Eštebácke dôchodky: Nie je to pomsta, ale spravodlivosť. A memento pre budúcnosť

Parlament dnes hlasuje o odobratí výhod eštebákom, novelu predložila so skupinou poslancov Anna Andrejuvová. Prinášame upravený text jej vystúpenia v parlamente.

Je najvyšší čas urobiť gesto spravodlivosti. Dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu v bezpečnostných zložkách slúžiacich výlučne tejto moci je nadpriemerné nielen v porovnaní s dôchodkami ich obetí, ale aj v porovnaní s dôchodkami bežných občanov Slovenska.

Účelom tohto zákona nie je akt pomsty. Je ním nastolenie základnej spoločenskej spravodlivosti. Chceme sa pripojiť k ďalším európskym krajinám, ktoré sa usilujú o nastolenie spravodlivosti a vysporiadanie sa s nespravodlivosťami pretrvávajúcimi od pádu totalitného komunistického režimu. Predložením tohto návrhu zákona sme nadviazali na prácu našich kolegov z minulého volebného obdobia – Jána Budaja, Eriky Jurínovej, Igora Matoviča a Janky Šípošovej. Po štúdiu podobných zákonov, ktoré boli prijaté v iných postkomunistických krajinách a posudzované ich ústavnými súdmi, resp. Európskym súdom pre ľudské práva, sme sa rozhodli navrhnúť odobratie nezaslúžených benefitov – zníženie nadpriemerne vysokých dôchodkov predstaviteľom komunistického režimu – metódou nezapočítania rokov služby pre totalitný komunistický režim a jeho represívny aparát do dôchodkového zabezpečenia. Takýto zásah do dôchodkového zabezpečenia považujeme za primeraný a proporcionálny aj z pohľadu ústavy.

Obdobie komunistických režimov patrí medzi najtemnejšie obdobia novodobej histórie ľudstva. Jednou z hlavných charakteristík komunistických režimov v 20. storočí bolo masové porušovanie základných ľudských práv a slobôd, ale aj vlastných zákonov. Výnimkou nebolo ani Slovensko, kde vládol komunistický režim v rokoch 1948 až 1989. Výsledkom perzekúcií boli desaťtisíce nevinných obetí širokej škály zločinov, za ktoré bol zodpovedný totalitný režim.

Národná rada už v minulosti prijala Zákon o protiprávnosti komunistického systému. Hneď v jeho prvom paragrafe je pre našu históriu a pamäť národa zachované, že komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, upieral občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, systematicky a trvalo porušoval ľudské práva a slobody, pričom obzvlášť závažným spôsobom utláčal niektoré skupiny občanov na základe ich politických názorov, náboženského presvedčenia a príslušnosti k určitej sociálnej skupine, postavil vôľu a záujmy komunistickej strany a jej predstaviteľov nad zákony. Zákon pokračuje ďalej a menuje prejavy a podoby perzekúcie a útlaku.

Komunistický režim neváhal na dosiahnutie svojich cieľov páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a „poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali“.

Pripomeňme obete totalitného komunizmu, zaslúžia si to: 71 168 ľudí odsúdených za politické delikty, 8 240 ľudí poslaných do táborov nútených prác, 5 135 ľudí poslaných do pomocných technických práporov, 4 739 ľudí presídlených v rámci akcie B z väčších miest na vidiek, 112 gréckokatolíckych kňazov, ich manželiek a 486 detí, deportovaných do českých krajov, 1 960 rehoľníčok a 880 rehoľníkov internovaných v sústreďovacích kláštoroch.

Kľúčovú rolu pre fungovanie tohto režimu zohrali vrcholoví predstavitelia komunistickej štátnej moci, ktorí tieto činy nariaďovali, schvaľovali, riadili, kryli, tolerovali alebo „len“ ignorovali. Ďalší ľudia v konkrétnych organizáciách, inštitúciách a zboroch (najmä tzv. Štátna bezpečnosť a niektoré ozbrojené zložky) činy smerujúce k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd vykonávali, resp. pre takúto činnosť vytvárali zázemie. Špecifické bezpečnostné zložky boli na tento účel vybavené rozsiahlym personálnym aparátom a ich hlavným poslaním bolo udržanie komunistickej diktatúry pri moci doslova za každú cenu.

Funkcionári, príslušníci a zamestnanci špecifických bezpečnostných zložiek, resp. vrcholoví predstavitelia komunistickej moci boli za služby, ktoré v prospech tohto totalitného režimu odvádzali, odmeňovaní nadštandardne, a to nielen prostredníctvom nadpriemerných platových podmienok, ale aj vo forme oficiálnych či neoficiálnych spoločenských výhod pre nich samotných, ako aj pre ich rodinných príslušníkov. Príkladom bola možnosť rýchlejšieho kariérneho postupu, privilegované zaobchádzanie v kontakte so štátnymi úradmi a podnikmi, možnosť cestovať do zahraničia, možnosť študovať spoločensky prestížne univerzitné odbory pre nich a ich deti a v neposlednom rade aj garancia vyšších starobných, resp. výsluhových dôchodkov a príplatkov pre nich samotných, ako aj nadpriemerných vdovských a vdoveckých dôchodkov pre ich rodinných príslušníkov.

Tieto privilégia, nadštandardné odmeňovanie a vyššie starobné, resp. výsluhové dôchodky a príplatky, resp. od nich odvodené nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky, boli týmto osobám a ich rodinným príslušníkom poskytované zo strany komunistického režimu práve a len preto, lebo ich činnosť bola kľúčová pre udržanie totalitnej moci a režimu, v ktorom boli potláčané ľudské práva a slobody.

Všetky tieto privilégia, nadštandardné odmeňovanie a z toho plynúce vyššie starobné, resp. výsluhové dôchodky vrcholových predstaviteľov komunistickej štátnej moci, funkcionárov, príslušníkov a zamestnancov vybraných bezpečnostných zložiek (typicky ŠtB), ako aj nadpriemerné vdovské a vdovecké dôchodky ich rodinných príslušníkov od nich odvodené boli – a sú – z pohľadu spoločnosti, ktorej najvyššou ašpiráciou je sloboda jednotlivca a vláda práva, nezaslúženými, nespravodlivými a nemorálnymi benefitmi ich príjemcov.

Na Slovensku, na rozdiel od viacerých iných postkomunistických štátov, zatiaľ nedošlo k vysporiadaniu sa s pretrvávajúcou spoločenskou nespravodlivosťou. Dôchodkové zabezpečenie bývalých vrcholových predstaviteľov komunistickej moci a ich aparátu vo vybraných bezpečnostných zložkách slúžiacich výlučne tejto moci je aj v súčasnosti vysoko nadpriemerné, zatiaľ čo dôchodkové zabezpečenie osôb, ktorých komunistická moc prenasledovala a obmedzovala na ich právach a slobodách, je typicky podpriemerné, až veľmi nízke. Táto spoločenská nespravodlivosť je pritom priamym následkom perzekúcie zo strany komunistickej moci a jej bezpečnostných zložiek. Prenasledované osoby boli totiž v dôsledku činov represívneho aparátu komunistického režimu často nútené vykonávať nekvalifikované, spoločensky zaznávané, a preto nízko ohodnotené práce a zamestnania. Museli stráviť časť svojho života v „pracovných“ či iných sústreďovacích táboroch, mnohí boli časť svojho života – často viacero rokov – uväznení vo väzniciach ako politickí väzni. Pritom to boli práve tieto osoby – prenasledovaní účastníci protikomunistického odboja, ktorí aktívne vystupovali proti zločinnému komunistickému režimu a bojovali za slobodu a rešpektovanie základných ľudských práv v našej krajine.

Tento zákon má slúžiť aj ako memento, že porušenia základných ľudských práv a slobôd zo strany akéhokoľvek režimu nebudú tolerované a osoby, ktoré taký režim podporujú, nebudú za svoju službu v prospech totalitného režimu žiadnym spôsobom privilegované.