Základným problémom strany Za ľudí sa stala zrada. Pre jemnejšie povahy možno nedostatok vernosti voči voličom, aj role, ktorú mali v politike plniť. Žiaľ, priamo to súvisí s Andrejom Kiskom, ktorý toto dedičstvo strane zanechal. Nečudo, že po vzore otca-zakladateľa sa touto cestou púšťajú aj jeho nasledovníci. A bude to pokračovať.

Po voľbách sa mediálne podsúvala myšlienka, že najväčším ohrozením novozrodenej koalície bude nestabilita náhle premnoženého, nesúrodého a politicky neukotveného poslaneckého klubu OĽaNO. Naopak, strana Za ľudí sa považovala za síce jej najmenší, no stabilizačný prvok.

Dnes je všetko naopak. 

Prešiel rok, vláda bola preskúšaná vážnymi krízami a zbožné želanie progresívnej mytológie narazilo na realitu. Kým stabilita Matovičovho poslaneckého fanklubu zostala zabetónovaná za svojím autoritárskym predsedom, Kiskov ansábel sa rozutekal ako ovce bez pastiera, pričom ako prvý sa pobral on sám. Jeho dezercia sa tak stala ideou i príkladom.     

Ako uniknúť z klietky zvanej strana

Pripomeňme, že nedávna vládna kríza sa nezačala ani Matovičom, (ktorý už síce dymil výbuchom), ani Sulíkom, (ktorý pôvodne nemal spojenca na otvorenú vzburu). A nezačala sa ani Sputnikom.

Krízu v skutočnosti spustili procesy v strane Za ľudí, keď hrozilo, že sa rozpadne, ak sa Remišová nepostaví Matovičovi. Bolo to úsmevné, keďže Remišová pôsobila skôr ako Matovičov spojenec pri hľadaní cesty, ako v jej strane upratať, a tým bývalého premiéra zachrániť.

Napokon, práve silnejší príklon predsedníčky k Matovičovi než k progresívnemu krídlu je dôvodom, prečo odliv poslancov zo strany pokračuje.   

V strane, ktorá je ešte stále mentálne viac Kiskova, ako Remišovej – jedna z podpredsedníčok má na oficiálnom webe strany aktuálne uvedené, že stranu „vedie charizmatický a úprimný líder Andrej Kiska“, sledujeme systematický únik poslancov.

Príčiny odchodu uvedené odchádzajúcimi poslancami netreba veľmi analyzovať, napokon sami priznávajú, že sa s vládou dušou i telom rozišli už dávnejšie a vyčkali si už len na ľúbivý moment, ako sa voči onomu toxickému dedičstvu – účasti v tejto vláde –, spektakulárne vyhraniť a kamsi nanovo zaradiť.

Vášnivé protisputnikovské vzplanutie Tomáša Valáška zafungovalo v kaviarni rovnako, ako keď Andrea Letanovská svoj odchod zo strany cez víkend zdôvodnila tým, že sa Remišová nedostatočne zastala progresívcami obľúbenej ministerky Márie Kolíkovej.

Dunivá prázdnota

Letanovská pritom hovorí, že vo vnútri strany je zavarené na vážne zmeny. Ak by bola jej lojalita k strane skutočná, prečo potom nezostala a nezabojovala za túto zmenu, ktorá je podľa jej vyjadrení na spadnutie? Prečo odchádza každý, kto nahlas nesúhlasí s Remišovou? Odpoveď je zrejmá, pretože nesúhlasia najmä s Matovičom.

Kiskova strana už progresívcov neláka ani vtedy, ak by fungovala ideálne progresívne.

Nie je to nič prekvapivé. Tento projekt len narazil na svoju zakladateľskú ideu. Náhodné zoskupenie osobností, ktoré nespája nič okrem toho, že dostali pozvánku od muža, ktorý už v strane nie je.

Kiskov projekt mal byť vznešenou snahou o porážku Fica, javil sa ako základná platforma pre jeho vyradenie. Napokon to jediné, čo tento projekt dokázal dočasne vyradiť z hry, je slovenský progresivizmus.

Strana sa príliš rýchlo ukázala byť prázdnym projektom s vyprázdnenou ideou. Navyše založená lídrom, ktorý sa v aktívnej politike ukázal byť nepoužiteľný.

Členovia strany už dnes ani nevedia, prečo by v nej mali zotrvávať. Mám pre to isté pochopenie. Andrej Kiska presvedčil množstvo schopných ľudí, aby zanechali svoje kariéry. Verili, že s ním idú budovať stranu. Po pár mesiacoch narazili na prvú prekážku a kapitán vyskočil z lode ako prvý. Ostatných spolupútnikov, vydesených Matovičom nie menej ako on sám, v tom nechal plávať. Niektorých aj bez kolesa pre začiatočníkov. Po voľbách si nepricestoval z Popradu ani po mandát.

Ako by ste sa cítili v strane, ktorá je symbolom zrady svojich vlastných?

Jeho vznešeným návnadám verili napriek tomu, že Andrej Kiska dlhodobo signalizoval, že s politikou to nikdy nemyslel vážne. Angažoval sa len pre nádej, že sa bez veľkej námahy stane premiérom.

Rovnako, ako si idealizoval neznesiteľnú ľahkosť cesty do tejto funkcie, zdá sa, že mal vybájenú predstavu aj o ľahkosti znášania tohto bremena. Z politiky odišiel vraj preto, že bol chorý na srdce. V rozhovore pre Denník N prednedávnom priznal, že ak by sa stal premiérom, v politike by zotrval. Jeho renomé tým kleslo ešte viac.

Keď sa dnes tento zbehnutý vojak a autor najslabšieho článku vládnej reťaze – merané počtom utečencov – hrá na morálnu autoritu, znie to asi tak dôveryhodne, ako keď o zlyhaniach premiéra a rizikách pre krajinu rozpráva Iveta Radičová.  

Je len dobre, že sa nám táto dvojica pripomína. Pri Matovičovej všadeprítomnej veľkohubosti je ľahké zabudnúť, že on sám nie je zdrojom dlhodobej krízy pravice, ale len jej vystreleným ventilom na opačnom konci. Matovič je dôsledkom toho, čo v časti spektra už celé roky nefunguje. Nezbavuje ho to zodpovednosti, len to dáva dianiu širší kontext.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.