Základné slová života sú naozaj Eros a Thanatos, to vedeli Gréci, Kristus, Freud aj Beatles. Všetko sa okolo tých dvoch pudov točí.

Po filipojakubskej noci sme sa prebudili do prvomájového rána. Prvý máj, to je v tejto krajine zaujímavo rozpoltený deň. Je to deň milostný a bojovný, jediný deň, keď u nás v Česku mesiacu hovoríme latinským menom, čo naznačuje, že nejde o obyčajný prvý máj.

Vďaka geniálnej Máchovej básni ho máme spojený s akousi sentimentálne ružolícou predstavou, ktorá je však v rozpore s pochmúrnym vyznením Máchovej tragickej historky. Tá je, keď to veľmi zjednodušíme, o hrôze z toho, že po smrti asi nič nie je a človek sa vracia do ničoty. Akýže potom lásky čas? Alebo práve preto? Láska a smrť, Love and Death, ako sa volá jeden starý a veľmi vtipný Allenov film. Základné slová života sú naozaj Eros a Thanatos, to vedeli Gréci, Kristus, Freud aj Beatles. Všetko sa okolo tých dvoch pudov točí.

A potom je to, samozrejme, 1. máj medzinárodný, 1. máj robotnícky a proletársky, ktorý pripadol na ten deň z taktických dôvodov. Keď ho v politbyre internacionály vymýšľali, dobre si uvedomovali, že sa im bude pod červenými zástavami a transparentmi lepšie pochodovať za pekného počasia, ktoré sa na severnej pologuli na začiatku mája zvyčajne dostavuje. Bol to sviatok triedneho boja, ktorý sa pritom konal s kulisou rozkvitnutých čerešní, čo malo symbolický význam, v ktorom si každý mohol vybrať, čo sa mu zaumieni. Kvety, plody, včely, krv, menštruáciu… Čo človeku napadlo.

Ako všetko, aj 1. máj prešiel v posledných dekádach obrovskými premenami, takže keď človek chce o 1. máji niečo napísať, uvedomuje si, že vlastne myslí na niečo, čo už asi nie je a čo zaniklo. Trebárs ten triedny boj, ktorý sa vo vyspelom svete premenil na boj biologický, rasový a druhový. Namiesto boja za práva väčšiny sa bojuje za práva menšín, ktoré sú stále horšie definované, takže je s tým oveľa väčší zmätok než predtým, keď bolo jasné, že hlavne ide o to, aby ľudia dostali lepšie zaplatené a mohli si kúpiť viac vecí, ktoré produkuje ten hrozný kapitalizmus. Tam, kde sa to prehnalo, sa kapitalizmus zvrhol, takže proletariát zvíťazil, lenže kúpiť si potom skoro nič nemohol, pretože nemal ani peniaze, ani tie veci. To je tá dialektika. Čo sa stane, až vyhrajú dnešní utláčaní, si možno len predstavovať, podľa skúsenosti by človek povedal, že to žiadna výhra nebude ani pre nich.

Takže 1. máj, ako si ho pamätajú ľudia trebárs ako ja, už neexistuje a drží sa len v nejakých nostalgických skupinách, napríklad u našich komunistov, ktorí by sa za normálnych pomerov zase v tento deň vypotácali niekam sa vystaviť. Lenže Jakeš, ich nesmrteľný maskot, už tiež nie je, takže boh vie, či sa tento rok k tomu dostanú, keď je ten covid a zákaz zhromažďovania: ktorý je však selektívny, takže niekto sa zhromažďovať môže, a iný nie, najskôr podľa toho, ako dobre to myslia s demokraciou.

No, toto je mierna narážka na štvrtkové demonštrácie, ktoré ako demokraticky zmýšľajúci občan vítam a bránim, ale nezúčastňujem sa na nich. Hlavne preto, že práve v ten čas väčšinou musím niečo robiť, a po druhé, pre stále silnejší pocit, že stav permanentného pobúrenia na špičky vládnej a hradnej moci je, ako sa hovorí, kontraproduktívny. Búriť sa a protestovať je zaiste správne, ale má to svoje obmedzenia. Neustále bubnovanie do boja a vyvolávanie stále nahnevanejšej mobilizácie sa večným opakovaním stáva rituálnou formou posadnutosti a závislosti.

Stranou zostáva otázka, ako taký stav riešiť, keď predmet zloby bol nepochybne zvolený v demokratických voľbách, kde ho volila podstatná časť obyvateľstva, ktorá k tomu pravdepodobne mala nejaké dôvody. Nespokojná časť spoločnosti je potom v ostrom konflikte s druhou časťou spoločnosti, ktorá je zase nespokojná s ňou. Pritom nejde o nič iné ako o produkt demokracie, ktorou sa obe strany zaštiťujú, tým skôr tá protestujúca, ktorá by ťažko len pripustila úvahy, že tu niečo nehrá. Riešenie tejto veci je v nedohľadne a asi ani neexistuje.

Okrem jedného: hodiť to aspoň niekedy, celkom určite dnes, za hlavu a ísť sa prejsť napríklad do parku a pozrieť sa, ako to vyzerá s kvetmi a včelami. Viete, že včely sú pre náš život oveľa dôležitejšie ako – pre slovenských čitateľov to poslovenčím – Matovič a Sulík? Viete to? A viete, že sa im dá pomôcť? Treba pestovať kvety za oknom. O tom som už písal niekoľkokrát a len by som sa opakoval.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.