Rodinný kRok: Milujú otcovia menej dokonalo?

Zákon materstva

Pre vzťah matky k dieťaťu je typická silná a hlboká psychologická identifikácia s dieťaťom. Matka je s ním citovo prepojená oveľa viac ako otec. Svoje dieťa prežíva ako súčasť seba samej, stotožňuje sa s ním. Často sami otcovia uznávajú, že matky deťom rozumejú lepšie, ľahšie vytušia, ako sa cítia, a sú vnímavejšie k potrebám detí. Matky sú totiž na to od prírody disponované. Sú ochotnejšie „vytvoriť dieťaťu priestor“, vyhovieť mu, súcitiť s ním. Matka ľahšie ako otec vycíti bolesť či slabosť dieťaťa a nezriedka pociťuje „nevysvetliteľnú“ túžbu niesť problémy svojho dieťaťa namiesto neho. Matka má často pocit, že musí odstrániť z cesty všetko, čo by mu mohlo spôsobiť bolesť. Nezriedka považuje za svoju povinnosť zaistiť to, aby sa dieťa nemuselo nadmieru namáhať a aby nikdy nezažilo sklamanie a nezdary. Snaží sa ho chrániť pred ranami, ktoré život prináša. 

Keď dieťa trpí, matka prežíva pocit, akoby ho „zradila“, pretože mu nedokázala zaistiť šťastie, ktoré mu „prisľúbila“ tým, že ho priviedla na svet. Samú seba považuje za štít, ktorého úlohou je odrážať od dieťaťa tvrdú realitu, snaží sa mu život spríjemniť, uľahčiť, prispôsobiť, vytvoriť okolo neho akúsi ochrannú bublinu. Zákon materstva hovorí: „Moje dieťa nesmie trpieť.“ Práve v tom spočíva sila i „tragickosť“ materskej lásky. Jej prednosti sú často jej najväčšie obmedzenia, a teda aj najväčšie výzvy pre dozrievanie. Tieto schopnosti sú však veľmi prirodzené. Sú akousi presnou psychologickou kópiou skúsenosti tehotenstva. Aj počas neho matka vo svojom tele „vytvára priestor“ pre nový život, ktorý od jeho počiatku vyživuje a chráni. 

Zákon materstva hovorí: „Moje dieťa nesmie trpieť.“ Práve v tom spočíva sila i „tragickosť“ materskej lásky.

Zákon otcovstva

Keďže otcovia nemajú telesnú skúsenosť dokonalej symbiózy s dieťaťom, disponuje ich to k inému prístupu k deťom. Ich láska nie je taká „dokonalá“ ako láska matky, otcovia milujú inak. Nepoznajú prežívanie matky, v ktorej rastie nový život, a to prirodzene ovplyvňuje aj to, ako sa s ním stotožňujú. Majú od dieťaťa väčší odstup. Ich prepojenie s dieťaťom je menej silné a pohlcujúce, čo spôsobuje, že otec nie je schopný intuitívne a rýchlo rozumieť vnútornému svetu dieťaťa. Problémy detí ich osobne natoľko nezasahujú a majú sklon nenechať sa problémami detí pohltiť tak hlboko ako matky. Zákon otcovstva znie: „Moje dieťa musí byť silné a schopné popasovať sa so všetkým, čo sa mu postaví do cesty.“ Otec povzbudzuje dieťa k tomu, aby dokázalo žiť v reálnom svete, kde sa nutne stretne aj s bolesťou, nespravodlivosťou a krivdou. Otec dodáva dieťaťu dôveru vo vlastné schopnosti, pomáha mu ich spoznávať, trénuje ich tak, aby bolo schopné čeliť ťažkostiam a prekonávať prekážky, posúva jeho hranice. On vedie deti k „bolestnému“ zmiereniu sa s realitou, hranicami i osobnými obmedzeniami.

Otcovia sú menej ochotní robiť všetko pre to, aby deti boli šťastné a vnímajú, že sú aj iné dôležité veci než len vyhovieť detským potrebám. Toto pomáha rodine či manželom venovať sa aj iným veciam než len výchove detí. Tým sa rozvíjajú aj iné roly než len rola otca a matky. Úskalím tohto prístupu je nebezpečenstvo, že sa otcovia o svoje deti nebudú dostatočne zaujímať, čo spôsobí odcudzenie a nedostatok dôvery. Rovnako tak hrozí, že nebudú k deťom pristupovať dostatočne citlivo, aby dokázali odhalenú pravdu o sebe spracovať, čím môžu poškodiť detskú sebadôveru a sebaúctu. Stáva sa, že otcovia radšej stoja „v pozadí“, akoby si hovorili: o deti sa stará mama, ja jej do toho nebudem „kecať“. Dávajú prednosť svojmu osobnému a pracovnému angažovaniu sa pred časom stráveným s deťmi. Opäť sa tak nesprávne použitá silná stránka otcovského prístupu môže stať jeho slabinou.

Zákon otcovstva znie: „Moje dieťa musí byť silné a schopné popasovať sa so všetkým, čo sa mu postaví do cesty.“

Vo výchove sú potrebné oba zákony

Zákon materstva i zákon otcovstva sú na prvý pohľad akoby kontradiktórne. Ich inakosť, respektíve nedostatočné pochopenie ich rozdielnosti, vytvára často medzi rodičmi nedorozumenia a hádky. Matka vníma otca ako odťažitého, neempatického, otec ju vidí ako neobjektívnu, príliš protektívnu a brániacu rozvoju detí i celej rodiny. Ona mu vyčíta, že sa dostatočne nevenuje deťom a rodine, on zas vyhadzuje na oči to, že sa vytráca ich manželský vzťah a intimita. Stáva sa dokonca, že táto rozdielnosť ich napokon úplne rozdelí. Matka emocionálne priľne k deťom a týmito vzťahmi si saturuje emocionálne potreby, otec sa z rodiny vzdiali do práce či svojich hobby. Niekedy sa to končí odcudzením, žiaľ, aj rozchodom. 

Často v sebe nesiem otázky o zmysle svojej i manželovej reakcie. Existujú dokonca situácie, keď zatínam zuby nad tým, že sa dejú veci inak, než ako by som ich ja ako matka považovala za správne. Skúsenosť ma však naučila, že ak počkám s mojou materskou reakciou a vytrvám v tom, že sa snažím byť vnímavá na výsledky dopadu našej rozdielnosti vo výchove, vidím prospech oboch prístupov. Ten môj učí naše dieťa zvládať emócie, byť citlivým k druhým, načúvať, počkať či pomáhať, manželov vstup ho zase posúva vpred v oblasti fyzickej zrelosti, prekonávania bolesti či zdolávania prekážok. 

Ak nie je zákon materstva doplnený o zákon otcovstva a opačne, predstavuje to vo výchove veľké nebezpečenstvo. Jednostrannosť výchovy totiž zabraňuje dozrievaniu detí v dospelých jedincov.

Ako môže vyzerať dopĺňanie sa rodičov v praxi

Pre vyriešenie náročnej situácie, do ktorej sa dieťa dostalo, je potrebné v prvom rade citové bezpečie, ktoré zabezpečuje materský princíp. Až po upokojení emocionálnej búrky je dieťa schopné hľadať a vytvárať riešenia, pre ktoré je dôležitý odstup a realistická spätná väzba s dôrazom na riešenie, ktoré sú silnou stránkou otcovského princípu. Ak totiž zákon materstva nie je doplnený o zákon otcovstva a opačne, predstavuje to vo výchove veľké nebezpečenstvo. Jednostrannosť výchovy zabraňuje dozrievaniu detí v dospelých jedincov.

Materský a otcovský princíp ako súčasť každého z nás

Na záver by som rada ešte pripomenula jednu dôležitú vec. Zákony otcovstva i materstva nie sú viazané na fyzickú rolu matky a otca. Každý z nás má vo svojom vnútri oba zákony, no jeden z nich akoby prevládal and tým druhým. Jeho prevaha sa prejavuje v preferovanom štýle výchovy, ktorý je najčastejšie viditeľný v krízových situáciách či v okamihoch, keď sa naše potreby bijú s potrebami dieťaťa. 

Ak chceme múdro zaobchádzať s oboma zákonmi v nás, potrebujeme si byť vedomí toho, aký obraz nadobúdajú v našom výchovnom prístupe. Zároveň je kľúčové učiť sa čo najvedomejším reakciám v realite. Práve sebapoznanie a vedomé reagovanie vytvárajú z našej výchovy konzistentný prístup, o ktorý sme schopní sa my sami i naše deti oprieť. To prináša viac pokoja a pocitu zadosťučinenia. A ak nie sme schopní v náročnej situácii si hneď voliť reakciu, spomaľme a viac načúvajme prežívaniu detí i nám samým, ktorí pred deti staviame aktuálne potrebné a dosiahnuteľné výchovné ciele. Držím nám palce!

Pre rodičov je k nemu dokonca – ako darček – pripravená mobilná aplikácia, kde nájdete povzbudenie, nápady i tipy do výchovy. Vydajte sa aj vy na dobrodružnú výpravu za rodinným šťastím a pridajte sa tak stovkám rodín na celom Slovensku.

Zdroj: Poli, O.: Srdce táty; Karmelitánské nakladatelství, 2010.