Azerbajdžan maže stopy po Arménoch v Karabachu. Miznú kresťanské chrámy aj cintoríny

Baku po víťaznej vojne v Náhornom Karabachu pokračuje v už rozbehnutom kolobehu vzájomnej deštrukcie, pričom ju miestami posúva až na orwellovskú úroveň. Siaha pritom aj na najcitlivejšie miesta arménskej histórie. Miestne autority majú vo svojej bezmocnosti ťažké srdce aj na medzinárodné spoločenstvo a Rusko, ktoré je poverené zabezpečovať mier v oblasti.

Znepokojenie a pohoršenie najnovšie vyvolala demontáž tradičných špicatých chrámových dómov na Katedrále svätého Krista spasiteľa (Ghazančecoc) v meste Šuša (arm. Šuši), ako aj pravdepodobné zrovnanie so zemou cintorína v donedávna etnicky arménskom okrese Hadrut.

https://twitter.com/CaucasusDesk/status/1389454541146439681

Už tretieho mája sa na sociálnych sieťach začali objavovať zábery katedrály, ktorej špicaté dómy nahradili kupoly. Gegam Stepanjan, de facto ombudsman separtistickej arménskej republiky Arcach v Náhornom Karabachu, to označil za ďalší pokus a mazanie stôp arménskej prítomnosti v regióne. „Cieľom je likvidácia arménskej prítomnosti aj stôp po nej na okupovaných územiach,“ uviedol.

„Je to smutné, že ani Arménsko, ani medzinárodné spoločenstvo a ani ruskí mierotvorci nedokážu ovplyvniť kroky Azerbajdžanu,“ povedal Artem Pogošjan, ktorý žil v Šuše až dokým ju v novembri minulého roku neobsadili počas vojny sily Baku. Katedrálu samú predtým počas konfliktu opakovane bombardovali a poškodili. Súhlasí s ním aj Nina Atadžanjan, ktorá dala v katedrále pokrstiť tri svoje deti. „Veľmi to bolí, že sme dovolili, aby sa takto vysmievali nad našimi sakrálnymi monumentami,“ uviedla pre novinárov.

REPORT: Azerbaijan Destroys Armenian Cemetery In Artsakh’s Occupied Hadrut Region. pic.twitter.com/0A4WgIv9jk

— Zartonk Media (@ZartonkMedia) May 4, 2021

Nezisková organitácia Caucasian Heritage Watch medzitým na základe analýzy satelitných záberov varovala, že Azerbajdžan v pôvodne arménskej osade Mec Tagher buldozérmi úplne zrovnal so zemou stále používaný historický cintorín z 19. storočia. Arménov táto skutočnosť na sociálnych sieťach pobúrila. Ako uviedla jedna používateľka Twitteru, nechce si predstaviť zármutok svojich známych, ktorí na cintoríne pred siedmimi rokmi pochovali dcérku po tom, ako umrela na rakovinu. Arménov táto udalosť síce šokovala, no neprekvapila, ešte počas vojny viacerí z nich pred postupujúcimi silami Baku pre istotu vykopávali mŕtvoly svojich blízkych a evakuovali sa spolu s nimi.

Tichý svedok karabašských tragédií

Katedrála svätého Krista Spasiteľa v Šuše má pre miestnych Arménov obrovský symbolický význam najmä vďaka svojej pohnutej histórii. Chrám bol pôvodne vybudovaný v etnicky zmiešanej arménsko-azerbajdžanskej Šuše v rokoch 1868 až 1887, pričom vysvätený bol o rok neskôr. Nasledujúcich niekoľko desaťročí sa stal hlavným náboženským centrom karabašských Arménov. V roku 1920 do mesta vstúpila azerbajdžanská armáda a všetkých pôvodných arménskych obyvateľov mesta, ktorí Šušu obývali mnohé generácie, vyvraždila vrátane žien a malých detí.

Vypálenú katedrálu, ktorá sa týčila nad ruinami arménskej polovice Šuši, čakali desaťročia úpadku, keď z nej najprv boľševici urobili sýpku a Azerbajdžanci ju následne začali rozoberať na stavbu svojich domov. Renovácie sa dočkala až v 80. rokoch. V roku 1988, keď bola dokončená, však Azerbajdžanci malú arménsku minoritu z mesta opäť vyhnali a z chrámu urobili sklad zbraní. Bronzový zvon predali, pričom na trhu v ukrajinskom meste Doneck ho za tri milióny rubľov neskôr kúpil arménsky dôstojník a vrátil ho do vlasti [1].

V roku 1992 Šušu dobyli Arméni, ktorí všetko azerbajdžanské obyvateľstvo vyhnali a katedrálu víťazstve v prvej vojne Náhorný Karabach opäť urobili duchovným centrom regiónu. Do rúk Azerbajdžanu mesto aj s chrámom opäť padlo v roku 2020 – sto rokov po vyvraždení pôvodných arménskych obyvateľov mesta. Arméni boli znova vyhnaní, pričom budúcnosť chrámu nevidia ružovo.

Stará politika v Orwellovskom šate

Arméni nie sú v karabašskom konflikte jedinými obeťami. Už v prvých etapách konfliktu došlo nielen k vyháňaniu Arménov z Azerbajdžanu, ale aj Azerbajdžancov z Arménska. Po svojom víťazstve v prvej vojne vyhnali arménske sily všetkých etnických Azerbajdžancov nielen z Karabachu, ale aj ďalších siedmich obsadených regiónov. Viaceré azerbajdžanské mestá boli vypálené a pamiatky zanedbané, alebo zničené. Autor mal možnosť sám byť svedkom zlého stavu mešity zo 17. storočia v Šuši v roku 2012. Miestne arménske orgány však následne prizvali expertov z Iránu, ktorí sakrálnu stavbu zrekonštruovali. Tá bola v roku 2019 opätovne otvorená pre turistov. Baku vtedy Arménov obvinilo, že rekonštrukciou chcú prekryť stopy ich skoršieho vandalizmu.

Azerbajdžan ostal aj po víťazstve v minuloročnej vojne verný tejto politike deštrukcie, no posunul ju na novú úroveň. Stopy po Arménoch ničí tam, kde sa to dá fyzicky a tam kde nie, vytváraním alternatívnej histórie.

Jeden príklad úplnej fyzickej likvidácie odhalili ešte v marci reportéri britskej verejnoprávnej televízie BBC počas návštevy Džebrailského okresu – jedného zo siedmych okresov mimo Náhorného Karabachu, ktorí až do vojny okupovali sily arménskych separatistov. Tí na mieste, kde ešte krátko predtým stál arménsky Zoravorský chrám matky božej, našli len vybuldozerovanú rovinu. Hoci tento čin vyvolal určité pobúrenie, nebolo také veľké, keďže chrám bol nový a postavený na území, ktoré aj Arméni považovali za dočasne okupované.

Úplnú likvidáciu takých pamiatok ako je katedrála svätého Krista Spasiteľa v Šuše, alebo mnohé iné mimoriadne cenné rannostredoveké arménske chrámy si Baku dovoliť nemôže. Volí preto iné spôsoby. Najčastejším z nich je prerábanie arménskych kresťanských chrámov na chrámy Kaukazského Albánska. Azerbajdžanský minister kultúry Anar Karimov tak len deň po ukončení druhej vojny o Náhorný Karabach označil za dedičstvo Kaukazského Albánska kresťanský Chudavangský kláštor (arm. Dadivanský). Sakrálny komplex sa nachádza v Kelbadžarskom okrese Azerbajdžanu kontrolovanom od roku 1993 miestnymi arménskymi separatistami. Na základe prímeria sa však celý okres aj so svojím kultúrnym dedičstvom 25. novembra vrátil pod kontrolu Baku.

Ide o región, na ktorom sa v minulosti okrem rôznych arménskych kráľovstiev a kniežatstiev skutočne rozprestieralo aj kresťanské Kaukazské Albánsko. Problémom v prípade kaukazskoalbánskeho pôvodu Dadivanku však je skutočnosť, že toto rannostredoveké kráľovstvo definitívne zaniklo ešte v ôsmom storočí v dôsledku arabskej invázie – teda pred výstavbou samého komplexu. Podobnú taktiku však Baku momentálne volí pri viacerých arménskych sakrálnych stavbách – tým ktoré musí zachovať, mení aspoň ich rodný list.

Náhorný Karabach sa nachádza v juhozápadnom Azerbajdžane, ale od ukončenia vojny v roku 1994 bol pod kontrolou síl etnických Arménov, ktorých podporuje Jerevan. Je medzinárodne neuznaným štátom, pričom okolo 95 percent jeho obyvateľov tvoria Arméni. Vojenský konflikt v oblasti opätovne vypukol v septembri a vyžiadal si viac ako 6-tisíc mŕtvych vrátane civilistov. Vo vojne, ktorá trvala šesť týždňov, Arménsko od Azerbajdžanu utrpelo krutú porážku, keď Azerbajdžan získal späť veľkú časť územia, o ktoré prišiel pred 30 rokmi.

[1] de Waal, Thomas (2003). Black Garden: Armenia and Azerbaijan Through Peace and War. New York: New York University Press. ISBN 978-0-8147-1945-9.