Prečo považujú rôzne krajiny za zlomové úplne iné vojnové udalosti a ako sa postupne líši realita vojny od jej neskorších interpretácií.

Niektoré moderné školské učebnice dejepisu sa nezaoberajú bitkou pri Stalingrade, čo je prekvapujúce, povedal to Vladimír Putin v svojom vystúpení Federálnemu zhromaždeniu Ruskej federácie 21. apríla.

Ministerstvo vzdelávania hneď nato začalo s revíziou všetkých školských učebníc, aby zistili, čo presne mal ruský prezident na mysli. Opýtať sa ho na to osobne, neviem prečo, nikomu akosi nenapadlo. O pár dní, 27. apríla, bola objavená ona poburujúca kniha.

Zistilo sa, že išlo o jednu z učebníc pre stredné odborné školy. Vedúci skupiny autorov, inak známy a vysoko rešpektovaný historik Oleg Volobujev, sa musel ospravedlňovať. Celkom rozumne uviedol, že dôvodom nebolo podcenenie významu tejto bitky, ale len dôsledok prísnych požiadaviek na rozsah knihy, v dôsledku čoho bolo možné ku každej konkrétnej epizóde uviesť iba pár riadkov.

Napriek tomu sa na neho sypala kritika: že mal venovať viac priestoru bitke o Stalingrad, hoc aj na úkor iných historických udalostí.

Bitka o Stalingrad. Foto: wikimedia

Niet pochybností o tom, že tento boj bol jedným z najdôležitejších momentov druhej svetovej vojny. Patrí medzi najkrvavejšie a najväčšie bitky v celej histórii vojenstva. V určitých etapách pri Stalingrade bojovalo na oboch stranách frontu viac ako dva milióny vojakov. Sovietske jednotky utrpeli obrovské straty, ale spôsobili nemeckej armáde a jej spojencom (zúčastnili sa tam maďarskí, rumunskí a talianski vojaci) takú porážku, z ktorej sa už nedokázali zotaviť.

Víťazstvo pri Stalingrade malo hlboký vplyv na súčasníkov. Britský kráľ George VI. prikázal vykovať slávnostný meč, zdobený drahými kovmi a kameňmi, takzvaný meč Stalingradu (The Sword of Stalingrad) – na znak obdivu Angličanov k odvahe sovietskych vojakov. Neskôr, 29. novembra roku 1943, ho Winston Churchill daroval Josifovi Stalinovi, prítomný bol aj americký prezident Franklin Roosevelt. Dnes je meč vystavený v múzeu bitky pri Stalingrade vo Volgograde.

Odovzdanie meča Stalingradu na konferencii v Teheráne. Foto: wikimedia

Bol som ešte študent, keď som si prečítal Churchillove spomienky. Bol som trochu šokovaný, keď som zistil, že za zlomové momenty vojny považuje boje pri Stalingrade a pri… El Alameine. Na svoju hanbu musím priznať, že som (študent-historik a syn historika!) vtedy nepoznal ani ten názov, ani udalosti, ktoré sa tam odohrali. V sovietskych učebniciach o tom nič nepísali.

Až potom som zistil, že operácia pri El Alameine viedla k porážke taliansko-nemeckej armády pod velením Erwina Rommela v severnej Afrike. Rozsah udalostí sa ani zďaleka nepribližoval bitke pri Stalingrade, navyše je ťažké považovať africký front za rozhodujúci pre výsledok svetovej vojny.

Ale – pre vtedajšie Anglicko to dôležité bolo. Churchill povedal: (Pred El Alameinom) „sme nezískali ani jedno víťazstvo, po ňom sme neutrpeli ani jednu porážku.“ („We had neither a victory before it nor a defeat after it.“ The Second World War, 1948 – 1954). To bol ich vlastný zlomový moment, nemenej vážny ako Stalingrad pre Rusov.

Pre Američanov bola takým bodom bitka o Midway (Battle of Midway) – rozhodujúce víťazstvo amerického námorníctva nad spoločnou japonskou flotilou, po ktorom táto navždy stratila schopnosť efektívne operovať ďaleko od svojich brehov. Objektívne vzaté, vojna v Tichom oceáne nemala priamy ani silný vplyv na udalosti, ktoré sa vtedy odohrávali v Európe. Pre Američanov však bola životne dôležitá, a preto samozrejme stála v centre ich pozornosti.

Rusi to videli inak. Boje sa viedli na ich území, straty boli ohromujúce. Afrika ich vtedy vôbec nezaujímala, s Japonskom v tej chvíli ani nemali vyhlásený vojnový stav. Rusi presne vedeli, že Japonsko na nich neplánuje zaútočiť, takže ani Tichomorie pre nich nebolo aktuálnym problémom. Sústredili sa na vlastné územie vojny, čo je viac ako pochopiteľné.

Hoci sovietske médiá informovali ľudí o úspechoch spojencov, robili to len pomerne krátko, často aj s podtextom a odkazom, že západní spojenci by mali čo najskôr otvoriť takzvaný „druhý front“ v Európe. Medzi občanmi Sovietskeho zväzu bol rozšírený pocit, že Západ ich nechával, aby sami bojovali proti strašnému nepriateľovi, ako sa hovorí, aby Rusi „vyťahovali gaštany z ohňa“.          

Nebola to úplná lož. V spojeneckých štátoch boli naozaj politici, ktorí otvorene tvrdili, že sovietske straty vyhovujú Západu, že po nemeckých národných socialistoch sa ruskí komunisti nevyhnutne stanú ďalším nepriateľom slobodného sveta, a preto je dobre, aby vyšli z vojny maximálne oslabení. Podobné úvahy ovplyvňovali aj vlády krajín-spojencov.

Ale iba do istej miery. Nenávisť k nacistom bola silnejšia ako ideologické rozdiely s komunistami. Pozoruhodným príkladom toho je americký zákon Act to Further Promote the Defense of the United States, viac známy pod názvom Lend-Lease (z anglického lend – dať pôžičku a lease – dať do prenájmu). Aj o ňom máločo nájdete v ruských školských učebniciach.  

Išlo o program vojenskej a materiálnej pomoci Spojenému kráľovstvu, Sovietskemu zväzu, Čínskej republike a ďalším – celkovo až 38 spojeneckým krajinám v rokoch 1941 až 1947. Je zaujímavé, že bol podpísaný deväť mesiacov pred vstupom USA do vojny a fungoval ešte asi dva roky po jej skončení.  

Američania poskytli svojim spojencom vojenské vybavenie, výzbroj, výstroj, muníciu, prístroje, priemyselné vybavenie, obchodné lode, motorové vozidlá, proviant, palivo či medicínsky materiál – všetko, čo je potrebné na vedenie vojny – v hodnote 50,1 miliardy vtedajších dolárov, čo je približne 750 miliárd dolárov v súčasnosti. Z nich len Sovietsky zväz dostal tovary v celkovej hodnote 11,3 miliárd, asi 150 miliárd dolárov v dnešných cenách. Neskôr podobný program zaviedla aj Kanada, ktorá odovzdala do Anglicka a Sovietskeho zväzu zásoby za 4,7 miliardy dolárov (tzv. Mutual Aid).

Mimochodom: Američania po vojne niekoľkokrát znižovali sumu dlhov ZSSR (Ruska) po zákone Lend-Lease a trpezlivo čakali na ich splatenie dlhých 65 rokov.

Nebudem hovoriť, že ľudia v sovietskom Rusku boli za to veľmi vďační. Vojaci Červenej armády, ktorí dostávali americké konzervy s duseným mäsom, ich posmešne nazývali „druhý front“, videli v nich neadekvátnu odmenu za životy padlých. Málokto vtedy chápal, že nebyť týchto konzerv, nedostali by na jedenie vôbec nič a nemohli by bojovať. Oficiálna propaganda sa tiež stále snažila zdôrazniť, že zásoby podľa Lend-Lease neboli životne dôležité a poskytovali iba malý zlomok vojenských potrieb, obyčajne sa opakovalo číslo 4 percentá.

To znova nie je celá pravda. Pre niektoré druhy strategicky významných výrobkov, materiálov a surovín americké dodávky poskytovali až 100 percent sovietskych vojenských potrieb. V roku 1943 na konferencii v Teheráne Stalin povedal: „Bez použitia strojov, získaných vďaka Lend-Lease, by sme túto vojnu prehrali.“ (Foreign Relations of the United States: Diplomatic Papers, the Conferences at Cairo and Tehran, 1943, 1961).

Ďalší sovietsky vodca Nikita Chruščov vo svojich memoároch potvrdzuje, že Stalin aj po vojne túto myšlienku niekoľkokrát v jeho prítomnosti zopakoval. Ale v ZSSR tieto výroky a hodnotenia neboli zverejňované. Ani terajší ruskí školáci ich nenájdu vo svojich učebniciach dejepisu.

Neočakávaný Stalinov prístup k zákonu Lend-Lease mi pripomenul príbeh, o ktorom som už podrobnejšie písal, preto ho tu poviem iba v kocke.

Známy sovietsky spisovateľ a novinár Ilia Erenburg (1891 – 1967) vydal v roku 1947 román Búrka. Udalosti sa čiastočne odohrávali vo Francúzsku, išlo o príspevok Európanov k víťazstvu nad fašizmom. Stačilo to na to, aby ho obvinili z nedostatočného vlastenectva a z kozmopolitizmu, čo sa vtedy považovalo za trestný čin.

Ilia Erenburg. Foto: wikimedia

Uskutočnilo sa zasadnute Zväzu sovietskych spisovateľov, kde mal byť Erenburg odsúdený a vylúčený zo spolku. Po takom vylúčení vtedy nevyhnutne nasledovalo zatknutie a odchod do lágra, prípadne trest smrti.

Viacerí kolegovia ho ostro až kruto kritizovali, žiadali jeho potrestanie. Erenburg ich prekvapujúco pokojne počúval. Keď skončili, sám vyšiel na pódium a nahlas prečítal telegram: „Drahý Ilia Grigorievič! Práve teraz som si prečítal vašu nádhernú Búrku. Ďakujem za ňu. S pozdravom, J. Stalin.“  

V sále na chvíľu zavládlo mŕtve ticho, potom sa spisovatelia postavili a začali tlieskať. Bolo to povinné, so slovami vodcu sa len súhlasí. Ovácie trvali niekoľko minút, každý sa bál skončiť ako prvý. Potom údajne všetci orátori vystúpili ešte raz, ale tentoraz chválili Búrku a jej autora s rovnakým nadšením, ako predtým nadávali.

Ten prípad znovu svedčí o tom, že Stalin lepšie ako iní chápal úlohu spojencov Sovietskeho zväzu v spoločnom víťazstve a nepodceňoval ju. No v oficiálnej propagande prevládal iný trend. Postupne, keď sa vzťahy so Západom počas studenej vojny zhoršili, téma spojenectva a poskytovanej pomoci ustúpila do pozadia a začalo sa na ňu zabúdať. Onedlho sa to zmenilo, keď to opäť vyhovovalo dobe v čase zmiernenia napätia (Brežnevova razriadka) a Gorbačovovej perestrojky. Dnes sa ten trend úplne zvrátil.  

Azda možno poznamenať, že aj v západnej literatúre je dosť typické mlčanie alebo bagatelizovanie úlohy Sovietskeho zväzu pri víťazstve nad nacistickým Nemeckom. Istou výnimkou bola nedávno kniha Paula Kennedyho Architekti vítězství, ktorej hlavný argument ukazuje význam spolupráce. V zásade ale platí, že každá krajina chce zdôrazniť svoj vlastný príspevok k tejto historickej udalosti, a rozpory s terajším Ruskom nestimulujú vďačnosť za nespočetné obete jeho ľudu. Mladí ľudia na Západe majú v hlavách úplne iný obraz druhej svetovej vojny ako ich rovesníci v Rusku.  

No ani tam nie je všetko zďaleka ideálne. V Rusku sa hovorí takáto anekdota: Otec sa pýta dcérky-školáčky, či vie, kto zabral Berlín? Ona odpovedá: „Ja som to nebola!“ Pobúrený otec volá manželku a kričí: „Naša dcéra nevie, kto zabral Berlín!!“ Manželka vraví: „Určite to bola ona!“

Je to smutná pravda, s výmenou generácií ľudia zabúdajú aj na najžiarivejšie stránky vlastnej aj cudzej minulosti, alebo ich nahrádzajú mýtami, vzdialenými od reality. Väčšina populácie bude vždy vedieť o histórii iba to, čomu sa naučila v škole. Chápem preto snahu Putina podporovať vlastenecké city a národnú pýchu a ich miesto v učebniciach.

Myslím si ale, že najlepší spôsob, ako získať kvalitné učebnice, je rozvoj historickej vedy. To znamená sprístupnenie nových zdrojov informácií, slobodná diskusia odborníkov, objektívna analýza udalostí minulosti. Nie som si tiež istý, či je recenzovanie učebníc úlohou hlavy štátu alebo akéhokoľvek iného úradníka. Je to činnosť pre odborníkov. Prezidenti majú zodpovednosť za tvorbu histórie, nie jej komentovanie a korigovanie.          

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.