Dá sa to: Príbeh dievčaťa, ktoré sa bálo adopcie. Zachránil ju úsmev a optimizmus

Momentálne je šťastnou mamou na materskej dovolenke. Svoj život hodnotí pozitívne, hoci vyrastala v detskom domove. Cítila sa v ňom dobre a adoptívne rodiny odmietala. Mala cieľ, odhodlanie, prišli úspechy. Najskôr v škole, potom aj v kariére. Dnes je výkonnou riaditeľkou organizácie Úsmev ako dar. Emília Bezáková.

Milka Bezáková sa dostala do detského domova v útlom detstve, mala len štyri roky. Na nič predtým si nespomína. Na prvý deň sa však zabudnúť nedá: „Pamätám si, ako som prvý deň v domove sedela na schodoch a bola som veľmi smutná. Neskôr prišli deti zo škôlky a hneď na mňa ukazovali prstom a vraveli: ‚Ty si tu nová.‘ Potom ma zobrali medzi seba, hrali sme sa spolu,“ opisuje Milka svoj prvý deň v detskom domove v Bernolákove.

V detskom domove sa ocitla pre chorobu svojej mamy. Bola jej diagnostikovaná schizofrénia, nedalo sa inak. Hoci svoje dve dcéry ľúbila, nedokázala sa o ne postarať. Detská hlavička nemusí všetko pochopiť, často pomôže až čas. Dokazovala to aj tým, že dcéru pravidelne v detskom domove navštevovala. Milka má ešte jednu mladšiu sestru, ktorá bola adoptovaná do Česka. V dospelosti sa im podarilo skontaktovať, sú v kontakte cez sociálne siete.

Najsilnejšia zbraň bývalej pani riaditeľky je optimizmus. Hneď sme to videli aj na našom stretnutí, neľutuje sa, ani jej to nenapadne, na detstvo spomína s úsmevom, aj keď to nemala jednoduché. V detskom domove cítila samotu, možno aj preto, že „prišla“ o sestru. „Vychovávateľky som mala dobré. Vďačím im naozaj za veľa, všetko pre nás robili s láskou a v mojom živote nás dosť ovplyvnili.“

Začala tancovať. Navštevovala detský súbor Niagara, „vychovávateľky s nami začali tancovať country tance a celkom nám to šlo, tak sme začali chodiť na rôzne aj medzinárodné súťaže, ktoré sme vyhrávali. Bola to dobrá skúsenosť, prichádzali sme do kontaktu s bežnými deťmi a ľuďmi. Dostali sme sa za brány detského domova.“ Ich tanečný súbor vystupoval mnohokrát po Slovensku, napríklad na benefičnom vianočnom koncerte organizácie Úsmev ako dar.

Milka patrí medzi tie šťastnejšie deti v detskom domove. Išla jej aj škola, vďaka častým pochvalám sa dostala v desiatich rokoch na ročný pobyt do Francúzska do slovenskej rodiny, ktorá tam počas komunizmu emigrovala. Dobrí ľudia sa spojili, chceli pomôcť nejakému dieťaťu, aby sa naučilo jazyk.

Životná skúška však vyzerala inak

Čo znamená rodina pre toho, kto ju nemal? Neprenosná skúsenosť. Prekvapia často najväčšie samozrejmosti. Staré tiene vedia dlho vydržať.

Aj Milka si zo začiatku len postupne zvykala na rodinný život. Mnohé jej bolo vzdialené, nepochopiteľné. Chýbali jej – paradoxne – najviac kamaráti a prostredie detského domova. To, čo kvôli rodine opustila, aby získala viac. Veď deti v domove sa o nič nesnažia viac, ako dostať sa do šťastnej rodiny. Milka sa však bála. Vlastne už od začiatku chcela presný opak. Počas pobytu v domove si ju niekoľko párov chcelo adoptovať, bolo to pekné šikovné dievča, ona však vždy bola proti. O adopciu mala možno záujem aj rodina vo Francúzsku, Milka však chcela na Slovensko.

Aj sa vrátila, po roku. Naučila sa slušne po francúzsky, v detskom domove to rozvíjala ďalej. Ako jediná z domova navštevovala už základnú školu v Bratislave, ktorá bola zameraná na francúzštinu.

„Chodenie na základnú školu v Bratislave ma viedlo k určitej samostatnosti, keďže už v jedenástich rokoch som cestovala sama autobusom do Bratislavy, a zároveň som tam nemala nálepku domováčky. Ak sa niečo stalo na základnej škole v Bernolákove, vždy za to mohli domováci. V Bratislave to bolo iné,“ spomína si na svoje školské časy Milka.

V puberte sa jej zhoršil vzťah s mamou. Hnevala sa na ňu. Hanbila sa za ňu. Puberta nemusí byť jednoduchá v bežnej rodine, tu to bolo celé komplikovanejšie. „Bola som na mamu v tom období zlá, napriek tomu vždy prišla pred moju školu aj na druhý deň. Aj keď som jej škaredo nadávala, tak ju to neodradilo.“ Veľa tu píšeme o deťoch, ktoré skončili v domoch, o tom, čo cítia, ako trpia. Ale čo cítia ich rodičia, zvlášť mamy? Milka je s mamou v kontakte stále, aj dnes.

Z vysokej školy rovno do Úsmevu

Po strednej škole sa chcela Milka ďalej vzdelávať, rozhodla sa pre štúdium sociálnej práce. Mala k tomu prirodzený vzťah, popri škole začala praxovať v Asociácii supervízorov a sociálnych poradcov, kde prichádzala do kontaktu s rodinami, ktoré mali problémy.

V poslednom ročníku na vysokej škole sa už chcela zamestnať na plný úväzok. Začala práve pracovať v organizácii Úsmev ako dar, bola tu asistentkou pre fundraising. Postupne jej pribúdalo úloh, kariérne stúpala, stala sa manažérkou pre Bratislavský kraj, potom manažérkou pre všetky regióny. Napokon výkonnú riaditeľku celej organizácie.

Joga Mikloška vníma ako druhého otca

Pri rozhovore viackrát spomenula predsedu Úsmevu ako dar Joga Mikloška. Keď som sa jej spýtala, ako sa spoznali, okrášlil ju ešte viac úsmev, zažiarili oči. „Poznám ho od štyroch rokov. Bol mi ako otec, ktorého som nemala. Spolu so svojou ženou si nás brávali na Vianoce k sebe domov. Za toto ich obdivujem, nie je to bežné, že si človek na Vianoce zoberie desať cudzích detí.“

A čo príde v budúcnosti? Stále externe študuje, už piaty rok na právnickej fakulte. Plní si detský sen, keďže už ako malá vravela, že by chcela byť rodinná sudkyňa. Centrom života je však jej dvojročná dcéra, s ktorou je na materskej dovolenke. Sára je na mamu veľmi naviazaná. Zo začiatku sa hanbila a chcela byť stále pri svojej mame. Po chvíli sa osmelila a ukázala nám svoje hračky.

„Každá skúsenosť, či už je dobrá, alebo zlá, nás posúva ďalej. Z každej situácie sa dá niečo vyťažiť. Aj z toho zlého, z toho čo som zažila, som sa vždy snažila poučiť do budúcna,“ uzatvára Milka Bezáková.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.