Pandémia nás zocelila a sme pokornejší. Nadmerné úmrtia nás poznačili, hovorí sestra z covid oddelenia

Sme unavení, ale kvôli pacientom vydržíme do konca, hovorí Diana Schickhoferová, zdravotná sestra z covidového oddelenia z bratislavskej Nemocnice sv. Cyrila a Metoda. Pandémia podľa nej zdravotníkov zocelila, mnohí budú však potrebovať psychologickú pomoc. Platy zdravotníkov by sa mali zvýšiť a covidové príplatky ponechať, myslí si. Rozhovor publikujeme pri príležitosti Medzinárodného dňa zdravotných sestier.

Aké je byť zdravotnou sestrou počas pandémie?

Musím sa zhlboka nadýchnuť, lebo toto asi nikto nečakal. Je to veľmi ťažké, ako v najhoršom sne. Nepriala by som to nikomu, je to strašné. Sú to bezsenné noci i dni, keď chcete niekam zaliezť a byť sám, ale nedá sa. Nekonečné odpracované hodiny, strach, hrôza, neprajem nikomu zažiť to…

Čo je na tom celom najťažšie?

Bezmocnosť a beznádej z toho, že neviete ľuďom pomôcť.

Pociťovali ste nejaké rozdiely medzi jednotlivými vlnami?

Prvá vlna bola nič oproti tomu, čo nás čakalo teraz, jedno percento oproti miliónu. V prvej vlne sme všetko zvládali úplne bez problémov, bolo pár pacientov. Druhá vlna bola strašná. Prvá vlna nás naučila, ako sa obliekať a vyzliekať z ochranných oblekov, čo všetko musíme na seba dať, aby sme sa ochránili a ako máme pristupovať k pacientom. Druhá vlna nás naučila úplne iné veci. Človek si nevie predstaviť, aké to je. Zdravotníci mali veľký rešpekt pred prácou na covid oddelení.

Ako zložili váš kolektív?

Celý personál covidového oddelenia tvorili zdravotné sestry z chirurgických odborov. Čakalo nás teda niečo úplne iné, než sme poznali. Ja som sa stala manažérkou covidového oddelenia. Snažili sme sa zo všetkých síl, ale niekedy sa nedalo a nevedeli sme pacientom pomôcť. Niektoré prístroje ako vysokotlakovú oxygenometriu sme videli všetci prvýkrát. Prišiel áristický [skratka odvodená od anesteziologicko-resuscitačného oddelenia, ARO – pozn. red.] tím, ukázal nám, ako sa s tým pracuje a museli sme sa to naučiť.

Aká medzi vami panovala atmosféra, keď ste museli pracovať v takýchto podmienkach?

Celá nemocnica držala spolu, či už to bolo ARO alebo JIS [jednotka intenzívnej starostlivosti, JIS – pozn. red.]. Navzájom sme si volali, keď sme niečo nevedeli, sestry dobehli na naše oddelenie a ukázali nám, čo bolo treba. Spravili sme, čo bolo v našich silách.

Predseda Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Peter Visolajský upozorňuje, že zdravotníci boli vírusu vystavení najviac zo všetkých povolaní. Ako to vnímate?

Počas druhej vlny som sama ochorela na COVID-19. Pri záchrane života pacienta mi spadol štít z tváre, zošuchol sa mi respirátor a vedľajší pacient na mňa zakašľal. Cítila som, ako na mňa dopadajú kvapôčky infekcie a vedela som, že budem pozitívna.

Čo vám vtedy išlo hlavou?

A mám to! Veľmi som sa bála, ako to celé budem zvládať.

Čo sa následne dialo?

Mala som stredne ťažký priebeh ochorenia, čiže som nepotrebovala umelú pľúcnu ventiláciu. Trpela som počas hospitalizácie depresiami, žiaden covid pacient to nemá ľahké. V noci všade počuť prístroje a kroky personálu, ktorý intubuje pacientov. Bolo to strašné. Tá bezmocnosť, keď som chcela kolegyniam pomôcť, no nemohla som. Vždy si ale vedeli poradiť aj bezo mňa. Ďakujem celému personálu za starostlivosť.

Ako vnímali vaše kolegyne na oddelení, keď vás odrazu videli na pozícii pacienta?

Nevedeli, čo so mnou bude a aké to bude, ak sa môj zdravotný stav zhorší. Mnoho si ich aj poplakalo, nie predo mnou, ale ja už ich poznám, videla som to na nich.

Aké obdobie bolo pre personál najhoršie?

Najťažší bol január, keď nám pre nákazu vypadlo päť sestier a zháňali sme náhradu, ale každý sa bál. Poviem rovno, že sedemeurové príplatky od ministerstva zdravotníctva pomohli. Po ich oznámení sme personál našli.

Čoskoro počet hospitalizovaných klesne pod tisíc, a tak sa prestanú tieto príplatky vyplácať. Bude potrebná nová motivácia?

Myslím si, že i keď počty klesajú, odmeny by mali zostať. Nezáleží na počte, ale na stave pacientov. Hoci je ich menej, riziko nakazenia je stále rovnaké.

Ak finančná motivácia nepríde, čo sa bude diať?

Bude nás to mrzieť, ale ako sa povie: doklepeme to, či už s odmenami, alebo bez nich.

Často sa ako príčina odlivu zdravotníkov uvádza zlé platové ohodnotenie. Nájdeme to aj v programovom vyhlásení vlády.

Myslím si, že platy by sa mali zvýšiť. Keď sa skončí pandémia, veľa pracovníkov dá podľa mňa výpoveď.

Plánujú to aj sestry z vášho oddelenia?

Veľa vecí sa hovorí a veľa sa toho počuje. V dnešnej dobe je však ťažké udržať si zamestnanie, preto vám neviem povedať, koľkí zdravotníctvu skutočne zamávajú. Vďaka nášmu poslaniu sme mali robotu, iní však prácu stratili.

Odbory na minulotýždňovom stretnutí požadovali, aby sa zdravotníctvo doplnilo ľudskými zdrojmi. Čo si o tom myslíte?

Je to určite potrebné. Myslím si, že najväčšou chybou je neexistencia odboru „zdravotná sestra“. Strednú zdravotnícku školu dnes končia absolventi s titulom „zdravotnícki asistenti“. Sestrou sa stanete až po ukončení vysokoškolského vzdelania prvého stupňa. To je obrovská chyba. Máme veľmi vysoké množstvo sestier v dôchodkovom veku. Keď odídu, nechcem si to ani predstaviť, bude to katastrofa. Zdravotnícki asistenti by sa mali zrušiť a mala by byť štvorročná stredná škola s maturitou, po ktorej je z vás zdravotná sestra.

Protiargumentom však je, že sestry s vysokoškolským vzdelaním sú kvalifikovanejšie a dokážu sa o pacienta lepšie postarať, čo sa napríklad odráža na nižšej úmrtnosti na oddelení.

Skôr je to o praxi a o danom človeku. Prax nadobudne aj sestra, ktorá má len štvorročné vzdelanie.

Podľa slovenského výskumu trpelo viac než 70 percent covid zdravotníkov depresiou a úzkosťou, pričom tieto čísla sa v druhej vlne ešte zhoršili. Aké to bolo v prvej línii?

Každému to sadlo na psychiku. Nebyť toho, že sa podržíme navzájom, neviem, ako by to celé dopadlo.

Bude po konci pandémie veľa zdravotníkov potrebovať terapeutickú pomoc?

Nie je zdravotník ako zdravotník a nie je psychika ako psychika. Neviem odpovedať za každého. Ja som trochu inej povahy, niečo z toho vo mne ostalo, ale viem sa s tým popasovať. Neviem ale odpovedať za druhých, neviem, ako sa s tým vyrovnajú. Môj odhad je, že veľa z nich bude potrebovať psychologickú pomoc, ale to najhoršie máme za sebou. V danom čase nebol čas nad tým premýšľať. Bolo veľa služieb, keď sme plakali na balkóne, pozerali sme jeden na druhého a plakali. Pred pacientmi sme nedávali nič najavo, tam musia ísť emócie bokom a treba profesionalitu.

Čo ukázala pandémia o kolektíve zdravotných sestier?

Klobúk dolu pred nimi, držali spolu a aj s lekármi, čo nebýva také časté, pretože sa zvyčajne vedú žabomyšie vojny. Všetci vrátane sanitárov sme držali pokope a to nás zachránilo. Moja osobná vďaka za záchranu patrí predovšetkým pani primárke, doktorom a celému personálu.

Idete bez prestávky vyše roka, ako to zvládate?

Sme unavení, ale určite to zvládneme. Je to náročné po psychickej aj fyzickej stránke. Jeden druhého vždy podržíme, ak má niekto problém, porozprávame sa. Ak sa niekto rozplače, ideme za ním, všetko je o komunikácii a vzájomnej dôvere.

Ako to zvládala vaša rodina?

Veľmi ťažko, pretože ma celé dni nevideli a aj keď som bola doma, nonstop mi zvonil telefón.

Z práce?

Áno, a jednak aj známi, ktorí mali niekoho v nemocnici a chceli počuť rady či informácie o pacientoch.

Vedeli ste sa doma odosobniť, alebo ste stále premýšľali nad tým, čo sa asi deje v nemocnici?

Nedá sa odosobniť, stále to vo vás je. V noci sa budíte a premýšľate nad tým, aká služba vás bude čakať, koľko príjmov a úmrtí bude. Nezávideli sme lekárom povinnosť oznámiť úmrtie pozostalým, to vám poviem na rovinu. Je to to najhoršie, čo môže lekár rodine povedať.

Zažili ste už niečo podobné?

Som v praxi vyše 20 rokov, zažila som úmrtia, ale toto nie. Zažila som počas tých 20 rokov desiatky úmrtí, ale tu ich bolo viac ako sto len za obdobie druhej vlny.

Čo sa deje v človeku, keď síce má skúsenosti, ale zažije niečo takéto?

Odohráva sa vo vás všetko možné, ale musíte myslieť racionálne. Musíte sa odosobniť. Ak to neviete, nemáte tam čo robiť, lebo zlyháte, urobíte chybu. Je dôležité držať psychiku na uzde a myslieť, ako sa od vás vyžaduje. Môžete si poplakať doma, keď vás nikto nevidí, to je prospešná ventilácia. Netreba sa hanbiť plakať.

Boli aj takí, čo to nezvládli a museli odísť?

Chvalabohu, u nás na oddelení nie. Jedna zo sestier hovorila, že to ďalej nezvláda, ale porozprávali sme sa s ňou a frčí doposiaľ, klobúk dolu pred ňou. Komunikácia medzi nami bola dôležitá. Keď sme vedeli, že niekto plače, povedal buď, že chce byť sám, alebo sme ho podržali, o všetkom sme sa porozprávali a išli ďalej.

Ste k sebe milší, vymizli pracovné intrigy?

Táto prekliata pandémia nás zocelila, sme združení a pokorní. Viac si vážime život. Videli sme veľa zlých, škaredých situácií, ktoré neprajem nikomu zažiť. Smrť človeka poznamená, ale toto všetko nás združilo.

Aký bol prístup zamestnávateľa? Dostávali ste potvrdenie o nákaze, ktoré je potrebné na 25-percentný príplatok k PN?

Neviem, pretože ja som si čerpala dovolenku, nebola som na PN.

Ako sa pozeráte na plány uložiť zdravotníkom pracovnú povinnosť mimo núdzový stav?

Plánovať a rozhodovať je v rukách ministerstva zdravotníctva.

Je to však nutné? Celý čas ste boli pri pacientoch, nie je to dostatočný dôkaz o tom, že by ste ani teraz neodišli?

Každá zdravotná sestra musí rátať s tým, že v núdzovom stave bude pracovať nepretržite a nesmie štrajkovať. Osobne by som si dovolenku nevzala, ani keby sa skončil núdzový stav. Ešte chvíľu to potrvá, vydržíme a potom budeme pomýšľať na dovolenku, všetci na ňu čakáme.

Ako by ste dovolenku strávili?

Stačí mi záhrada, tam si zarelaxujem s kamarátmi pri guláši.

Ako sa cítite teraz?

Veľmi vyčerpane, ale ešte máme covidových pacientov, o ktorých sa treba postarať.

Ak to pôjde s očkovaním takto, môžeme na jeseň očakávať nárast počtu pacientov. Pripravujete sa na niečo také?

Áno, ja osobne očakávam ďalšiu vlnu. Dúfam, že sa budem mýliť.

Ako by ste sa cítili, keby sa všetko zopakovalo?

Snáď bude priebeh ľahší, keďže niektorí ľudia sú už zaočkovaní, ale stále je to pol na pol. Niektorí očkovanie odmietajú, je to ich vec, ale myslím si, že očkovanie je dôležité.

Zvládli by ste ďalšiu vlnu lepšie na základe toho, čo ste si už zažili?

Určite áno, s týmto kolektívom jednoznačne.

Ako vnímate po tom všetkom svoje povolanie?

Ako každé iné, sme dôležití, ale kto vo svojom odbore nie je dôležitý? Každý je potrebný, zdravotníci, pekári či predavači. Vybrala som si to, tak to robím.

Necítite sa dôležitejšie než iné profesie?

Určite nie.

Odporučili by ste niekomu ísť študovať za zdravotnú sestru?

Áno, ak by to tak cítil a chcel.

Neodhovárali by ste nikoho?

Nie.

Prečo?

Z jednej strany ma to zložilo a z inej naplnilo. Zložilo ma to psychikou a naplnilo ešte väčšou úctou k životu, rodine a priateľom.

Zažili ste počas pandémie aj niečo veselé a pekné?

Určite áno, aj keď sme prechádzali cez hrozné obdobie, dokázali sme sa občas zasmiať alebo povedať na oddelení nejaký vtip.

Budete teda pandémiu s odstupom času vnímať len negatívne?

Úmrtia v nás zostanú, nikto to nevymaže. Ale ako kolektív sme úžasní. Vedúci vychádzali v ústrety akýmkoľvek našim požiadavkám, materiálne sme boli veľmi dobre zabezpečení. Naša vzájomná komunikácia a stmelenie kolektívu je to najlepšie, čo sa mohlo stať.

Dnešný deň patrí zdravotným sestrám. Čo by ste im chceli odkázať?

Chcela by som poďakovať všetkým sestričkám za ich prácu, ktorú robíme. Dodať im veľa síl. A aby boli vždy súdržné. Nie nadarmo sa vraví, že v jednote je sila.