Zahrajme sa na úvod chvíľu s číslami. Čo vám napadne, keď počujete čísla zoradené v takomto poradí: 2, 4, 8, 16, 32, 64, 128, 256, 512, 1024? Tým, ktorí máte radi matematiku, hneď napadne pojem geometrický rad. Ale tie čísla chcú povedať ešte niečo viac. 

Poďme ďalej: 1 kilo, 2 kilo, 4 kilo, 8 a 16 kilo, 32, 64 a 128 kilo a nakoniec 256 a 512 kilo… Váhate? Nie, nehovorím o kilogramoch, a teda to nie je ani o váhe.

Ešte urobme ďalší krok: 1 mega, 2 mega, 4 mega, 8 a 16 mega, 32, 64 a 128 mega, 256 a 512 mega… A tu sa už niektorým začne vyjasňovať a verím, že nasledujúci krok dáte spolu so mnou naspamäť: 1 giga, 2 a 4 giga, 8, 16, 32 a 64 giga a potom samozrejme, 128, 256 aj 512 giga. Áno, tu sme už takmer všetci doma, vitajte v digitálnom svete! Vo svete technológií, strojov, počítačov. Vynašli sa preto, aby z nich bol osoh pre človeka. Takto kratučko sme načrtli ich vývoj a potom prišlo niečo prelomové: človek sa rozhodol ich pospájať, zosieťovať do jednej obrovskej svetovej siete. A ich produktivita začala závratne stúpať. Nula a jednotky sa valia v čoraz väčších prúdoch. A je potrebných čoraz viac správcov siete, aby to fungovalo… Toto všetko vytvoril človek; niekto, kto bol vytvorený Tvorcom s veľkým T.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“

Jn 15, 5

Aj Tvorca s veľkým T mal zámer, aby človek, každý originálne iný a predsa podobný, vo svojej nesmiernej zložitosti a nevyspytateľnosti nebol sám a izolovaný. Človek dostal ponuku byť napojený; nie na akúsi sieť, ale na niečo, čo sa podobá vinnej réve, teda viniču. Tá má nejaký koreň, ktorý je hrubý podľa veku viniča; a kmeň, ktorý má dĺžku podľa veku viniča; a množstvo ratolestí, ktoré prinášajú alebo neprinášajú úrodu. Boli sme pozvaní objaviť, že sme naštepení do neuveriteľného životného zdroja, o ktorý sa nestará človek, ale niekto, kto človeka presahuje. Je akoby vinohradník. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby sa život dostal do každej jednej ratolesti aj na tých najvzdialenejších perifériách. Preto robí to, čo sa nazýva orezávanie. A vinič vtedy plače. Lebo to, samozrejme, bolí. 

Ozaj, viete, kde je vraj najstaršia vinica zdokladovaná papiermi? V Európe, v Londýne. Je staršia než Spojené štáty americké a bola zasadená v Hampton Court Palace. Má hrúbku kmeňa pri základni 4 metre a najdlhšie výhonky okolo 40 metrov. Vinice sa z ekonomických dôvodov obnovujú zhruba po 25 rokoch. Čím sú staršie, tým totiž prinášajú menej úrody, aj keď hrozno a potom víno môžu mať výnimočnú kvalitu. Do toho všetkého zarátajme choroby a škodcov a potom je nám jasné, že vyše 250 rokov stará vinica je unikát. 

Alebo že by tu bolo ešte niečo staršie? Listujem v ľudských dejinách a nachádzam niečo neuveriteľné: skoro 2 000 rokov je tu vinica, skladá sa z ľudí, vinič sa volá Kristus a krstom sa stávate jej súčasťou. Môžete cítiť ten život, ktorý vami prechádza. A budete orezávaní, aby bolo toho života viac. Bolí to, kvôli tomu plačeme.

Myšlienka na záver: Drž sa „do krvi“ na tejto vinici a získaš Ducha. A osoh bude nesmierny!

Denné povzbudenie môžete počúvať ako podcasty na stránke denníka Štandard, na SpotifyGoogle podcastApple podcast i na YouTube.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.