Incident, ktorý sa bude pravdepodobne opakovať, ohrozuje už aj tak problematickú reputáciu bezpečnostnej organizácie vedenej Ruskom. Tá sa vyjadruje zdržanlivo, hoci Arménsko je na rozdiel od Azerbajdžanu jej členom. Arménska sa zastalo Francúzsko, žiada, aby jeho územie opustili azerbajdžanskí vojaci.

Azerbajdžanské jednotky prekročili ešte v stredu hranice a prešli približne 3,5 kilometra hlboko na územie Arménska pri jazere Sev v provincii Sjunik. O vtrhnutí vojsk Baku začali miestne médiá informovať hneď v stredu ráno, pričom v krajine už čoskoro nastal informačný chaos. Kým vláda úradujúceho premiéra Nikola Pašinjana akékoľvek narušenie medzinárodne uznaných hraníc Arménska poprela, opoziční politici a miestne úrady v provincii Sjunik začali šíriť poplašnú správu, že približne 200 azerbajdžanských vojakov vtrhlo na územie Arménska neďaleko dediny Išchanasa a zranilo niekoľko arménskych vojakov.

Obyvatelia obce, ktorá sa od jazera nachádza približne 12 kilometrov, však tieto informácie popreli. Vláda medzitým odvolala svoje pôvodné vyhlásenie a pripustila, že azerbajdžanské jednotky sa „pokúsili uskutočniť určité aktivity v jednej z pohraničných oblastí Sjuniku pod zámienkou vytyčovania hraníc“. Podľa dostupných informácií tam však zostávajú do dnešného dňa.

Po tom, ako Baku nenarazilo na žiaden odpor a jeho vojská zostali na nových pozíciách pri jazere Sev, sa azerbajdžanská armáda pokúsila rovnakým spôsobom narušiť hranice Arménska pri mestách Sisian a Vardenis, ktoré sa tiež nachádzajú v provincii Sjunik. V postupe im však zabránili arménske sily.

Skúška pre prestíž ODKB aj Ruska

Pretrvávajúca nelegálna prítomnosť azerbajdžanských síl na území Arménska by teoreticky mala mať vážne dôsledky. Arménsko je na rozdiel od Azerbajdžanu členom Ruskom vedenej Organizácie dohody o kolektívnej bezpečnosti (ODKB), ktorá by mala svojim členom zabezpečovať ochranu v prípade vonkajšej agresie.

Arménsko sa v súvislosti s incidentom pri jazere Sev vo štvrtok obrátilo na ODKB so žiadosťou o aktivovanie 2. článku zmluvy o ODKB, na základe ktorého by sa mal pre ohrozenie jedného z členov spustiť „mechanizmus spoločných konzultácií s cieľom koordinovať svoje pozície a prijať opatrenia na odstránenie hrozby, ktorá sa objavila“. V zmluve o ODKB je tiež 4. článok, na základe ktorého by v prípade vojenskej agresie mali členské štáty napadnutej krajine poskytnúť „potrebnú pomoc vrátane vojenskej“.

Jazero Sev (arm. Sev Lič – Čierne jazero). Foto: Wikipédia

ODKB v oficiálnom stanovisku vyhlásila, že vývoj v provincii Sjunik podrobne sleduje. „Ak sa bude situácia ďalej vyvíjať a ak to bude nevyhnutné, ODKB podnikne kroky podľa ustanovení Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti a Charty ODKB,“ píše sa vo vyhlásení. Viacerí arménski a zahraniční experti však reálnu efektívnosť ODKB už dlhodobo spochybňujú, a to najmä v prípade arménsko-azerbajdžanského konfliktu. Dvaja zo šiestich členov organizácie, Kazachstan a Kirgizsko, sú turkickými štátmi, ktoré majú blízko k etnicky spriazneným Azerbajdžancom. Kazachstan pritom v minulosti viackrát naznačil, že by sa v prípade napadnutia Arménska Azerbajdžanom nepostavil proti Baku.

Chovanie azerbajdžanského prezidenta, ktorý posledných niekoľko dní strávil bezstarostne na kultúrnych podujatiach v meste Šuša (arm. Šuši) – historickom centre Náhorného Karabachu, naznačuje, že Baku sa reakcie bezpečnostnej organizácie vedenej Ruskom nijako neobáva. Pokračujúca pasivita ODKB by pritom v prípade ďalších provokácií zo strany Azerbajdžanu mohla v praxi definitívne pochovať tento dlhodobo málo efektívny projekt.

Kroky Azerbajdžanu medzitým vyvolali už aj medzinárodnú odozvu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron zverejnil na sociálnej sieti po arménsky napísaný status, v ktorom vyzval Baku na stiahnutie svojich vojsk z územia Arménska. „Ozbrojené sily Azerbajdžanu prešli na územie Arménska. Okamžite musia odísť. Opakujem arménskemu ľudu, že Francúzsko je s ním solidárne a aj naďalej bude,“ napísal francúzsky prezident.

S verbálnou rozhodnosťou Macrona kontrastuje zdržanlivosť Ruska, ktoré je jediným oficiálnym spojencom Arménska v regióne. Hovorca Kremľa Dmitrij Peskov vo štvrtok len vyhlásil, že ruský prezident Vladimir Putin „zdieľa znepokojenie“ svojho arménskeho partnera. Strohý postoj Moskvy voči svojmu menšiemu partnerovi môže mať niekoľko príčin. Prvou je skutočnosť, že Azerbajdžan je vzhľadom na svoju geografickú polohu a zdroje strategicky omnoho dôležitejším štátom než Arménsko. Rusko sa preto napriek spojenectvu s Jerevanom snaží udržať si dobré vzťahy s Baku.

Druhým, často prehliadaným faktorom, je skutočnosť, že Kremeľ sa v podobných situáciách vyhýba verejným vyhláseniam a verejnej diplomacii, pričom dáva prednosť zákulisným rokovaniam a dohodám mimo dosahu kamier. Verbálna odmeranosť býva často len snahou o zrealizovanie podobného zákulisného nátlaku, vyjednávania alebo sprostredkovania. Nevýhodou tohto prístupu je, že neraz vyvoláva dojem nezáujmu, pričom na arménskych sociálnych sieťach možno vo vzťahu k vystupovaniu Ruska badať už teraz vlnu rozčarovaných reakcií.

Nejasná hranica a stále nezrealizovaný dopravný koridor

Nejde o prvý podobný incident za posledné mesiace. Keď Arménsko prehralo na konci minulého roka vojnu, muselo Azerbajdžanu odstúpiť aj okupované regióny v okolí Náhorného Karabachu na hraniciach s provinciou Sjunik, ktorá sa nachádza na juhovýchode krajiny. Problémom však je, že hranice medzi oboma štátmi tu neboli nikdy vytýčené, keďže v časoch ZSSR išlo len o administratívne vymedzenia a oblasť prakticky okamžite po rozpade sovietskeho impéria obsadili sily arménskych separatistov.

Na mnohých úsekoch pritom nie je zrejmé, kadiaľ presne vedú hranice štátov, čo vytvára medzi Baku a Jerevanom dodatočné napätie. Po tom, ako Azerbajdžan zabral poľnohospodársku pôdu aj obytné domy viacerým arménskym dedinám v Sjuniku, sa provincia stala navyše aj epicentrom odporu voči arménskemu premiérovi Pašinjanovi. Animozita voči pôvodne prozápadnému lídrovi tam následne dosiahla takú úroveň, že mu miestni obyvatelia aj úrady opakovane znemožnili provinciu navštíviť, pričom zahanbený Pašinjan sa musel vrátiť späť do Jerevanu.

V prípade jazera Sev sa však nezdá, že ide o incident podobného typu. Hranice sú tu pomerne jasné. Vtrhnutie azerbajdžanských vojsk na územie Arménska preto môže byť prejavom narastajúcej frustrácie azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva z údajne pomalej implementácie Ruskom sprostredkovanej mierovej dohody, ktorá skončila poslednú vojnu v Náhornom Karabachu.

Arménsko-azerbajdžanské hranice cez jazero Sev. Na severe je Azerbajdžan a na juhu Arménsko. Foto: Google Earth.

Tá okrem iného predpokladala vytvorenie koridoru z Azerbajdžanu do jeho exklávy Nachičevanu práve cez provinciu Sjunik. Nejasná formulácia dohody vyvoláva v Sjuniku obavy a enormný odpor voči implementácii tohto zámeru. (O koridore cez Sjunik a obnovení prirodzených dopravných tepien na južnom Kaukaze sa môžete dočítať viac v článku denníka Štandard.)

Je nepravdepodobné, že Pašinjan sa odváži podniknúť zásadnejšie kroky ešte pred júlovými predčasnými parlamentnými voľbami. Najmä po tom, ako jeho najväčší rival, niekdajší arménsky prezident a favorit Kremľa Robert Kočarjan, vytvoril predvolebný blok so stranou, ktorú nedávno založili predstavitelia odbojnej provincie Sjunik. Dá sa preto predpokladať, že podobné vážne incidenty sa budú v dohľadnom čase opakovať. Otázne je len to, kto z nich dokáže vyťažiť a kto na nich stratí.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.