Prinášame ukážku z nového románu Amandy Dykes o nádeji a svetle aj uprostred ťažkých okolností. V starom tehlovom londýnskom domci býva rodina skromného hodinára a každý večer v ňom ožíva kúzlo minulosti. Príbehy, ktoré otec rozpráva pri kozube, prebúdzajú v Lucy Claremontovej fascináciu svetovými vodami. Tak veľmi ju opantajú, že svoj život i prácu zasvätí hľadaniu stratenej lode, legendárnej Jubilee. Keď ju však postihne osobná tragédia, na pomoc so záhadou jej príde Dashel, kamarát z detstva, a jeho vedomosti o hviezdach.

Kapitola ôsma

Edgecliffe / Východný Sussex, Anglicko / August 1805

V tú noc, keď mizlo svetlo, sa pre Fredericka všetko zmenilo. Odo dňa na cintoríne svätého Tomáša uplynuli tri roky. Ticho na chodbách Edgecliffu bolo takmer rovnako zlé ako kedysi otcov krik. Dvanásťročného Fredericka to hnalo noc čo noc ku kamenným schodom vo východnom krídle. Stúpal po nich vyššie a vyššie, až kým nevyšiel von do šírej noci hore na strechu. Tam, učupený za jedným z dvadsiatich siedmich komínov, mal svoj tajný svet.

Bol jednoduchý, no znamenal pre neho všetko. Mal tam stoličku s kývajúcou sa nohou, ktorú vyhrabal z podkrovia plného pavučín. Hrniec, ktorý zachránil z kuchynských smetí, dosť veľký na založenie malého ohňa, ktorého dym sa vinul popri dyme stúpajúcom z komína, takže žiadnemu pozorovateľovi by z diaľky ani nenapadlo, že vychádza z trampského ohniska človeka, ktorý je utečencom vo vlastnom domove. A denník. Ten nesmel chýbať, ani brko a atrament, položené pod stoličkou, aby mal doň čím písať.

Dvanásty august, 1805. Brko škrabalo svoju pieseň za sprievodu vĺn, v ten večer pokojných.

Obloha: Prižmúrenými očami sa zahľadel na oblohu, ako ho to naučil Reskell, jeho učiteľ. Súhvezdie Draka jasné. Blíženci viditeľní len matne.

Doprial očiam čas prispôsobiť sa tme a potom vynaložil všetku námahu, aby našiel hviezdy – dvojičky. Bratia Castor a Pollux, hrdinovia antických bájí. Neoddeliteľní. Vedel, že sú to hviezdy a nie ľudia, ale ich bratstvo ho hlboko priťahovalo. Aký by to bol pocit mať priateľa, nieto ešte brata? Takého, ktorý pri človeku stojí v boji? On doma poznal len samotu. A hoci mu ticho neprekážalo… osamelosť ho občas bodala priamo do srdca.

Pozrel na strechu. Pokrivený veterník sa s vrzgotom pomaly otočil a potom zastal. Vietor: severný.

Mysľou sa vrátil k hodine, na ktorej preberali uhly a rovnice. Čo vtedy Reskell povedal? Zdvihol brko, aby si to zapísal. Slová Galilea Galileiho, ktorého jeho učiteľ citoval neustále.

Matematika je jazyk, ktorým Boh napísal vesmír.“

Nevedel, či tomu verí. Pytagorove poučky určite nemali božskú príchuť. Tak či onak, Frederick si uvedomoval, že keď ho raz otec uzná za pripraveného a nastúpi na loď admirála Forsytha, poznanie čísel sa mu zíde.

V každom prípade, ak aj mal Galileo pravdu, určite mal pravdu len čiastočne. Frederick si v duchu vybavil, čo v ten deň videl v knižnici, a zapísal si:

Slúžka Millie kreslí do popola krajinky a až potom ho vymetie z kozuba.

Vedel to len preto, že ju zavolali skôr, než stihla kozub vyčistiť, a on sa náhodou v tej knižnici ocitol a našiel tam pláž a vlny, nakreslené prstom do popolného plátna. Keď sa Millie vrátila a zbadala, ako uprene skúma jej dielo, tvár jej zahorela červenšie než rozpálené uhlie. Okamžite všetko zamietla a vytratila sa s náhlivým úklonom a prostým „Ospravedlňte ma, pane“.

Nevedel celkom prečo, ale ten obraz v popole mu neschádzal z mysle. Frederickovi sa zdalo, že sa mu prihovára: Dívaj sa. Otvor oči. Vidíš to dobro? Je priamo pred tebou, v popole.

Otvoril oči teraz, sediac hore na streche. Nad hlavou sa mu rozprestierala obloha, ktorá bola ako plátno posiate hviezdami. V diaľke hučalo more. A tam, za lúkami smerom k útesom, zbadal svetlo. Poskakovalo ako lampáš v číchsi rukách.

Nedávalo to žiaden zmysel. Nikto v tejto dedine rybárov a roľníkov by v takú nočnú hodinu nechodil po vonku. Určite nie na útesy, ktoré boli neslávne známe svojou zradnosťou pre každého, kto ich nepoznal ako vlastnú dlaň. Zdvihol malý ďalekohľad a namieril ho na svetlo, lenže nič nevidel. Žiadne svetlo. Vari si ho len predstavoval?

Spustil ďalekohľad a prižmúril oči, prečesávajúc krajinu. Tam – čierna silueta a za ňou tmavomodré vlny a odraz oblohy. Silueta chlapca.

Z takej diaľky Frederick nemohol mnoho vydedukovať, avšak videl, ako sa chlapec sklonil k zemi. Blízko k okraju útesu. Príliš blízko. Frederick na neho takmer zareval, aby ostal stáť na mieste, no jeho hlas by nedoľahol do takej diaľky a navyše by ho prehlušili vlny dopadajúce s hukotom na útes.

Chlapec sa obzrel ponad jedno plece a potom ponad druhé. Následne zliezol cez okraj útesu, akoby ho dôverne poznal. Frederick vedel, čo je to za miesto, pretože ho pred ním tisíc ráz varovali. Útes sa tam zosúval, do mora dolu pod ním padali skaly a brali so sebou každú dušu, ktorá sa rozhodla bláznivo stúpiť na to osudné miesto.

Frederickovi stiahlo žalúdok, akoby mu ho niekto zovrel do päste. Aj on sa stiahol zo strechy, jeho telo letelo po schodoch a tmavých chodbách, vybehol von do noci, uháňal cez močaristú zem, nasiaknutú dažďom predchádzajúcich dní. Keď dorazil na kraj útesu, plecia sa mu divo dvíhali.

Zastal, spomaľujúc v bezpečnej vzdialenosti.

„H-haló,“ zvolal, no hlas mu vo vetre žalostne zlyhal. Odkašľal si. „Haló,“ zopakoval, tentoraz s nútenou smelosťou. „Je tam niekto?“ Nijaká odpoveď. „Nie ste zranený?“ Stále nič. „Pýtam sa, či nie ste zranený!“

Aký bol dlhý, natiahol sa na zem, cítiac, ako mu cez nočný úbor presakuje studená voda. Hrozil sa toho pohľadu. Lebo dole mohlo byť len telo, dolámané na skalách pod ním. Alebo sa ten chlapec pri páde nejakým zázrakom zachytil konára alebo dajakého pevného miesta? Čo potom? Čo Frederick urobí?

Keď napokon nazbieral odvahu a nazrel ponad okraj útesu, videl akurát tak čiernočiernu noc. Mesiac jasne svietil, takže bolo zrejmé, že dolu neleží žiadne dolámané telo. Zaplavila ho vďačnosť. Nikto nevisel nad priepasťou, nikto nečakal na jeho pomoc. So zármutkom musel priznať, že ho to sklamalo. Myslel si, že by možno mohol niekomu pomôcť. Predstavoval si, aký by to bol krásny pocit. Urobil by niečo… čo by malo zmysel.

Napokon sa vrátil naspäť domov, ale v tú noc ho spánok obchádzal. Stál na stráži hore na streche, zmáhaný pochybnosťami o vlastnom zdravom rozume. Naozaj tam niekoho videl?

Nasledujúce popoludnie sa Reskell rozplýval nad Pytagorom. Už sa zvečerievalo a Frederick pomaly strácal nádej, že sa dostane von z Edgecliffu ešte za svetla.

Zdvihol zrak, pozrel na staré hodiny a potom oči presunul na vystavené portréty víťaznej britskej trojice – na troch mužov, ktorých považovali za vodcov, čo Bonapartovi ukážu, kde je jeho miesto. Prvým bol admirál Horatio Nelson, elegantne oblečený v kompletnej námorníckej uniforme, maľovaný po bitke na Níle. Druhým bol Frederickov otec, slávny hrdina z bitky pri Cádize. Bol vážny. S jazvami po osýpkach. Pyšný na svoju odvahu a prefíkanosť pri vyhratí boja – ktorý, ako sa ukázalo, bol napokon aj jeho posledným. A ním sa začali aj jeho nočné tirády na Edgecliffe.

A napokon admirál Cuthbert Forsythe, ktorý si získal miesto v srdciach svojich hrdých krajanov a histórii svojej krajiny vďaka triumfu na Malte. Tento muž súhlasil, že vezme Fredericka na svoju loď. Na Avalon, loď jeho veličenstva.

„Cesta za svetlom v dvoch paralelných dejových líniách, minulej i prítomnej, je pre čitateľa zároveň poetickou výpravou za nádejou a pochopením vlastného miesta na zemi.“ 

Jamie Jo Wrightová

Amanda Dykesová napísala o inšpirácii ku knihe Kto rozsvecuje hviezdy:

„Pred niekoľkými rokmi ku mne v temnote preniklo svetlo… Udialo sa to uprostred záplavy mimoriadne ťažkých udalostí vo svete. Podobne ako mnohí iní, aj ja som vnímala ťarchu rúcajúceho sa sveta a v istom momente som pocítila, ako mi ktosi klope na dvere srdca. Pripadala som si ako v úplnej tme… lenže nebolo svetlo stvorené práve pre takéto okamihy? Všetko sa mi zdalo beznádejné… no nemá byť nádej naporúdzi práve pre takéto časy? Veci sa mi javili ošumelé a bez kúzla… ale nedostali sme práve preto schopnosť žasnúť? Aby sme v sebe oživili nádej, prebudili pravdu a nechali zažiariť svetlo? Aby sme si aj v neuveriteľne ťažkých situáciách pripomenuli, že Boh je blízko a dáva nám nádej, ktorá všetko ťažké presahuje?“

Amanda Dykes

je čerstvou držiteľkou ocenenia za najlepší román Christy Award Winner 2020.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.