Je tomu presne 70 rokov, čo sa začalo vysielanie jedného z najdôležitejších médií, ktoré aktívne oslabovalo komunistickú totalitu. Genéza vzniku Rádia Slobodná Európa spadá do obdobia počiatkov studenej vojny s jeho charakteristickým vývojom dvoch antagonistických blokov.

S prvým impulzom, ako čeliť sovietskej propagande, prišli vojenské tajné služby USA, keď navrhli zaviesť tajné psychologické operácie. Ich úsilie vyústilo do smernice Národnej bezpečnostnej rady z decembra 1947 s názvom psychologické operácie. Významnú úlohu v kontexte vzniku RFE zohral povojnový diplomat USA v Moskve George F. Kennan, autor tzv. dlhého telegramu, ktorý ako jeden z prvých pochopil podstatu sovietskeho imperializmu, veril, že komunizmus nebude možné poraziť vojensky a podieľal sa na vytvorení koncepcie zadržiavania komunizmu. V apríli 1948 vypracoval dokument, v ktorom sa jasne hovorí, že cieľom americkej politiky na potlačenie komunistického vplyvu má byť organizovanie tzv. bielej propagandy. Ďalším dôležitým mužom pre vznik RFE bol vysoký úradník na Štátnom departmente USA Frank Wisner, ktorý v novembri 1950 vypracoval memorandum pre vedenie CIA. Memorandum obsahovalo zhrnutie cieľov RFE a celkového programového zamerania. Vysielanie sa v ňom charakterizovalo ako „nástroj psychologického boja“ s cieľom brániť v kultúrnej, ekonomickej a politickej integrácii satelitných štátov so Sovietskym zväzom, udržiavať nádeje na oslobodenie spod komunizmu a vytvárať priaznivú atmosféru pre vznik protikomunistického odboja. Vysielanie – v skutočnosti až do roku 1971 tajne financované z rozpočtu CIA – navonok zastrešovala mimovládna organizácia Národný výbor pre slobodnú Európu, založená v júni 1949.

George F. Kennan v roku 1947. Foto: wikimedia

Vysielanie rádia bolo koncipované ako úplná náhrada za komunistické médiá, zabezpečovalo alternatívne vysielanie pre každý socialistický štát východného bloku, sústredilo sa na vnútropolitické vysielanie a vytváralo pocit tzv. domovskej stanice. Jeho dĺžka činila dvadsať hodín denne a predstavovala podstatne dlhší čas, než aký mali iné západné rozhlasové stanice, disponujúce prevažne možnosťou vysielania dve-tri hodiny denne. Ďalším mimoriadnym aspektom Slobodnej Európy bola cielená spolupráca medzi americkým manažmentom a emigrantskou komunitou na Západe, ktorá jednotlivé národné vysielania aktívne tvorila.

Vznik centrály RFE v Mníchove treba pripísať ako zásluhu prvému západonemeckému kancelárovi Konradovi Adenauerovi, ktorý transatlantické spojenectvo kládol na prvé miesto v zahraničnej politike Západného Nemecka. Licencia však bola udelená pod podmienkou, že nebude v rozpore s nemeckými štátnymi záujmami; v tomto zmysle mali redaktori zakázané vyrábať reportáže, ktoré by napríklad kritizovali odsun sudetských a karpatských Nemcov z Československa. Mníchovská centrála RFE preto od začiatku čelila tvrdej opozícii zo strany predstaviteľov sudetských a karpatských Nemcov, ktorí otvorene kritizovali najmä československú redakciu, vytvorenú z veľkej časti bývalými stúpencami Edvarda Beneša – hlavného vinníka ich násilného vysídlenia z povojnového Československa.

Keď predseda Národného výboru pre slobodnú Európu Charles D. Jackson otváral 1. mája 1951 česko-slovenské vysielanie Rádia Slobodná Európa v známom mníchovskom hoteli Bayerischer Hof, povedal, že z tejto stanice budú hovoriť Česi a Slováci k svojim porobeným národom. Vzápätí nato vystúpil riaditeľ československej redakcie Ferdinand Peroutka, ktorý spomenul už len „Čechoslovákov“ ako adresátov rádiového vysielania nového vysielača.

Československá orientácia väčšiny redaktorov bola jednou z príčin, prečo spočiatku slovenský exil vnímal vysielanie ako „české rádio so slovenským príveskom“. Československú redakciu tvorili v období vzniku predovšetkým osobnosti pofebruárovej emigrácie z radov predfebruárového Národného frontu – zväčša sústredení v organizácii pofebruárového exilu Rady slobodného Československa programovo nadväzujúcej na predmníchovskú ČSR a Ústavu z roku 1920. Slovákom prekážalo nižšie zastúpenie vo vedúcich funkciách, aby sme to povedali v dnešnom jazyku kvót, nebol zachovaný pomer Čechov a Slovákov v československom štáte, národný prúd Slovákov v emigrácii sa necítil dostatočne zastúpený. Treba však povedať, že Američania cítili potrebu integrovať do vysielania rádia viacero dôležitých osobností slovenskej kultúry, ktoré mali kariéry počas Slovenského štátu. Pôsobilo to do istej miery integrujúco. A rovnako treba uznať, že spojenie Slobodnej Európy a Prahy bolo prirodzene silnejšie, vzájomnejšie, čo sa prejavilo aj neskôr po páde komunizmu, keď Slobodná Európa získala priestory v centre Prahy a stanica bola úzko prepojená s Českom.

Vráťme sa však do 50. rokov. Podľa ideového profilu boli slovenskí redaktori RFE heterogénnejší, avšak jednou z podmienok prijatia bol súhlas s koncepciou československej štátnosti – akékoľvek sympatie k programu štátnej samostatnosti Slovenska boli neprípustné. Pripomeňme si aspoň niektorých: Jozef Šramek, vyštudovaný právnik a v povojnových rokoch tajomník Ústrednej katolíckej kancelárie, sa do československej redakcie dostal na priamu intervenciu amerického diplomata Royala Taylora, brata oveľa známejšieho Myrona Taylora, osobného splnomocnenca dvoch amerických prezidentov Roosevelta a Trumana u pápeža Pia XII., ktorý bol presvedčený, že rádio nemôže pôsobiť bez účasti slovenských katolíkov. Imrich Kružliak, v období Slovenského štátu vedúci Úradu slovenskej tlače, účastník povstania, jeden zo zakladateľov Demokratickej strany. V tzv. sprisahaní proti republike bol na jeseň 1947 zatknutý a kruto vyšetrovaný, v roku 1949 sa mu podarilo ujsť do Rakúska. V rokoch 1951 až 1979 pracoval ako kultúrny redaktor v Mníchove, viedol reláciu Vot kultúra, v období normalizácie mal kontakty na slovenských disidentov, ako aj na ľudí v okolí Dubčeka, a po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 bol poradcom prezidenta Michala Kováča.

Martin Kvetko, člen vedenia Demokratickej strany a povereník pre pôdohospodárstvo, zástupca vedúceho československej redakcie RFE, jeden zo zakladajúcich členov Rady slobodného Československa. V roku 1963 z nej však odišiel, založil Stálu konferenciu demokratických exulantov a v roku 1968 sa stal jej predsedom. Karol Belák odišiel do emigrácie ako nedoštudovaný študent filozofie, v emigrácii založil Združenie demokratických Slovákov a začal vydávať časopis Informátor. V RFE pôsobil od roku 1950 až do roku 1985, v 80. rokoch ako riaditeľ československej redakcie. Fridrich Osuský, jezuita, v náboženskom vysielaní pracoval v 50. rokoch. Keď mu vedenie RFE zrušilo program Fighting Church (Cirkev bojujúca), z redakcie odišiel. Vystriedal ho katolícky kňaz Félix Mikula, spolupracovník arcibiskupa Josefa Berana, neskoršieho kardinála. V náboženskom vysielaní pracoval až do roku 1979. Salezián Anton Hlinka emigroval v roku 1951, v zahraničí vyštudoval teológiu, filozofiu a psychológiu, pracoval v rádiu Slobodná Európa a v Hlase Ameriky. Na začiatku 80. rokov zaviedol v Hlase Ameriky relácie v prospech slovenských občanov prenasledovaných pre ich kresťanský svetonázor. Tieto relácie sa stali akousi advokáciou perzekvovaných komunistickým režimom, kľúčovú rolu zohrávali informátori pátra Hlinku zo Slovenka, najmä Ján Čarnogurský. Hlinka spolupracoval so sieťou spolupracovníkov, ktorí tajne dovážali na Slovensku proskribovanú náboženskú literatúru a zo Slovenska získaval dôležité informácie najmä z prostredia tajnej cirkvi.

Do československej redakcie RFE sa napriek značnému úsiliu na jeseň 1953 nedostal zakladateľ protikomunistického hnutia Biela légia Jozef Vicen. Dôvodom pre neprijatie mali byť jeho príliš „separatistické“ postoje a podpora štátnej samostatnosti Slovenska. Podobne sa o prácu v redakcii usiloval začiatkom 60. rokov člen Ústavu Matúša Černáka v Mníchove a redaktor exilového časopisu Slobodné Slovensko Arvéd Grébert. Rozhovor medzi ním a vtedajším riaditeľom československej redakcie Júliusom Firtom však nedopadol úspešne, pretože Grébert nebol ochotný vzdať sa práva na štátnu nezávislosť Slovákov. Neprijatie slovenských exulantov je zarážajúce aj vzhľadom na skutočnosť, že do redakcie sa prijímali v minulosti komunistickí novinári, ako napríklad Emil Bohdan Štefan, bývalý redaktor komunistickej Práce a tlačový atašé na československom veľvyslanectve v Moskve, ktorý v RFE pracoval v rokoch 1969 – 1979. Problematická je aj skutočnosť, že priamo v redakcii pracovali agenti československej Štátnej bezpečnosti, medzi ktorými bol najznámejší prípad Pavla Minaříka.

Snahy o rešpektovanie Slovákov ako samostatného národa v organizačnej štruktúre RFE nevychádzali výlučne z radov tzv. ľudáckeho exilu. Samostatné slovenské vysielanie presadzoval napríklad Štefan Osuský, československý medzivojnový veľvyslanec vo Francúzsku, ktorý podporil memorandá pre zriadenie slovenskej redakcie.

Najmä v 50. rokoch bolo podaných množstvo memoránd kritických voči jednotnej československej redakcii a obsahu vysielania. V októbri 1951 Asociácia Slovákov vo Veľkej Británii podala na vedenie Národného výboru pre slobodnú Európu obsiahle memorandum o vážnych nedostatkoch v politickej a personálnej oblasti, pričom jej autorom bol generálny tajomník Slovenskej národnej rady v zahraničí a predseda londýnskej pobočky Peter Prídavok. Memorandum bolo britskému zahraničnopolitickému úradu osobne doručené povojnovým veľvyslancom v Ríme Jánom Paulíny-Tóthom. V podobnom duchu argumentoval pamätný spis Rady Martina Rázusa pre slovenských protestantov z decembra 1951. Slovenská národná rada v zahraničí na čele s Karolom Sidorom poslala v máji 1953 štátnemu tajomníkovu Johnovi F. Dullesovi memorandum s požiadavkou vytvorenia samostatných slovenských redakcií v Slobodnej Európe a v Hlase Ameriky. Známe je aj memorandum slovenského katolíckeho exilu pod vedením Antona Boteka z februára 1954 adresované kongresmanovi Charlesovi Kerstenovi. Kritiku k činnosti československého desku predniesol vo forme interpelácie na pôde Bavorského snemu v máji 1955 poslanec Gaksch, nielen v mene sudetských a karpatských Nemcov násilne vysídlených z Československa, ale aj v mene slovenského exilu. Podstatou kritiky bol nedostatočný antikomunizmus, prílišné sympatie s ľavicovými prúdmi, nerešpektovanie národnej, kultúrnej a náboženskej svojbytnosti Slovákov a napokon prítomnosť stúpencov prezidenta Beneša, hlavného vinníka odsunu Sudetských Nemcov.

Napriek nedostatkom československej redakcie najmä v 50. rokoch treba nepochybne vyzdvihnúť jej neskorší prínos k nárastu protikomunistického odporu v období tzv. normalizácie. Podobne možno konštatovať aj značný vplyv vysielania počas „roku zázrakov“ 1989. Keď koncom novembra 1988 sovietske vedenie ukončilo rušenie západných rozhlasových staníc a pod tlakom Gorbačova sa vypli rušičky aj na území Československa, malo to ďalekosiahle dôsledky na organizáciu a koordináciu celospoločenského odporu voči režimu. Pod vplyvom necenzurovaného vysielania RFE sa menila celková atmosféra v spoločnosti a postupne sa odbúravali pocity strachu z perzekúcií. Podrobne sa vysielal priebeh Sviečkovej manifestácie z 25. marca 1988. Vysielanie prispelo k strate dôveryhodnosti komunistických predstaviteľov uvedením dnes už smutne známeho vystúpenia generálneho tajomníka Miloša Jakeša na aktíve komunistických funkcionárov Západočeského kraja v Červenom Hrádku, ktoré „vynikalo“ nízkou intelektuálnou úrovňou. A napokon bola to Slobodná Európa, ktorá pustila do obehu správu o údajnom úmrtí študenta Mareka Šmída počas študentskej demonštrácii na Národní tříde v Prahe 17. novembra a ktorá definitívne zmobilizovala prevažnú časť spoločnosti. Revolúcia sa mohla začať.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.