Prečo musí súčasná vláda okrem vlastných chýb ničiť aj to, čo tu funguje? A prečo to musí robiť tak arogantne?

Ministerka kultúry Natália Milanová spochybňuje význam rezortu a svojej stoličky. Hlási sa pritom k tradícii najväčších omylov ministrov kultúry. Návrh, aby bolo Múzeum SNP podriadené rezortu obrany a súčasťou Vojenského historického ústavu, je škandál.

Je toľko tém, ktoré by si vyžadovali jej komentár a záujem, ale kdeže. V Bratislave sa ničí postavenie a význam veľkých galérií. Ministerka Milanová mlčí. Kultúru si cez grantové schémy privatizuje progresívna komunita, ktorá sa s pokazeným zmyslom pre iróniu nazýva kreatívny priemysel. Ministerka mlčí.

A radšej si vyberie niečo, čo funguje.

Múzeum SNP je solídne funkčné múzeum. Má modernizovanú expozíciu, kultovú budovu a Jankovičove Obete sú jeho srdcom. Tamojší historici robia solídnu prácu. Múzeum má rezervy, keby ho chcel niekto zlepšiť, stačilo by, aby navštívil Varšavu a pozrel sa, ako sa robia moderné múzeá. Kľúčom k zmene by bolo silnejšie a nápaditejšie historické pracovisko za viac peňazí od štátu. Napriek tomu má Múzeum SNP u nás k poľským múzeám najbližšie.

Nielen to, Múzeum SNP sa stalo neformálnym vzorom toho, ako by raz – keď sa tu objaví kultúrna elita v politike – mali vyzerať slovenské múzeá. Mali by to byť inštitúcie so zaujímavou architektúrou, zviazané s miestom, ktorému sa venujú, obsadené ľuďmi, ktorí majú pre tému vášeň a záujem.

Takým by raz malo byť múzeum obetí komunizmu, múzeum Slovenského štátu, múzeum Uhorska či Československa. Týmto smerom úspešne kráča Múzeum holokaustu v Seredi.

Presne opačne uvažuje program Hegerovej vlády o zriadení Múzea 20. storočia. Priveľa tém a šuflíkové uvažovanie o dejinách, už na papieri vidieť, že v rodnom liste je chyba. Múzeum SNP je presným opakom.

Bolo.

Ak sa teda naplní dohoda ministrov. To, čo práve podpísali Naď a Milanová, je verejne vyhlásený zámer na jeho úmyselné poškodenie.

Všimnite si ten drobný nekultúrny detail: Hegerova vláda práve schválila svoje programové vyhlásenie vlády, časť o múzeách má aj s nadpisom 110 slov, ale po tomto niet ani stopy. Na čo vlastne píšu program, keď robia niečo iné?

Navyše, neplatí ani jedno z verejných vyhlásení, ktoré zazneli.

Viac peňazí je sľubom do vetra. Keby bola obrana zárukou väčšieho rozpočtu, tak by Vojenské historické múzeum v Piešťanoch vyzeralo inak. Ani Piešťany nenakupujú a nerozširujú svoje zbierky, pretože nemajú peniaze. O múzeu je počuť skôr málo, ak vôbec.

Keby bola armáda zárukou lepšej starostlivosti, tak by, povedzme, pamätník obetiam prvej svetovej vojny na Murmanskej výšine v Bratislave vyzeral inak. Koľko významných vojakov či bitiek si dokážeme vďaka armáde či ministrovi obrany pripomenúť? Kde sú všetky tie sochy? Keby mali historického ducha, vzniklo by možno moderné múzeum Štefánika. Alebo by niekto stratil vetu o Komárňanskej pevnosti. Ale kdeže.

Kultúra a armáda majú presne opačného ducha. Musia mať. V armáde sa velí a poslúcha. V múzeu však majú dejiny žiť, majú pohľad školskej triedy vytrhnúť z učebnicovej nudy, zaujať, aby sme mohli zlomové okamihy akoby prežiť a vidieť, čomu verili ľudia vtedy, nie čomu veríme dnes.

Ministerstvo obrany to z definície nemôže garantovať. Na čele bude vojak, ktorý bude poslúchať iného vojaka. Múzeum tak príde o ducha samostatnosti a slobody.

Ak ministrovi Naďovi prekážalo, že má toto múzeum slabší rozpočet, jeho strana to mohla zmeniť jedným hlasovaním na vláde. Namiesto toho sa rozhodli pre zložitú operáciu, kde sa bude rozdeľovať, prepúšťať a teda ničiť. Ich rozhodnutie, ak sa naplní, poškodí aj to, čo u nás funguje.

Keby niekomu napadlo takéto múzeum podriadiť vojakom, nahlas a rozhorčene sa tomu mala postaviť ministerka kultúry Milanová. Lenže ona to s úsmevom podpísala a práve to je druhý škandál na celej tejto afére.

Niečo tým o sebe prezradila.

Slovensko nemalo veľa dobrých ministrov kultúry. Pár výnimiek máme, pred komunistami aj po nich, ale ďaleko silnejšou tradíciou sú politickí cynici, nekultúrni trpáci, vrátane tých, čo vedeli písať poéziu či prózu. Nemali by sme zabúdať, že ministrom kultúry sa v našej krajine mohol stať tak nekultúrny človek ako Vasiľ Biľak, Pavel Koyš či Ivan Hudec a Ľubica Laššáková. Ale ťažko a nekultúrne zlyhali aj Ladislav Novomeský a Miroslav Válek. Pár ďalších mien by sme mohli pridať.

Natália Milanová poéziu nepíše. A robí všetko preto, aby sa prihlásila k tradícii toho najhoršieho, čo sa v tomto rezorte vyskytlo.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.