Rusko rozmŕza. Čakajme obrovské zmeny, ovplyvní to celý svet

Ruská Arktída sa otepľuje najrýchlejšie na svete. Čo bude znamenať roztápanie tamojšieho permafrostu? Treba sa pripraviť na potápanie miest, na nové bakteriálne infekcie a nepredstaviteľné ekologické ako aj politické dôsledky. Píše Tomáš Baranec.

Kremeľ v januári zverejnil plán adaptácie ekonomiky a obyvateľstva na klimatickú zmenu s cieľom zmierniť jej negatívne dôsledky a zároveň „využiť príležitosti“, ktoré krajine ponúka teplejšie počasie.

Arktické oblasti Ruska sa momentálne otepľujú omnoho rýchlejšie ako zvyšok sveta, v čom Moskva vidí príležitosť pre rozšírenie plochy ornej pôdy a otvorenie nových námorných obchodných trás v Severnom ľadovom oceáne. Akékoľvek plány vlády však môže narušiť jedna premenná – rýchle topenie permafrostu. Tento proces môže za jednu generáciu zmeniť nielen tvár Ruska, ale aj celého sveta.

Rusko chce z klimatickej zmeny aj vyťažiť

Plán Kremľa prichádza v čase, keď už je známe, že arktické oblasti Ruska sa oproti priemeru otepľujú až 2,5-krát rýchlejšie. Medzi plánované opatrenia patrí budovanie vodných priehrad, pestovanie voči suchu odolnejších plodín, ako aj núdzové presídľovanie obyvateľstva a jeho vakcinácia proti možným novým chorobám. Ruská vláda počíta s tým, že klimatická zmena so sebou prinesie častejšie záplavy, horšie lesné požiare a topenie permafrostu.

Niektoré z týchto javov už o sebe dávajú vedieť. V roku 2019 uviazli lode na rieke Lene v bahne po tom, ako tento východosibírsky veľtok takmer vyschol. Ničivé lesné požiare zničili na Sibíri za prvý polrok 2020 väčšiu plochu lesa, ako je rozloha Grécka. Hnevu prírody museli v inej podobe v roku 2019 čeliť aj obyvatelia súostrovia Nová Zem, ktorých osady obliehali vyhladované ľadové medvede.

Moskva však v kontexte klimatickej zmeny hľadá aj možné strategické výhody. Medzi hlavné patrí značné skrátenie vykurovacieho obdobia, ktoré je najmä v severských oblastiach štátu takmer celoročné. Pomerne známe sú tiež nádeje, ktoré Moskva vkladá do otvorenia nových námorných trás v Severnom ľadovom oceáne, ktoré by značne znížili dĺžku transportu a transportné náklady prevozu tovaru z Ázie do Európy. Má to aj závažné politické dôsledky. Podľa slov ruského vicepremiéra Juriho Trutneva by Rusko chcelo do roku 2024 zvýšiť objem tovaru transportovaného cez severnú morskú cestu na 80 miliónov ton.

Menej známou ambíciou je v tomto smere plán Ruska rozširovať spolu s otepľovaním krajiny aj ornú pôdu. Rusko je už dnes jedným z najväčších svetových producentov obilnín, svoje postavenie by tak posilnilo ešte viac.

Očakáva sa, že v strednodobom až dlhodobom horizonte by Rusko mohlo naozaj profitovať z pestovania zimných a jarných obilnín v severských oblastiach. Aby však tento efekt dosiahlo, bude musieť v severských oblastiach vybudovať potrebnú infraštruktúru a mať jasný plán rozvoja. Paralelne s tým bude musieť zabrániť vysychaniu svojich momentálne najúrodnejších regiónov na sever od Kaukazu za pomoci zavedenia nových plodín a efektívneho zavlažovania.

Rusko sa zohrieva aj samo

S trochou „nadsádzky“ možno povedať, že Rusko sa otepľuje aj samé, ide totiž o štvrtého najväčšieho producenta skleníkových plynov na svete. Až polovicu emisií v tomto severskom štáte pritom produkuje výroba tepla. Taktiež ruský plynárenský gigant Gazprom sa spomedzi spoločností z hľadiska produkcie emisií umiestnil od roku 1988 na treťom mieste. Po minuloročných ničivých požiaroch na Sibíri a ruskom Ďalekom východe Moskva nakoniec pristúpila k podpisu Parížskej klimatickej dohody.

Podpis dohody však neznamená, že Rusko prudko zníži produkciu emisií. Na rozdiel od mnohých iných rozvinutých krajín totiž Parížska dohoda Moskvu prakticky k ničomu nezaväzuje. Rusko sa na základe dohody zaviazalo, že zredukuje svoju produkciu emisií o 20-25 percent oproti roku 1990. Krajina sa však pod touto úrovňou nachádza už od rozpadu sovietskeho zväzu v roku 1991 a môže tak aj napriek podpisu naďalej zostať štvrtým najväčším znečisťovateľom ovzdušia na svete.

Nateraz sa zdá, že plánom Moskvy nie je proti klimatickej zmene bojovať, ale chce sa jej radšej prispôsobiť. Nasvedčujú tomu aj vyjadrenia Vladimira Putina, ktorý síce klimatickú zmenu ako takú neodmieta, avšak nie je presvedčený o tom, že ju spôsobuje človek. Taktiež veterné turbíny označil ruský líder minulé leto za problematické, keďže podľa jeho názoru decimujú populáciu vtáctva a „nútia červy vyliezať zo zeme“.

Putinove názory však v Kremli nezdieľa každý. Jeho poradca pre otázky klimatickej zmeny Ruslan Edeľgeriev sa nedávno nechal počuť, že Rusko bude nutne musieť znížiť svoju závislosť od fosílnych palív, keďže tie prispievajú k emisiám skleníkových plynov. Z prieskumov verejnej mienky tiež vyplýva, že väčšina Rusov pristupuje ku klimatickej zmene vážne, pričom za jej motor považujú ľudskú činnosť. Schopnosť adaptovať sa je kľúčová pre prežitie živočíšnych druhov a aj štátov. Klimatická zmena by Rusku mohla v prípade jasnej stratégie skutočne priniesť niekoľko výhod. Problémom však je, že až 60 percent tohto najväčšieho štátu na svete sa rozprestiera na možnej časovej bombe menom permafrost.

Potápajúce sa mestá v Arktíde

Permafrost je dlhodobo zamrznutá pôda prevažne v polárnych oblastiach, ktorá ani v lete celá nerozmŕza, pričom môže dosahovať hrúbku od niekoľkých centimetrov až po jeden a pol kilometra. Napriek tomu, že pokrýva veľkú čas plochy našej planéty, ide stále o pomerne nepoznaný fenomén. Ruskí vedci doteraz identifikovali už 145 rôznych typov permafrostu. Dodnes pritom úplne nerozumieme tomu, ako sa tvorí.

Na jeho povrchu sa v závislosti od hĺbky, po ktorú zem zamŕza, môže nachádzať oblasť večného ľadu, tundra s machmi, lišajníkmi a trávami, ale aj rozľahlá tajga, kde pohyb permafrostu spôsobuje jav zvaný opitý les. Ide o lesný porast v ktorom stromy majú zakrivené kmene do rôznych smerov. Tvár miestnej krajiny sa však prudko mení, od 60. do 90. rokov bol v ruskej Arktíde zaznamenávaný nárast teplôt rýchlosťou tri stupne Celzia za 100 rokov. V 21. storočí dosahuje otepľovanie v regióne rýchlosť pol stupňa za dekádu. Permafrost síce úplne nemizne, ale tlačí sa hlbšie do zeme. Povrchová časť pôdy tak počas roka rozmŕza a hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ide o pozitívny jav, jeho dosahy môžu byť nepredvídateľné.

V prípade Ruska je najmarkantnejším problémom to, že na rozdiel od iných štátov na permafroste nemá len strategickú hospodársku infraštruktúru, ale vystavalo na ňom aj množstvo mestečiek a miest vrátane Noriľska s 200-tisíc obyvateľmi.

Mnohé z týchto miest sa začínajú v rozmrznutej pôde potápať. Zástupca ministra pre rozvoj ruského Ďalekého východu a Arktídy Alexander Krutikov už varoval, že topenie permafrostu môže Rusku ročne spôsobovať škody až vo výške v prepočte 1,7 miliardy eur. Hrozba degradácie ohrozuje až 60 percent arktickej infraštruktúry vrátane strategických podnikov a obydlí. Situácia v jednotlivých regiónoch sa pritom rôzni. Domy v Noriľsku a Vorkute pri ich výstavbe pripevnili k pevnému podložiu, ale napríklad v takom Jakutsku pevné podložie buď nie je, alebo je veľmi hlboko a mnohé stavby sa preto budú spolu s topením permafrostu rúcať. Problém ešte viac zhoršujú stále častejšie a divokejšie lesné požiare, ktoré permafrost topia a odlesňovaním narúšajú jeho integritu. V mestách veľmi zhoršili situáciu aj úniky vody, ktoré tam boli časté v 90. rokoch – voda totiž večne zamrznutú pôdu poškodzuje rovnako ako oheň.

To, ako môže narúšanie budov v Arktíde vyzerať, porozprával ruskej redakcii BBC Igor Machatkov z akadémie vied z Noriľsku. „Jedného dňa mi zavolali (z akadémie): ‚Náš inštitút sa rozštiepil!’ Myslel som si, že hovoria o kolektíve. Ukázalo sa však, že v budove sa objavila obrovská prasklina a tá je teraz v havarijnom stave,“ povedal Machatkov. Lepšie na tom nie je ani strategická infraštruktúra. „Do roku 2050 bude jedna tretina Arktídy vysokorizikovou oblasťou. Pozemná ťažba a transport nerastných surovín v Arktíde budú ohrozené. Až 45 percent miest ťažby ropy a zemného plynu v ruskej Arktíde sa nachádza vo vysokorizikových oblastiach,“ píše sa v správe expertov z Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu (IPCC) s tým, že ohrozené sú aj železnice.

V máji tohto roku napríklad pravdepodobne v dôsledku topenia permafrostu uniklo z úložiska elektrárne vo vlastníctve spoločnosti Nornickel viac ako 20 000 ton motorovej nafty. Palivo presiaklo do pôdy a blízkych riek, pričom znečistilo chúlostivý ekosystém regiónu. Nornickel a miestne úrady sa niekoľko dní snažili incident tajiť a bagatelizovať.

V reakcii na tento vývoj plánujú úrady na ruskom severe začať stavať mobilné domy, ktoré sa v prípade potreby budú schopné presúvať na bezpečnejšie miesta. V najrizikovejších oblastiach tiež zavádzajú systém monitoringu zmien permafrostu s cieľom vopred sa dozvedieť o možných rizikách.

Pandorina skrinka s dávnymi chorobami

V roku 2016 obleteli svet správy o epidémii antraxu, ktorá zasiahla Jamalský polostrov v Rusku. V dôsledku vážnej bakteriálnej infekcie muselo byť hospitalizovaných 115 ľudí, pričom jeden miestny chlapec ochoreniu podľahol. Zdrojom nákazy sa stal 75 rokov mŕtvy sob. Príčina: čiastočne zakonzervovanú mršinu vytlačil na povrch práve proces topenia permafrostu. Od neho sa baktéria rozšírila do blízkych zdrojov pitnej vody a pôdy. Nakazilo sa vyše 2 000 sobov pasúcich sa v blízkosti, čo následne viedlo k šíreniu infekcie medzi ľuďmi.

Vedci sa však obávajú, že nemusí ísť o ojedinelý prípad, pričom v topiacom sa permafroste môžu číhať aj omnoho nebezpečnejšie patogény vrátane takých, ktoré dnešná veda ešte nepozná. „Permafrost je pre konzerváciu mikróbov a vírusov vhodný, pretože je v ňom zima, tma a nie je prítomný kyslík,“ uviedol pre BBC evolučný biológ Jean-Michel Claverie z francúzskej univerzity Aix-Marseille. „Patogénne vírusy môžu byť v starých vrstvách permafrostu zachované vrátane tých, ktoré v minulosti spôsobili globálne epidémie,“ dodal.

Topenie permafrostu mení tvár Ruska

Odhad dosahov topenia permafrostu komplikuje aj skutočnosť, že tento proces netransformuje krajinu rovnakým spôsobom. Tá sa niekde stáva vhodnejšou pre život a ekonomicky prínosnejšou, avšak inde sa už aj tak nehostinná tundra mení na pre ľudí ešte nepriateľskejšiu krajinu.

Jedným príkladom je ostrov Kašin v Karélii, ktorý bol tradične pokrytý plochou lišajníkovou tundrou. Dnes je ostrov posypaný malými kopčekmi a priehlbinami naplnenými vodou. Ak dôjde k ďalšiemu poklesu, terajšia mokraď sa premení na plytké močaristé jazero.

Na polostrove Jamal zas vedci zo Štátnej univerzity v Tomsku (TSU) zaznamenali iný proces. Topenie permafrostu tu v niektorých oblastiach totiž vytvára „arktické oázy“. V dôsledku topenia permafrostu tu dochádza k vysušovaniu jazier a odhaľovaniu sedimentov na ich dne, ktoré sú mimoriadne bohaté na rôzne minerálne látky. Tieto bývalé jazerá sa následne menia na oázy hustého porastu rôznych bylín a kríkov vrátane harmančekov, púpav, palín, polárnych makov, prasličiek a vŕb. Podľa slov výskumného projektu TSU Sergeja Lojka sa táto vegetácia veľmi líši od toho, čo rastie inde v tundre. „Je čoraz zrejmejšie, že klimatický potenciál arktickej zóny Ruskej federácie je veľmi podceňovaný. Fenomén, ktorý sme objavili, znamená, že aj počas veľmi krátkeho vegetačného obdobia, ktoré v tomto regióne trvá dva mesiace, možno získať bohatú úrodu tráv a kríkov použiteľných ako krmivo,“ uviedol Lojko s tým, že v tundre sa čoskoro môžu objaviť živočíchy, ktoré tam predtým nežili.

Môže topenie permafrostu zmeniť celú planétu?

Na konci augusta sa na Jamalskom polostrove objavil obrovský kráter. Takmer 50 metrov hlboká diera pritom už napohľad narúšala charakter inak ploskej tundry. Kráter vznikol v dôsledku uvoľnenia nahromadeného metánu pod topiacim sa permafrostom. Od roku 2014 ide už o sedemnásty podobný útvar, ktorý vedci na polostrove objavili. Vasilij Bogojavlenskij z ruského výskumného inštitútu pre ropu a zemný plyn v tejto súvislosti vysvetlil, že krátery vznikajú vtedy, keď sa v dutinách topiaceho sa permafrostu nahromadí metán do takej miery, až rastúci tlak vyvolá jeho explóziu. Pri prudkých únikoch metánu sa podľa vedcov môžu v priebehu jedného mesiaca celé lesy premeniť na jazerá.

https://www.youtube.com/watch?v=GTTmTHLy4WA

Metán však nemá potenciál len meniť reliéf krajiny, ide aj o veľmi silný skleníkový plyn. Arktický a subarktický permafrost pritom najmä vo forme metánu obsahuje 1460 až 1600 gigaton uhlíka, čo je približne dvojnásobok uhlíka, ktorý je aktuálne v atmosfére. Ak začne permafrost ešte viac degradovať, bude sa do atmosféry uvoľňovať obrovské množstvo organického materiálu. Do ovzdušia sa touto cestou môže potenciálne uvoľniť omnoho viac skleníkových plynov, než dokážu vyprodukovať ľudia.

Väčšina modelov globálneho otepľovania pritom s faktorom topenia permafrostu nerátala. Topenie večne zamrznutej pôdy by tak za určitých podmienok mohlo prudko urýchliť proces globálneho otepľovania a zmeniť tak nielen tvár Ruska, ale aj veľkej časti planéty. Iné štúdie naopak argumentujú, že dosahy tohto procesu by nemali byť vôbec až také kritické. Pri topení permafrostu platí, že tak, ako je pre nás dodnes nejasný samotný jeho proces, nejasné zostávajú aj jeho dosahy. Rusko mení už dnes. Či zmení aj zvyšok sveta, ukážu najbližšie desaťročia.