Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dobrý, múdry kráľ. Panoval veľkému a krásnemu kráľovstvu a keďže bol spravodlivý a chápavý, kráľovstvu sa darilo a jeho obyvatelia boli veľmi šťastní. Kráľ mal veľmi rozumnú a láskavú manželku, kráľovnú, a päť veselých detí, princov a princezien. Keď však kráľovná čakala šieste dieťa, dostala zákernú chorobu. Lekári jej nedokázali pomôcť a krátko po pôrode posledného princa zomrela.

Pre kráľa to bola veľká rana a aj keď sa snažil svojim poddaným ďalej vládnuť čo najlepšie, veľmi mu chýbala jeho drahá manželka. V tých najzložitejších otázkach mu ani najlepší radcovia nevedeli poradiť tak múdro ako ona. Kráľovstvu sa prestalo dariť a to si všimol susedný kráľ; využil slabosť kráľovstva a rozhodol sa naň zaútočiť. Keďže vojna je pre deti nebezpečná, kráľ si zavolal najspoľahlivejšieho osobného strážcu a najmúdrejšie dvorné dámy a rozkázal im ukryť sa aj s kráľovskými deťmi v horskej chalúpke.

Ilustračný obrázok. Foto: Nathan Dumlao/unsplash.com

Spočiatku to pre deti bola zábava; pri lezení po stromoch a kúpaní v horskom potôčiku aspoň na chvíľu zabudli, že je im smutno za mamičkou. Vojna však trvala dlho a keďže museli byť stále spolu, začali sa medzi nimi rôzne hádky a nezhody. Dvorné dámy sa síce snažili spory urovnať, ale nedokázali to tak ako kedysi nebohá kráľovná a múdry kráľ. Staršie deti, ktoré to už zvládli, si začali s kráľom písať listy. Kráľ si napriek vojenským povinnostiam našiel čas odpovedať, pretože mal svoje deti veľmi, veľmi rád. Nesmel ich však navštíviť, aby skrýšu neprezradil.

Ako sa míňali mesiace a roky, každé dieťa si o kráľovi vytvorilo trošku iný obraz, pretože každé si s ním písalo o niečom inom. Keď sa potom rozprávali o svojom ockovi, občas sa poškriepili o to, či sa radšej prechádza v záhrade alebo poľuje; či mu viac chutí divina alebo bravčové alebo ktoré zo svojich detí ľúbi najviac. Najmladší syn ockovi kreslil obrázky; bol však veľmi malý, keď z hradu utiekli, preto si kráľa nepamätal. Nepoznal ani zámok, fontány, honosné komnaty a veselé hostiny, o ktorých mu rozprávali súrodenci a dvorné dámy. Po čase dospel k presvedčeniu, že si to všetko iba vymysleli a chcú ho nachytať, a tak prestal kresliť obrázky. Ak ho niekto veľmi presviedčal, že má ockovi niečo poslať, poslal prázdny papier, aby mu dali pokoj.

Kráľ bol zo situácie čím ďalej, tým smutnejší. Ako má svojim deťom vysvetliť, že každého jedného ľúbi viac než celé kráľovstvo, keď ich ani nemôže navštíviť? Ako im povedať, že aj keď poľovačku má radšej než prechádzky, najdôležitejšie je to, aby sa jeho milované deti nehádali? Vždy, keď písal listy, sedel pred obrazom kráľovnej a pýtal si radu, no zakaždým, keď prišiel list od dvornej dámy, písalo sa tam, že deti sa o ňom znovu pohádali a už sa ani nechcú spolu hrať. Stali sa slepými a hluchými voči jeho láske a z jeho listov čítali už len to, čo by mohli použiť voči svojim súrodencom.

Ilustračný obrázok. Foto: Suzy Hazel/pexels.com

Jedného dňa bola princezná Magdaléna veľmi smutná, pretože jej uletel obľúbený vtáčik a chlapci sa jej nepekne smiali. Bežala sa vyplakať do lesa, keď tu stretla kráľovského posla s listami. Zobrala si ten svoj, prelomila pečať a začala čítať: „Magdalénka moja, veľmi ťa ľúbim a dúfam, že…” Nedokázala ďalej čítať. Slzy sa jej nahrnuli do očí, pretože takto sa začínal každý ockov list, ale túto časť vždy narýchlo preletela. Teraz však veľmi túžila po tom, aby jej niekto povedal, že ju má rád, a ockove slová boli ako balzam na dušu. Spomenula si, ako mu za dávnych dobrých čias sedávala na kolenách a počúvala mamkine piesne. Ako za ním chodievala, keď si odrela kolená, a keď ich pofúkal, bežala sa znovu hrať. Ako na plese hneď po mamke pozval do tanca práve ju a všetky dospelé vznešené dámy len krútili očami a ohŕňali nos, ale ocko tancoval ďalej a ona sa veselo smiala. Spomínala na tie časy, keď každú škriepku so súrodencami urovnalo mamine láskavé slovo alebo ockov dobromyseľný žart.

V ten večer princezná Magdaléna poprosila všetkých súrodencov, aby pri spoločnej večeri prečítali prvú vetu zo svojho listu. Ani dve z nich neboli celkom rovnaké, ale každému kráľ písal o tom, ako ho má rád. Keď dočítal posledný, nastalo veľké ticho. Vtom princezná Magdaléna konečne pochopila, o čo ockovi ide. Po lícach sa jej skotúľali dve veľké slzy a pomedzi vzlyky zo seba dostala: „Aj… aj ja vás mám všetkých veľmi rada.”

V ten večer sa už nikto nehádal a všetci sa dlho, dlho do noci rozprávali o ockovi, ktorý ich tak veľmi ľúbi.

Ak chceš hovoriť v mene Boha, ktorý je Láska, hovor v prvom rade o láske.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.