Dva argumenty proti referendu, ktorým by sa dalo skrátiť volebné obdobie. Ten prvý sa týka legitimity, druhý deľby moci a ústavnosti. Roman Joch oceňuje postup prezidentky Zuzany Čaputovej.

Áno, je to jeden z najhlúpejších politických nápadov za viac ako tridsať rokov demokratickej politiky na Slovensku. Referendum o predčasnom ukončení volebného obdobia Národnej rady je nezmysel. Rok po tom, čo bola Národná rada zvolená a zo slobodných volieb vzišla nová vládna koalícia. A prečo?

Nuž, ten menej dôležitý dôvod je legitimita.

Aby referendum bolo platné, musí sa ho zúčastniť nadpolovičná väčšina oprávnených voličov a v nich na navrhovanú odpoveď musí odpovedať kladne väčšina hlasujúcich. Návrh referenda teda môže schváliť 25,1 percenta oprávnených voličov. Ak by volebná účasť pri voľbách do Národnej rady bola 65,8 percenta (ako v roku 2020), potom nadpolovičná väčšina z nej je 33 percent oprávnených voličov. Ak má vládna koalícia v Národnej rade ústavnú 60-percentnú väčšinu, potom z výsledkov volieb reprezentuje cca 40 percent oprávnených voličov.

Prečo by mal mať hlas 26 percent voličov väčšiu váhu než hlas 33 percent, prípadne 40 percent voličov?

Možno si poviete, že v krajine, kde je k politike vlády kritických vyše 80 percent voličov, vec stojí inak, že ak povie 51 percent oprávnených voličov: „Dosť,“ že je to legitímne.

Ponúkam preto druhý dôležitejší dôvod, prečo je chyba zhodiť väčšinovú vládu uprostred jej volebného obdobia (dokonca menej než uprostred, v podstate po roku). Vlastne je to ešte horšie, je to kolosálna hlúposť.

Konkrétne: Zodpovedná politika si niekedy vyžaduje činiť nepopulárne, ale správne opatrenia. V referende však nikdy neprejde nič, čo nie je u väčšiny hlasujúcich populárne. Obávam sa teda, že z princípu v referende nikdy neprejde správna, ale nepopulárna politika.

Každá rozumná vláda robí nepopulárne opatrenia, o ktorých je presvedčená, že sú správne, na začiatku svojho mandátu, na začiatku volebného obdobia – a dúfa, že za tie štyri roky sa ich správnosť a užitočnosť ukáže – a vláda bude teda opäť väčšinovo zvolená. Ak by bolo ľahko možné zhodiť vládu po roku, tak žiadna vláda už nikdy nič správne, ale krátkodobo nepopulárne neurobí.

Takto sa však zodpovedne vládnuť nedá. Igora Matoviča či Richarda Sulíka dajme bokom, niektoré dôsledky sú vážnejšie ako mená. Keby sa takýto postup presadil, z politiky sa stratí statočnosť, odvaha, principiálnosť a ochota ísť s kožou na trh a riskovať svoju kariéru za presvedčenie o konečnej správnosti vlastných názorov. Politika musí byť možné odvolať – ale až v riadnych voľbách.

Mohol by som ponúknuť porovnania z dejín, ukázať, ako na tom boli Churchill alebo Reagan po roku-dvoch vlády, ale to by ste si mohli myslieť, že robím nepatričné paralely, preto zostanem pri argumente.

Problém, na ktorý upozorňujem, bol už dávno rozpoznaný a popísaný. Britský, pôvodom írsky liberálny politik a konzervatívny mysliteľ Edmund Burke (1729 – 1797) s myšlienkou priamej demokracie polemizoval. Podľa neho, aby demokracia mohla fungovať, bola zodpovedná a nemenila sa na vrtošivé a prechodné emócie davu, ako sa to stalo starovekej aténskej priamej demokracii, poslanec má byť reprezentantom svojich voličov, nie ich delegátom.

Delegát len tlmočí názory tých, kto ho delegujú, reprezentant svojich voličov reprezentuje – vyberú si ho, pretože mu dôverujú, a on potom podľa svojho najlepšieho úsudku a svedomia má presadzovať to, čo je pre nich spravodlivé či prezieravé. Burke napísal:

„Reprezentant má povinnosť obetovať svoje pohodlie, svoje potešenie, svoju spokojnosť svojim voličom; a predovšetkým, vždy a vo všetkých prípadoch má dať prednosť ich záujmom pred svojimi vlastnými. Ale svoje názory, svoj úsudok, svoje svedomie im obetovať nesmie, ani žiadnemu inému človeku či skupine osôb. Váš reprezentant vám, svojim voličom, dlží nielen svoju pracovitosť, ale aj svoj úsudok; a zradil by vás, neslúžil by vám, keby ho obetoval vašej mienke.“

A ak sa vám nepáči, ako váš poslanec hlasuje či váš minister rozhoduje? Nevoľte ich v budúcich voľbách.

O tomto zložení Národnej rady rozhodlo 65,8 percenta oprávnených voličov. Keby ju bolo možné rozpustiť na základe referenda, mohla by ju rozpustiť 25,1-percentná menšina všetkých oprávnených voličov (tesná nadpolovičná väčšina z tesnej nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov). Princíp, že referendom je možné rozpustiť parlament a vypísať nové voľby by znamenal, že menšina má právo veta nad výsledkom akýchkoľvek volieb! Za predpokladu, samozrejme, že 50 percent a jeden hlas z oprávnených voličov prídu k referendu. Nebyť tejto poistky, s ktorej zrušením sa mimochodom zahrávali viacerí dnes vládni politici, bolo by to čisté absurdum.

Ale aj bez ohľadu na to si myslím, že nápad, aby referendom bolo možné anulovať voľby, je hlboko protiústavný: narušuje základné náležitosti demokratického právneho štátu.

Pozrite sa do Česka. V roku 2009 česká Poslanecká snemovňa ústavnou väčšinou rozhodla o svojom rozpustení sa spôsobom, ktorý ústava nepredpokladala. Mala to byť jednorazová záležitosť. Dvaja poslanci to dali na Ústavný súd, zastupoval ich Jan Kalvoda a ten súd presvedčil, že je to protiústavné: väčšina nemôže menšinu zbaviť politických práv tým, že im skráti mandát spôsobom, ktorý v deň volieb ústava neumožňovala. Takže predčasné voľby sa nekonali, uskutočnili sa až v riadnom termíne. Ústava sa potom zmenila tak, že teraz sa už Poslanecká snemovňa môže rozpustiť aj sama.

Som rád, že pani prezidentka referendum hneď nevypísala, ale obrátila sa na Ústavný súd. Prezidentka z titulu svojej funkcie nemá podľahnúť nátlaku menšiny, ani nátlaku väčšiny, jediný tlak, ktorý má rešpektovať, je váha a tlak ústavy. Tento krok už urobila a ak by niekto chcel dobrého právnika na argumentáciu v prospech protiústavnosti referenda, rád mu email na Jana Kalvodu poskytnem.

Ale všetci vieme, ako by referendum dopadlo, keby aj vypísané bolo. Nebola by nadpolovičná účasť, referendum by teda bolo neplatné. Ale je to extrémne nákladná, veľmi drahá záležitosť. Stojí veľa peňazí; voľby sú proste drahé. A tie náklady na neplatné referendum by museli niesť všetci daňoví poplatníci; tí, ktorí by hlasovali „za“, tí, ktorí by hlasovali „proti“, i tá väčšina, ktorá by nehlasovala vôbec, pretože si (oprávnene) myslí, že politikom už karty rozdala a teraz majú oni rozhodovať, dať pokoj, nie si hrať svoje politické hry a občanov otravovať.

Prečo by však referendum mali zaplatiť aj tí, ktorí ho nechcú? 350-tisíc podpisov sa dá získať ľahko (opäť, zaujímalo by ma, ktorý „génius“ takto nízke číslo vymyslel; toľko podpisov sa dá získať za referendum o tvrdení, že „mačka nie je pes“, ale i za recesistické tvrdenie, že „mačka je pes“), a preto je ľahké vypisovať frivolné referendá o otázkach, o ktorých nadpolovičná väčšina vôbec nemá záujem hlasovať. Ale zaplatia to všetci.

Preto by bolo zdravé, aby náklady neúspešného referenda (ktoré si nezíska účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov) čiastočne zaplatili aj iniciátori petície za jeho konanie.

Zo svojho.

Článok vyjadruje osobný názor autora.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.