B. V. D. G., Viliam Turčány

Vedel sa usmievať zvnútra, napísal o ňom Vojtech Mihálik. Prinášame text Petra Tollaroviča, ktorý sa na konci života veľmi zblížil s Viliamom Turčánym.

„Daj, Mária, nech sa Ti vrátim

jak dobrý syn a vďačný hosť,

až Boh ma pozve na večnosť.“

Týmto tercetom zakončil už v roku 1947 Sonet k Panne Márii mladý maturant Viliam Turčány. Netušil vtedy nik, že mu Boh dožičí požehnaný vek 93 rokov. Len Všemohúci vedel, aké impozantné dielo po viac 75 rokoch systematickej literárnej činnosti zanechá majster Viliam Turčány. V Šelpiciach, blízko rodnej Suchej nad Parnou, riekol 10. 5. 2021 ako starozákonný Simeon: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova…“ (Lk, 2, 29), lebo som dostal dar života, ktorý teraz vraciam.

Je symbolické, že najväčší slovenský danteológ odišiel do večnosti práve v roku 700. výročia smrti Dante Alighieriho. Turčányho prebásnenie (zámerne neužívam výraz preklad) Danteho Božskej komédie, vďaka ktorému slovenská literatúra konečne zmaturovala, ako podotkol jeho vrúcny priateľ Milan Rúfus, zostane navždy neprekonané.

A dotkne sa ešte niekto Proglasu, ktorému sa Turčány venoval od počiatku 60. rokov až do smrti? V roku 1964 uverejnil z poverenia profesora Eugena Paulinyho prvé prebásnenie do modernej slovenčiny a posledné knižné prebásnenie vyšlo v roku básnikovej deväťdesiatky (2018). Spolu s výberom raných básní Dar (2018) sú to jeho posledné dve knižné publikácie.

• 

• 

Turčány vždy pamätal na osobitnú licenciu kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý ho prácou na Proglase poveril a básnik misiu plnil až do smrti. Krása a monumentálnosť Turčányho diela budú vzbudzovať obdiv ďalšie desaťročia. A môžeme si vybrať, či to bude dielo básnické, prekladateľské alebo literárnovedné. Nenechajme sa zmýliť jeho odchodom, ako nás sám varoval v jednej zo svojich najkrajších básni Zbohom:

„S Bohom. – Nie, odchody ma od Vás nepomýlia.

S Bohom! – v Ňom veriť smiem, že nič nás nevzdiali.

Že v celej večnosti sa bude skvieť i chvíľa,

v ktorej ste ľúbezne sa na mňa usmiali.“

A nezabudnime na Turčányho ľudský rozmer. O tomto úsmeve napísal už pred viac ako 70 rokmi Vojtech Mihálik: „Vedel sa usmiať zvnútra ako Vilko Turčány.“ Pohľad zvnútra, pohľad srdca, úsmev, na ktorý sa nezabúda. „Večný učeň múz,“ ako ho v jednej z básní trefne nazval Miroslav Válek, bude odpočívať v rodnej Suchej nad Parnou, ako si to sám želal.

Čítame o tom v básni Suchej nad Parnou:

„Vždy niečo nežné znesie sa k piesňam,

keď spomínam si otca i mať.

Možno k nim dvom i ja sa raz vtesnám.

Spočíval by som pri nich tak rád.“

Majster Turčány zakončoval osobné dedikácie svojich kníh takto: B. V. D. G., teda Bohu vďaka, Deo gratias. Dvojjazyčne. S úsmevom dodával, že preto, aby aj v nebi rozumeli. Nezostáva nám nič iné, len opakovať B. V. D. G. za Vaše dielo, ktoré zostáva s nami.