Pestún Matúš Ježo: Toľkí obhajujeme rodinu a život, a v detských domovoch je štyritisíc Božích darov

O pár rokov neskôr som s pohnutím a hrdosťou sledovala jeho vystúpenie na konferencii TEDxBratislavaWomen. V tom čase už bol profirodičom a dnes je z neho pestún. O tom, ako sa celý jeho príbeh vyvíjal, čomu všetkému musel čeliť, čo ho poháňa vpred, sme hovorili s Matúšom Ježom. Veľmi spontánne sa k nám pripojila aj Matúšova manželka Ľudka.

Matúš, pochádzate z rodiny s desiatimi deťmi. Ako to u vás doma vyzeralo?

Bola to riadna divočina. Stále veľa hluku, ale aj života. S bratmi a sestrami sme sa často hádali, stále sme niečo riešili. Nechápem, ako to moji rodičia zvládli. (Úsmev.) No podarilo sa im to a majú môj veľký obdiv. Neschvaľujem všetky ich výchovné metódy, no pri toľkých deťoch to asi bolo nutné. Otec bol na nás veľmi prísny, no keď mám teraz vlastné deti, už sa mu veľmi nečudujem. Myslím si, že to robil najlepšie, ako vedel. Moja mama je veľmi pokojná povaha. Nepostrehol som, že by jej výchova toľkých detí robila problém. 

Kde ste vtedy bývali?

Mali sme štvorizbový byt a vyzeralo to tak, že sme mali chlapčenskú a dievčenskú izbu. Rodičia mali spálňu a posledná izba bola obývačka. Takže sme boli štyria bratia v jednej izbe, štyri sestry v druhej izbe a ďalší dvaja súrodenci ešte ako bábätká boli s rodičmi v spálni, kým sme sa neskôr nepresťahovali do domu. Vtedy som si vôbec neuvedomoval, že je to malý priestor. Keď som o tom niekomu hovoril, čudoval sa, ako sa tam pomestíme. Ale ja som mal svoju posteľ, svoj stôl, neprišlo mi to zvláštne. Keď sme sa presťahovali do domu, zrazu som mal svoju izbu a po čase som sa už sám čudoval, ako sme predtým dokázali žiť v takom malom priestore. 

Koľký ste v poradí medzi súrodencami?

Štvrtý.

V mnohodetných rodinách to často býva tak, že starší súrodenci sa potom starajú o mladších.

Áno, aj u nás to tak bolo. Najstaršia sestra, zároveň najzodpovednejšia z nás, sa asi najviac starala o mladších súrodencov. Keď sa narodili posledné dve dievčatá, Kristína a Ľudmila, mal som v tom čase dvadsať rokov a nemal som prácu. Vtedy otec povedal, že mama pôjde do roboty a ja ostanem s nimi na materskej. Takže som bol dvadsaťročný brat na materskej s dvoma sestrami – jeden a dva a pol ročnou. No bola to ľahšia verzia materskej, nemusel som variť, lebo mama jedlo nachystala. Mojou úlohou bolo chodiť s nimi von, udržať ich pri živote (úsmev), poobede ich dať spať a keď mama prišla z práce o druhej, moja materská rola sa končila. Takto sme fungovali asi pol roka. 

Potom ste začali pracovať? Ste vyštudovaný elektrotechnik…

Robil som skladníka, kadečo, no a nakoniec som skončil v Luxe ako kameraman, strihač, grafik, pri tom, čo bola predtým moja záľuba. Tam som pracoval dlhé roky.

Ako sa teda z grafika, kameramana stal profirodič?

Tak, že som sa oženil. (Úsmev.) Mal som okolo dvadsaťšesť rokov. Ľudka je veľmi komunikatívna žena, rada sa rozpráva a ja rád počúvam. Dávala mi otázky, čo ma baví a napĺňa, čím by som chcel byť. Ja som to predtým nikdy do detailov neriešil. Prišiel som na to, že ma napĺňa to, keď pomáham druhým. Bez ohľadu na to, v akej oblasti. Vtedy mám pocit, že čas, ktorý tu na zemi mám, využívam zmysluplne. Upozornila ma, že keď už som dlho nikomu nepomohol, som celý mrzutý. (Úsmev.)

Pomáhať sa dá rôznym spôsobom, prečo práve profirodičovstvo?

Úvahy išli ďalej. Rozmýšľal som o bezdomovcoch a o tom, kde sa ich problém začína. Takto sme sa dostali až k detským domovom. S mojou elektrikárskou školou som tam mohol robiť jedine buď údržbára, alebo profirodiča. Najprv som sa hlásil za údržbára, no nevzali ma. Keď som sa prihlásil v inom detskom domove za profirodiča, tam ma zobrali. (Úsmev.)

“Pamätám si, ako ma niektoré jeho nápady prekvapovali. Najskôr totiž začal s tým, že by bol kaskadérom. To sa mi na neho podobalo – je to akčné, je v tom adrenalín aj odvaha. No keď už začal spomínať, že bude údržbár, tam som to musela chvíľu spracovávať, lebo som mala inú predstavu o tom, na čo by ,mal prísť‘(úsmev). Páči sa mi, že Matúš žije v realite, nie na obláčiku ako občas ja. Ide do vecí odvážne a vie sa rýchlo prispôsobiť, aj keď veci idú inak ako očakáva.”

Ľudka

Čo ste potom museli absolvovať, profirodičom sa asi nestanete zo dňa na deň?

Musel som mať prípravu. Hoci stačilo, aby som si ju spravil len ja, urobila si ju aj Ľudka. Bola to šesťdesiathodinová príprava cez občianske združenie Návrat. Bolo to super, lebo mentori a lektori boli v problematike naozaj zbehlí, veľa sme sa naučili. Pomohlo nám to už pri výchove nášho vlastného syna Šimona, ktorého sme v čase príprav čakali. Keď sa narodil, všetko sme mali ešte čerstvo v hlave. (Úsmev.) Naučili sme sa veľa o tom, čo deti potrebujú a že prvé tri roky sú pre ne najdôležitejšie. Na pestúnsku starostlivosť, ktorú robím teraz, som sa pripravoval cez Úsmev ako dar. Teraz sa cítim nabrífovaný, pripravený. Už len to všetko uplatňovať v praxi.

Takže viete poradiť aj iným rodičom. Radíte im?

Rodičia majú veľmi radi nevyžiadané rady. (Smiech.) 

Niekto si možno radu aj vypýta…

Áno, najčastejšie sa ma ľudia pýtajú ohľadom adopcie, pestúnstva, čo je profirodičovstvo a čo na to treba, lebo by to chceli robiť. Dvaja moji bývalí spolužiaci zo základnej školy sú pestúnmi a aj ďalšia moja kamarátka tiež začala robiť profirodiča. 

Aj vaša manželka je profimama, keď si spravila prípravu?

Nie, no má hotovú prípravu a keby chcela, mohla by to robiť.  

Kedy prišlo prvé bábätko?

Náš syn Šimon mal vtedy tri roky, už pri ňom sme sa s manželkou Ľudkou na materskej prestriedali. Chceli sme si najskôr vyskúšať, ako to zvládneme s vlastným dieťaťom. Vtedy sa ukázalo, že moja trpezlivosť je pri deťoch veľmi dobrá vlastnosť. Zdalo sa, že byť profirodičom, je dobrá cesta. Keď šiel Šimon v troch rokoch do škôlky, začal som si hľadať prácu. Prihlásil som sa do detského domova v Malackách, kde hľadali záujemcov. Najskôr sa trochu čudovali. Povedali, že už raz jedného muža ako záujemcu mali, no inak sa s tým bežne nestretávajú. Väčšinou sa o túto prácu uchádzajú ženy. 

“Na materskej sme sa Matúšom vystriedali. Pri Šimonkovi bol Matúš dva roky a pri Adelke rok. Vtedy som zistila, že tiež nie je ľahké myslieť na to, kto všetko zabezpečí, zaplatí, musím to riešiť ja. Potom prídem domov z roboty a do rúk dostanem dieťa, lebo kto tu predsa s ním bol celý deň? Po tejto skúsenosti mám väčšiu pokoru pred tým, že situáciu toho druhého nemôžem poznať, kým sa v nej sama neocitnem. Obom nám tá výmena pomohla viac si navzájom pomáhať a dopriať jeden druhému oddych, voľno.”

Ľudka

Profirodičovstvo je teda normálne zamestnanie.

Áno, stal som sa zamestnancom detského domova. Ako profirodič som sa mal 24 hodín denne starať o pridelené dieťa. Deti do šesť rokov v detských domovoch, teda dnes už sú to centrá pre rodiny, musia byť umiestnené do profirodiny. Profirodičom som bol necelý rok. Najskôr som mal jedno novorodeniatko – Barborku. Ju som si bol vziať do pôrodnice. Tam sa na mňa trochu zvláštne pozerali, kam to chúďa dieťa ide (úsmev). Bolo to pre nich nezvyčajné. Barborka bola u nás tri mesiace. Prišla adoptívna mamina a po mesiaci si ju vzala k sebe. Potom som mal asi mesiac pauzu a prišlo ďalšie bábätko, malý Filipko. Poňho som si šiel do Nitry. Zo začiatku vyzeral úplne bez emócií, tehotenstvo jeho mamy malo zrejme ťažší priebeh. Také ranené vtáčatko. Asi po mesiaci sa začal usmievať a aj plakať. Keď dieťa už aj plače, je dobre, lebo prejavuje svoje potreby. 

Mali ste v starostlivosti len bábätká?

Posledné dve deti boli Marko a Vaneska. Vtedy mal náš Šimon štyri roky. Vaneska mala tiež štyri roky a Marko mal dva, no boli veľmi pozadu vo vývine. Ich rodičia boli narkomani a síce sa snažili, nešlo to inak. Odobratie dieťaťa je krajná možnosť, no keď už dieťa hladuje, nedá sa inak. Do toho sa mala narodiť Adelka, naše druhé dieťa. A tam sa to začalo komplikovať. Medzi Šimonom a Vaneskou vznikali trenice a hádky, súťaženie, deti boli veľmi živé, zvedavé, musel som byť stále v strehu. Deti neboli zvyknuté poslúchať, ale viem, že začiatky sú také. Trvá nejakú dobu, kým sa vytvorí vzťah, kým si vybudujete u detí rešpekt a nastavíte nejaké fungovanie. Boli u nás asi mesiac. Blížil sa Ľudkin pôrodný termín a v tom čase sme sa aj sťahovali. Vtedy už to bol dosť veľký chaos a do takého prostredia sme nechceli priviesť naše ďalšie dieťa. Povedali sme si, že to musíme stopnúť, lebo inak sa rozpadne naša rodina a bude to ešte horšie. Deti teda išli naspäť do domova a k inej profimame. Skvele sa o nich starala, mala čas sa im venovať, lebo vlastné deti už mala odchované, staršie. Modlil som sa za ne, keď už som to ja nezvládol, nech sa o to postará Boh, aby sa dostali k niekomu, kto sa ich ujme. Po nejakom čase, keď sme sa už presťahovali do Lamača, mi raz Ľudka zavolala, že Marko a Vaneska sú na ihrisku. Keď prišla domov, rýchlo som vybehol von a naozaj tam boli oni. Adoptovala si ich rodina, ktorá býva oproti nám. Mal som veľkú radosť z toho, že to tak dopadlo. Že ich aj vidím, ako rastú a sú spokojní, a dostali sa do takej milujúcej rodiny. Ich adoptívni rodičia krátko nato, ako si ich adoptovali, počali aj vlastné bábätko. 

Prijať do rodiny ďalšie dieťa je veľká zmena. Nezasahovalo to negatívne do vašej vlastnej rodiny, do manželského vzťahu?

S Ľudkou sme si prežili krízu asi rok po tom, ako sa narodilo naše prvé dieťa, Šimon. Myslím si, že sme ju super zvládli a odvtedy vieme, aké máme vnútorné nastavenie, ako komunikujeme, lepšie si rozumieme, čo ten druhý potrebuje a snažíme sa navzájom si to dopriať. Takže potom, keď sme prijímali deti do starostlivosti, už sme vedeli, do čoho ideme. Preto sme si povedali, že keď už to bude na hrane, prestaneme to robiť. Pri Vaneske s Markom sa to k tej hrane naozaj priblížilo. Šimonko chcel byť s tatom, deti chceli byť s profitatom, Ľudka chcela byť s manželom a ja už som nevedel, kam skôr skočiť. Do toho aj tehotenstvo. Vtedy sme vedeli, že to už neustojíme. Veľa sme sa o tom rozprávali, otáčali z každej strany, no nakoniec sme museli urobiť rozhodnutie stopnúť to. Nemali sme pre seba čas ako manželia. Ale to sa dialo už aj pri prvom vlastnom dieťati, času s manželkou bolo menej. Prvé dieťa otriaslo naším manželstvom. Vtedy sme si občas zohnali opatrovateľku, aby sme si mohli spolu vyjsť von. Aj to fungovalo. Problém bol potom, keď sme mali dve profideti a sami sme čakali ďalšie dieťa. 

“Kríza, ktorou sme prešli pri našom prvom dieťati, bola najhorším obdobím môjho života. Myslela som si, že to bude úžasné, budeme mať dieťatko, bude nám dobre a naplní sa moja ideálna predstava. No v realite, ktorá prišla, sa mi to celé rozpadlo v rukách. Bola som celé dni sama doma, dieťa často plakalo, cítila som sa ako hrozná matka a že ešte aj môj muž je so mnou nespokojný. Dnes už to vidím tak, že Matúš viac-menej len zrkadlil to, čo som si o sebe myslela ja. Chcela som to zmeniť. To, že sme sa z toho dostali, je pre mňa zázrak. No myslím si, že celá tá kríza bola pre nás najhodnotnejšie obdobie. Matúš bol pevný v tom, že to nejako zvládneme. Chceli sme to vyriešiť, veľa sme sa rozprávali. A z toho, že sme si tým prešli, dodnes čerpáme. To, že budeme mať tri deti, z toho jedno z detského domova, mi ani nenapadlo.”

Ľudka

Pri narodení vášho druhého dieťatka ste si dali pauzu. No neskôr ste sa rozhodli prejsť na ďalší level a stali ste sa pestúnom. Ako k tomu došlo a čo vás k tomu viedlo?

Počas profirodičovstva sme zistili, že naša rodina je pripravená skôr si vziať niekoho natrvalo než len na pár mesiacov, lebo príchody a odchody profidetí mali vplyv aj na naše vlastné deti. Po našich deťoch Šimonovi a Adelke teraz prišla úplne prirodzene Dianka, bábätko, ktoré u nás ostane. Zdá sa nám to ako najvhodnejšia forma, keď sa chceme venovať náhradnému rodičovstvu. Myslím si, že sme dobrá rodina a je super si vziať ešte aj dieťa z domova. Prečo nie?

Ľudia, ktorí chcú bábätko a sú v adopčnom procese, musia niekedy čakať roky. Lebo chcú, aby malo ich meno a mohli si ho adoptovať. No vedel som, že je ďalších štyritisíc detí v domovoch, ktoré nie je možné si adoptovať kvôli tomu, že rodičia nepodpísali súhlas alebo sú tam iné prekážky. Tie môžu ísť len do pestúnskej starostlivosti. No pestúnskych rodín nie je veľa, lebo je v tom viacero komplikácií. Povedali sme si, že pestúnstvo je super. Lebo nepotrebujeme, aby mala Dianka naše priezvisko. Nešlo nám o to. Treba pestúnov, tak buďme pestúnmi.

“Bolo nám spolu dobre. Už sme sa zastabilizovali a neriešili toľko seba a náš vzťah. Mať svoje deti je skvelé a mali sme pocit, že ich zvládneme viac. Rozhodli sme sa teda prijať bábätko do jedného roka do pestúnstva aj preto, lebo sme si už pri Matúšovom profirodičovstve zažili hranice našich možností, a predsa tá túžba prijať dieťa v nás ostala. Preto sme sa snažili nájsť taký spôsob, ktorý by bol najlepší pre dieťatko a aj pre nás.”

Ľudka

Beriete to teda ako povolanie s vyšším zámerom?

Stávalo sa mi, že keď sa hovorilo v spoločnosti o ochrane života a rodiny, cítil som vo vnútri pobúrenie. Zdalo sa mi, že sa k tomu staviame my kresťania aj trochu farizejsky. Nešlo mi do hlavy, že na národný pochod za život príde osemdesiattisíc ľudí, no nenájde sa štyritisíc rodín, ktoré by prijali dieťa z detského domova. A to bolo len na pochode, kresťanských rodín je oveľa viac. Uvedomujem si, že nie každý je na to, no tých detí je “len” štyritisíc. To nie je tak veľa. No bijeme sa do hrude za tradičnú rodinu a proti potratom, s čím súhlasím, no keď príde na lámanie chleba, “skutek utek”. Bojovníci za rodinu volajú, že dieťa je Boží dar, a ja sa pýtam, ako je možné, že v detských domovoch je štyritisíc Božích darov, keď toľkí obhajujeme rodinu a život. Zdá sa mi to trochu pokrytecké. Namiesto toho, aby som sa sťažoval a hromžil, rozhodol som sa, že idem do toho ja, a to je viac ako o tom len hovoriť. 

“Veľkou výzou pre mňa je viac konať a nielen hovoriť o tom, čo by som chcela. To ma učí rodičovstvo aj Matúš, že skutok mení veci. Nie to, že by som niečo chcela alebo to, čo iným poviem, že chcem urobiť. Ja toho veľa narozprávam. Ale aj Biblia hovorí, že viera bez skutkov je mŕtva. Keď cítim, že je niečo správne, učím sa to robiť, nie o tom len premýšľať a nakoniec si nájsť dôvod, prečo sa tomu vyhnúť.”

Ľudka

Viete si predstaviť mať alebo prijať aj ďalšie deti?

Keby prišlo naše ďalšie bábätko, budeme sa tešiť (úsmev). Rovnako sa budeme tešiť aj z ďalšieho bábätka, ktoré si možno v budúcnosti vezmeme do pestúnstva tiež. Ja v tom veľký rozdiel necítim. Pozeráme sa na to aj prakticky, podľa toho, koľko detí sa k nám zmestí. Ja si viem predstaviť osem detí vo štvorizbovom byte, ale Ľudka niečo také nezažila (úsmev). Keby sme mali väčšie bývanie, viem si predstaviť aj viac detí. No neplánujem prekonať môjho otca (úsmev).

V akom vzťahu ste teraz voči detskému domovu? Kto vás vlastne platí?

Už nie som zamestnancom detského domova. Štát dáva pestúnovi príspevok okolo 175 eur, o niečo nižší príspevok, 138 eur, ide dieťaťu. Čiže pestúnovi príde okolo tristo eur mesačne na dieťa za to, že nie je v detskom domove, ale je umiestnené u pestúna. Voči štátu mám určité povinnosti – umožniť dieťaťu stretnutia s biologickými rodičmi, dvakrát do roka príde na návštevu sociálna pracovníčka alebo psychologička z úradu. Aj väčšie rozhodnutia je potrebné konzultovať s pracovníčkou, ktorá má na starosti dané dieťa. Keď sú deti staršie, pracovníčky už komunikujú aj priamo s nimi, aby zistili, či nie sú zanedbávané alebo týrané. Fyzické tresty sa vôbec nemôžu používať. Keby sa niečo také stalo, môžu vám dieťa vziať hneď na druhý deň.

Byť mužom v tejto úlohe asi nie je bežným javom. Ako sa vysporadúvate s tým, ako na vás reaguje okolie? Necítite sa v tejto úlohe niekedy málo “mužne”?

Zo začiatku to bolo zvláštne. Môj otec z toho nebol veľmi nadšený. Hoci to bol on, ktorý ma prvýkrát poslal na materskú (smiech). Ale keď som teda uvažoval o tom, či ísť do pestúnstva, rozmýšľal som, ktorý muž bol pestúnom, a vtedy mi napadol sv. Jozef a hneď som bol spokojný. Veď aj Don Bosco sa staral o milión detí, podobne aj Filip Neri, a to sú skvelí muži, ktorých si veľmi vážim, bodaj by takých bolo viac. Reakcie druhých ma veľmi nezraňujú, lebo poznám seba a vidím hodnotu toho, čo robím. Všetko má svoj čas, teraz môj čas potrebujú deti. Keď bude čas na kariéru, budem sa jej venovať. No skôr sa aj často stretávam s obdivom, zvlášť u žien (úsmev). Je to príjemné, no pestúnsky život je náročný.