu si zatiaľ ani jedna strana zrejme neželá prekročiť. Celkom iste možno očakávať, že Izrael urobí všetko preto, aby sa táto vojna neodohrávala na jeho malom území.

Ak zmenším zoom na takzvané palestínske územia, v tejto vojne ide teda Izraelu o viac ako Hamasu. Lepšie povedané, Hamas práve mení rovnováhu síl na dlhé obdobie. Hoci Izrael vyzerá byť vo vojenskej prevahe, politický úspech má na dosah skôr Hamas s Iránom za chrbtom. Izrael si je toho vedomý, preto chce dosiahnuť významnejšie straty Hamasu v Gaze.

Izrael – a to je posledná predbežná poznámka – dosiahol v počas vlády prezidenta Trumpa sériu významných úspechov v regióne. Uzavrel dohody so Spojenými arabskými emirátmi a Bahrajnom, zlepšila sa spolupráca s Egyptom, čakalo sa na uznanie a dohodu so Saudskou Arábiou. Izrael skrátka ťažil zo sunitsko-šiítskej vojny v regióne, vyhovovalo mu, že Irán je zapojený do dvoch vojen (Sýria, Jemen) a čelí sankciám a tlaku (vypovedanie jadrovej zmluvy) zo strany Ameriky. Izrael bombardoval iránske ciele v Sýrii, pokračoval v cielenom likvidovaní cieľov jadrového programu priamo v Iráne, stál v pozadí zavraždenia Suleimáního v Iraku. Hlavným nepriateľom Izraela je šiítsky Irán, čím sa jeho pozícia líši od západných štátov. Za terorizmom stáli teroristické skupiny zo sunnitských štátov.

Situácia medzi Iránom a Izraelom je momentálne vo fáze čakania na dokončenie jadrovej zbrane Teheránom. Krok, ktorý nevyhnutne povedie k tomu, že jadrový program spustí aj Saudská Arábia.

Vráťme sa však do Palestíny a začnime jedným rozlíšením.

V Európe máme tendenciu nazerať na vojny hľadaním spravodlivosti. Je v tom dedičstvo kresťanského chápania vojny, konkrétne teórie spravodlivej vojny, z ktorej sa vyvinulo medzinárodné právo, ale tiež dedičstvo antiky. Keď sa stretnú dve entity, vychádzame z predpokladu, že jedna je morálne nadradená, hľadáme, ktorá je Aténami a ktorá Spartou. S výnimkou azda tridsaťročnej vojny a prvej svetovej vojny tak nazeráme na väčšinu vojen vrátane studenej vojny či vojen na Balkáne.

Táto optika nám však na Blízkom východe zastiera jeden podstatný rozdiel. Vojna Izraela a Hamasu je vojna Sparty proti Sparte. Pre obidva štáty platí, že armáda organizuje vnútorný spoločenský poriadok tak, aby dané spoločenstvo mohlo prežiť. Ani jedna strana si nemôže dovoliť byť Aténami.

Sparta proti Sparte

Nenechajte sa pomýliť, že obidve strany, Izrael aj Gaza (Hamas), sa snažia, aby vyzerali ako obete vojny, je to súčasť vedenia vojny. Pravda je len kúsok vedľa. Hamas vždy čaká na casus belli, ospravedlniteľný dôvod na začatie vojny. Izrael zase čaká na hotový zámer alebo začiatok vojny, a to platí aj v prípade, že dochádza k preventívnemu útoku. Pre obidve strany platí oko za oko, zub za zub.

Že je na palestínskej strane desaťnásobne vyšší počet obetí, nie je aktom pomsty, ale technologickej a vojenskej prevahy Izraelu. Keby dve tisícky rakiet nenarazili na Železnú kupolu, ochranný štít nad Izraelom, počet obetí by vyzeral inak.

Rozbuška ukazuje, že k zmieru medzi Židmi a Arabmi nemôže dôjsť medzi štátmi ani vnútri štátu. Izrael čelil vlne násilia na svojom území po rozhodnutiach izraelského súdu v majetkovom spore v Arabmi obývanej časti Jeruzalema. Arabi jurisdikciu izraelských súdov nad touto časťou mesta nerešpektujú, pretože ide o pričlenenie územia po vojne v roku 1967, v rozpore s medzinárodným právom. Židia túto časť Jeruzalema anektovali, je teda na tom podobne ako Krym.

Lenže aj tu je háčik. Obydlia, ktoré izraelský súd teraz vyvlastnil Arabom, patrili pred rokom 1948 práve tamojším Židom. Tí prišli o svoj majetok bezprávne a násilím, preto si ich nárokovali po celý čas späť. A izraelský súd im dal teraz za pravdu.

Čo rozhodlo? Právo či sila? Nebyť sily, nebolo by nastolené právo.

Izrael tiež čelí stovkám (dnes už vyše dvom tisíckam) rakiet vystrelených na územie židovského štátu. Ide o vojenský útok Hamasu s podporou Iránu. Izrael sa tak bráni násiliu, ktoré vypuklo v uliciach štátu (čo je skôr policajná operácia) a bráni sa aj útokom Hamasu na svoje obyvateľstvo, čo je vojenská operácia, takže okrem obrany aj útočí.  

Keby sa iba bránil, dlhodobo by neprežil.

Logiku toho, ako funguje tento štát, zachytila pred pár rokmi kniha Patricka Tylera, dlhoročného spravodajcu The New York Times, s názvom Fortress Israel. Tyler, podobne ako neskôr dokument Gatekeepers, čo bol rozhovor s poslednými šiestimi šéfmi tajnej služby Šin Bet pred rokom 2012, ukázal, ako politiku voči Arabom riadia spravodajské služby.

Ak sa pohoršujete a cítite arabský sentiment, treba si prečítať knihu Syn Hamásu (česky 2018) od Mosaba Hasana Júsufa, syna jedného zo zakladateľov Hamasu. Aj tu narazíte na vojenskú logiku hnutia, všetko je podriadené vojne so Židmi, pričom situácia sa odvtedy iba viac zradikalizovala.

Možno z toho vystúpiť? Mosab Hasan Júsuf sa o to pokúsil, ale jeho postoj je radikálny iným spôsobom, tvrdí, že mier v Palestíne nebude, kým Židia a Arabi neprijmú kresťanstvo. Kto to môže považovať za riešenie?

Príbeh Mosaba Hasana Júsufa je lepší ako najlepšia bondovka, stojí za samostatný text, ak si chcete pozrieť, ako vyzerá jeho autorita, pozrite si jeho kritiku Palestínskej samosprávy na pôde OSN. Podotýkam, že ešte kritickejší je k Hamasu.

Mosab Hasan Júsuf je medzi Arabmi považovaný za zradcu, zriekol sa ho aj vlastný otec. Niet sa čomu čudovať. Pohľad na Blízky východ cez televízne obrazovky však zatieňuje jednu vec. Dokonale ju vyjadril Ben Gurion, prvý izraelský premiér.

Ben Gurion Arabom rozumel. Nachumovi Goldmannovi, prezidentovi Svetového sionistického kongresu, v polovici 50. rokov povedal: „Prečo by mali Arabi uzatvárať s nami mier? Keby som bol arabským vodcom, nikdy by som zmluvu s Izraelom nepodpísal. Je to normálne, vzali sme im ich zem. Je pravda, že nám ju sľúbil Boh, ale prečo by ich to malo zaujímať? Náš Boh nie je ich Bohom. Pochádzame z Izraela, to je pravda, ale odvtedy prešlo dvetisíc rokov, ako sa to týka ich? Bol tu antisemitizmus, nacisti, Hitler, Auschwitz, ale čo z toho bola ich vina? Vidia iba jednu vec: Prišli sme a ukradli im ich zem. Ako by to mohli prijať?“

Fauda znamená chaos. Čo ak ide o niečo iné?

Ben Gurion a po ňom celé generácie židovských lídrov chápali, že o prežití Izraela rozhoduje tenká čiara. Musia byť líškou aj levom, pri demografickej prevahe Arabov musí byť izraelská armáda technologicky silnejšia a nepriateľ rozdelený. Aj tak ale nemôžu uveriť v svoju predurčenosť. Preto sa Ben Gurion musel stiahnuť zo Sinaja, aj keď ho Židia dobyli, Izrael si môže dovoliť iba málo a iba postupne.

A Arabi? Tí sa učia práve od Izraela. Zažil som kedysi v jednom izraelskom mošave scénu, akú len tak nevidieť. Boli sme študenti na letnej brigáde, dostávali sme nižšiu mzdu ako miestni Arabi. Ajman, rovesník a beduín, syn arabského učiteľa hebrejčiny, mladík s vlastným autom a dredmi, jeho brat nastúpil do izraelskej armády, vyvolal raz škandál: jedna staršia Židovka ho obvinila, že sa jej pozrel do očí. Ničomu sme nerozumeli, všade bol len krik a štuchanice. Až neskôr nám rozpovedali celý príbeh. Ale Ajman, keď celý ten chaos prepukol, stál na mieste a hľadel do zeme. Ponížený a uväznený v kriku ulice.

Práve tento prístup je ale najväčším rizikom pre Izrael. Nikto tomu nerozumie lepšie ako vojaci a vedenie štátu. Židia sú malým takmer 10-miliónovým národom na malom území, len o niečo väčšom ako západné Slovensko, časť územia je púšť. Všetci šéfovia Šin Bet v dokumente Gatekeepers si Arabov vážili. Všetci verili, že dohoda s nepriateľom je možná. A potrebná. Aj keď si vezmete vedenie vojny, kde najskôr civilným obyvateľom príde smska, potom dôjde k malej detonácii a o 15 minút zrovnajú budovu so zemou, cítiť tam rešpekt k Arabom. Je to najsilnejšia zbraň Izraela, hovorí o tom aj Mosab Hasan Júsuf.

Ak ste nevideli Faudu, tento odsek je pre vás. Ide o jeden z najlepších seriálov posledných rokov, odohráva sa v Palestíne, chvíľu v Izraeli, chvíľu na Západnom brehu. Posledná tretia séria už v Gaze. Svet vidíme z perspektívy izraelskej jednotky, ktorá zasahuje proti Arabom mimo územia. Gaza je iný svet, nič z toho, čo funguje na Západnom brehu, v Gaze neplatí. Velitelia sa nedajú kupovať, korumpovať, Židmi pohŕdajú a za jediný spôsob úspechu považujú násilie. Voči zradcom aj voči Židom.

To, čo sa práve teraz odohráva v Izraeli, je akoby štvrtá séria Faudy. Hamas zjednocuje arabské palestínske územia a má podporu Iránu. Nemôže prehrať, pretože čím viac obetí operácia prinesie, tým viac bojovníkov skončí v raji, čo bude ešte viac motivovať odpor proti Izraelu.

Izrael musí byť sparťanský, ale nemôže prekročiť istú hranicu. Dôsledky vojny by nemali byť horšie, ako jej príčiny. Izraelská spoločnosť navyše čelí hlbokému vnútornému rozdeleniu, spôsobuje to Netanjahu.

Je to v podstate dôsledne anti-liberálne memento. Všetko, na čom záleží Židom alebo Arabom v tomto konflikte, je v západnom liberálnom svete nepochopiteľné. Zomierať za štát, za zem, za kmeň. Legitimitu čerpať z náboženstva, armádu a demografiu považovať za dôležitejšiu ako ústavu (ktorú nemá ani jedna strana) či deľbu moci a štýl režimu. A predsa byť v osudovom nezmieriteľnom konflikte. Liberálny Západ v podstate nechápavo krúti hlavou, považuje to za chaos, čo je aj preklad slova fauda.

Pre mnohých ide o relikt sveta minulosti. Židia však Európanov varujú, že sú predvojom toho, čo hrozí v budúcnosti aj nám. Preto by sme sa mali snažiť tomuto konfliktu rozumieť.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.