Potvrdzuje sa to opakovane, najväčšie nedostatky máme na Slovensku v kultúre. Ale rozlúčka s Viliamom Turčánym, ktorý odišiel na večnosť, bola nádherná. Nádherná jednoduchým a súčasne hlbokým spôsobom. Ako jeho život.

Môže byť pohreb radostný? Zažil som takých viacero. Pre nás kresťanov by to tak malo platiť vždy, veď odchádzame do sveta, pre ktorý je rozhodujúca naša viera.

Na pohrebe Viliama Turčányho to bolo jasné všetkým, neplakalo sa, takmer ani nesmútilo, bolo to poďakovanie za jeden naplnený bohatý život. Turčány sa dotkol večnosti už tu, zapísal sa prekladmi a poéziou, ktoré mu ju zaručia. Svoj talent nezakopal, ako raz sám povedal.

Odišiel velikán, aj keď to väčšina spoločnosti netuší.

Nemá odkiaľ. Denníky N, Sme a Pravda uverejnili iba krátke tlačové správy, žiadny nekrológ, žiadny portrét, úryvok, nič. Odkedy liberáli uverili v kultúrny priemysel, obeťou je kultúra. Povesť našich médií našťastie zachránila RTVS, ktorá odvysielala dva dokumenty a špeciálne pásmo v Rádiu Devín.

Na pohrebe chýbala ministerka kultúry Natália Milanová, chýbal predseda kultúrneho výboru Kristián Čekovský alebo ktorýkoľvek poslanec tohto výboru, chýbal primátor Trnavy Peter Bročka, chýbal riaditeľ Akadémie vied, aspoň jeden rektor čo i len jednej univerzity, chýbal Jozef Kovalčik, šéf Fondu na podporu umenia, chýbali mnohí ďalší.

Oceniť treba, že omšu celebroval biskup František Rábek s viacerými kňazmi, že list smútočnému zhromaždeniu poslala prezidentka Zuzana Čaputová, že prišiel trnavský župan Jozef Viskupič aj jeho predchodca Tibor Mikuš. Po dôstojnej omši sa asi hodinu rečnilo nad Turčányho truhlou na cintoríne, zneli verše, básnik Michal Chuda sa rozlúčil básňou, profesor Ján Zambor predniesol prejav, kde vystihol obrovský záber Turčányho diela. Štefan Bučko recitoval z Raja, Jozef Šimonovič báseň Zbohom, Miroslava Vallová a Stanislav Vallo zastupovali Danteho spoločnosť, pani Rúfusová rednúci okruh starých priateľov.

Podarilo sa ešte niečo dosť nesamozrejmé.

Vystúpil súčasný aj bývalá starostka Suchej, v kostole spieval domáci spevokol, vysoká kultúra sa tu stretla s kultúrou slovenskej dediny a všetko to ladilo. Jedno nerušilo druhé. Dopĺňalo sa to, tak ako to v sebe nosil aj Viliam Turčány.

Bol to radostný pohreb.

Chýba nám toho toľko, veľkým postavám našej kultúry nestaviame pomníky, tým z 19. storočia a starším sme stále nestihli vydať ani dielo, nevieme krajine ukázať, že má byť na koho hrdá. Veľký to rozdiel oproti Poliakom, Maďarom, Čechom.

Pritom je to práve kultúra, ktorá z nás robí rovnocenný európsky národ. Keď človek vníma, ako postupne odchádzajú osobnosti ako Jozef Jankovič, Lajos Grendel, Július Pašteka, Ferdinand Milučký, pred nimi Ján Komorovský, Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, teraz Viliam Turčány, a mnohí ďalší, nevyhnutne cíti, že naša kultúra má silné základy. Moderné, sebavedomé, európske.

Je na kom stavať. Je viacero oblastí, kde už netreba dobiehať.  

Taký je výkon generácie Viliama Turčányho.

Tá ťažšia otázka sa týka súčasníkov. Čo sa deje s kultúrou teraz, keď je na ňu konečne dosť peňazí, keď má ukázať svoju silu, využiť slobodu.

Práve tu, žiaľ, narážame na staronový problém. Lenže aj Turčány a väčšina z vyššie menovaných sa presadila napriek, a nie v hlavnom prúde štátom podporovanej kultúry. Takže netreba vzdychať.

Príklad Viliama Turčányho nielen priťahuje, ale najmä zaväzuje.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.