Reforma polície mešká, pod povrchom množstva ľúbivých zásahov proti mocným v skutočnosti kvalitní policajti prestávajú veriť v zmenu a hrozí, že ak sa neprelomí nedôvera spoločnosti v políciu, mafia sa o desať rokov opäť vráti, myslí si advokát a bývalý elitný policajt Rudolf Cádra. Ľudí zaujíma činnosť polície priamo v ich okolí. Ak sa na uliciach nič nemení, tak medializované kauzy spôsobia, že sa v tom začnú strácať, nevedia, čomu majú veriť, šíria sa konšpirácie a dôsledok je ten, že to na dôveryhodnosti polície podľa neho veľmi nepridá.

Kedysi ste ako zástupca šéfa Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) zakladali špeciálny tím Gorila, bolo to za čias ministra vnútra Daniela Lipšica, dnešného šéfa Špeciálnej prokuratúry. Je verejným tajomstvom, že šlo o jeho osobnú iniciatívu. Ako k tomu vtedy došlo?

Kauza bola rozpracovávaná a preverovaná už pred založením špeciálneho tímu, pracovali na tom operatívci Úradu boja proti korupcii. Dovtedy sa podobné kauzy rozpracovali tak, že sa to spravidla skončilo bez pokračovania. Minister Lipšic a celé vedenie policajného zboru do toho chceli priniesť iný vietor. Novozriadený tím mal riešiť celú kauzu komplexne, preto oslovil Úrad boja proti organizovanej kriminalite, ale trval na tom, aby jeho súčasťou boli všetky zložky policajného prezídia, teda nielen ľudia z nášho úradu, ale napríklad aj z inšpekcie. Bola to jeho iniciatíva, on bol zriaďovateľom tímu, a myslím si, že uvažoval správne. V tíme boli odborníci na každú oblasť.

Daniel Lipšic bol ministrom tretej vlády SDKÚ, Gorila je kauzou najmä tej druhej. Cítili ste, že musí odolávať politickým tlakom?

Keď som nastupoval do funkcie, nebol som nijakým spôsobom politicky angažovaný a ani nikým pretláčaný. Ani som nepočítal s tým, že ma niekto do takejto funkcie osloví. Keď ma oslovili, považoval som to za úprimný prejav vôle riešiť kauzy čestným spôsobom a bez zásahov. Samozrejme, medializácia má vplyv na politikov i policajtov. Tlak určite bol a asi ho vnímal aj on, cítili sme ho aj my. Ale zo strany pána Lipšica na nás tlak prenášaný nebol.

No počas tých troch mesiacov, čo som sa na tom reálne podieľal, veľká časť úsilia sa venovala spoznávaniu problematiky. Tím nebol zriadený na prvýkrát, upravovali sme ho podľa prvých naštudovaní kauzy.

Hovorí sa, že vtedajší policajný prezident Jaroslav Spišiak sa rozhneval, keď mu povedali, že Gorila je zverejnená na internete. Obával sa, že to skomplikuje vyšetrovanie.

Nezažil som ho v takejto situácii, takže o tom neviem.

Ohrozilo zverejnenie spisu vyšetrovanie?

Na to neviem odpovedať. Vyzerá to tak, že o spise mal už predtým informácie široký okruh osôb, čiže akoby zverejnený bol.

Tom Nicholson vtedy napísal text, podľa ktorého mala polícia rozpracovaného svedka, ktorý usvedčoval aj jedného z ministrov. Toho polícia plánovala získať na spoluprácu a takto postupne rozkrývať široký vejár podozrivých. No po zverejnení spisu sa plán zosypal. Bola takáto stratégia?

K tomu sa vyjadrovať nemôžem. Špecializované tímy majú svojho šéfa, vyšetrovateľov a štruktúru. Iba príslušný vyšetrovateľ môže stanoviť, aké informácie a v akom rozsahu poskytne. Ja som bol v pozícii šéfa kontrolnej skupiny, čiže na takéto otázky odpovedať nebudem.

Kedy ste reálne dostali zelenú, aby ste mohli začať stíhať mafiánske skupiny, ako napríklad sýkorovcov, na ktorých ste pracovali?

Veľmi dôležitým krokom bolo založenie Úradu boja proti organizovanej kriminalite v roku 2004. Dovtedy táto špecializovaná agenda nemala vlastných vyšetrovateľov, takže to malo obrovský význam. Dovtedy ste len hľadali koniec klbka, za ktorý môžete potiahnuť, aby sa pyramída organizovanej skupiny zosypala, čo bolo nesystémové a neefektívne, bez špecializácie nám často unikala podstata organizovaného zločinu. Potom sa to začalo robiť systematickejšie. Vznikla aj špeciálna prokuratúra.

Foto: Matúš Zajac

V zápase s organizovanou kriminalitou ste ešte zažili Milana Lučanského.

Spoznal som ho ešte na ÚBOK-u okolo roku 2005, keď mali v Banskej Bystrici zriadený tím na Mikuláša Černáka a ja som bol vedúci oddelenia organizovanej kriminality v Bratislave. Boli sme teda kolegovia, ale nie blízki.

Ako ste ho vtedy vnímali?

V tom období sa takýto druh organizovanej kriminality vyšetroval dosť ťažko. Inštitúty ako spolupracujúci obvinení či kajúcnici boli vtedy v plienkach, prípadne vôbec neexistovali. Každý, kto bol v tom období ochotný sa na tom podieľať a mal výsledky, by si zaslúžil veľkú pochvalu. Samozrejme, otázka je, do akej miery pokračovali vo svojej činnosti. 

Naznačujete, že mohli skĺznuť na šikmú plochu?

Máme tu isté fakty: tím Černák dokázal zabezpečiť dôkazy proti Mikulášovi Černákovi, ktorý bol odsúdený na doživotie. Ďalší fakt je, že o dlhé roky neskôr bol pán Lučanský stíhaný za trestnú činnosť. Medzitým nastal nejaký vývoj, ktorý ja nepoznám. A platí samozrejme aj prezumpcia neviny. No veľa vecí bolo už vtedy nevysvetliteľných. Napríklad ako sa pán Lučanský snažil vysvetliť návštevu Sátora [mafiánsky bos Lajos Sátor, pozn. red.] za hranicami.

On to interpretoval tak, že Sátor chcel spolupracovať.

Prácou operatívcov je stretávať sa aj s takýmito ľuďmi, ale v tom čase bol na Sátora vydaný zatykač. Nedokážem si predstaviť, prečo oficiálny štátny úradník vycestuje za takouto osobou do zahraničia, dokonca bez zbrane. Neviem si to vysvetliť ani to v sebe spracovať.

Mohol by teda už vtedy byť na šikmej ploche, niečo vybavoval?

Vyjadroval by som domnienky, nemám na to žiaden dôkaz.  

Kedy ste skončili vo funkcii a prečo?

Krátko po voľbách prišiel nový policajný prezident, ten obsadil nové vedenie ÚBOK-u. Nový viceprezident si ma zavolal a oznámil, že so mnou už na tejto funkcii nepočítajú.

Viete si vysvetliť, prečo ste pre jednu garnitúru boli taký vzácny, že ste sa stali garantom tímu Gorila, a po zmene vlády vám povedali, že už s vami nerátajú?

Od roku 2004 som si na ÚBOK-u prešiel od funkcie radového vyšetrovateľa, vedúceho oddelenia až po zástupcu riaditeľa úradu pre vyšetrovanie, teda som riadil celé vyšetrovanie organizovanej kriminality na Slovensku. V tom období sme dosiahli obrovské výsledky. Bol som hrdý na ľudí, ktorí sa na tom podieľali. Bol som presvedčený, že všetci, čo sme sa na tom podieľali, predsa musia nájsť uplatnenie za ktoréhokoľvek vedenia Policajného zboru. No po zmene mi bolo jasné, ktorým smerom sa chce vedenie uberať. Asi sa moje hodnoty nestretávali s hodnotami nového vedenia.

Mali ste pocit, že nechcú rozkrývať, prípadne dokonca chcú kryť organizovaný zločin?

Takto by som to nenazval, pretože máme demokratické voľby a zvolená vláda má právo zvoliť si do kľúčových pozícii svoj manažment, ktorému verí.

Ale ako tie zmeny vysvetľovali?

Zakrývali to tým, že neuznávajú metódy, ktoré používame, vraj treba iný štýl rozpracovávania prípadov, možno utajenejšími metódami. Pokiaľ vám ale niekto predostrie neodskúšané metódy, o ktorých ani neviete, či budú vôbec fungovať, tak síce nemôžete povedať, že sú určite zlé, no naše metódy boli overené a úspešné. Bol som presvedčený, že naše odsunutie je spôsobené tým, že chcú mať na dôležitých miestach svojich ľudí, aby mohli v prípade potreby zasiahnuť do vyšetrovania. Na to ale nemám žiadne dôkazy.  

Vyvrcholením práce tímu Gorila, ktorý ste kedysi zakladali, bol polovojenský prepad Digital Parku. Desiatky zakuklencov so samopalmi, miestami to pôsobilo až komicky, keď sa nevopchali do výťahu. Sám Jaroslav Haščák sa pritom pomedzi nich prechádzal ako baletka, pôsobil medzi nimi ako juhoamerický drogový bos so svojou ochrankou, ktorá skôr pobehuje za ním než naopak. Aký je váš názor na policajnú akciu, pri ktorej polícia zadržala Haščáka?

Hľadím na to už len z pohľadu nezávislého pozorovateľa a mám informácie len z médií. Zásah sa mi naozaj zdal prehnaný, ale nemyslím úkony vyšetrovateľa, ale úkony zabezpečenia priestoru. Opakujem však, že nemám všetky informácie, neviem, čo sa dialo vnútri. Neviem, akými informáciami disponovali zasahujúci policajti a vyšetrovateľka. Len dúfam, že zásah nebol prehnaný preto, že šlo o demonštráciu sily a úspechov zasahujúceho útvaru z dôvodu blížiacej sa kandidatúry na šéfa Policajného zboru, keďže šéf tohto útvaru na funkciu kandidoval.

Lynx komando samo určuje, koľko ľudí sa zúčastní na zásahu, alebo o tom rozhoduje vyšetrovateľ?

Vyšetrovateľ žiada o zabezpečenie zásahu, podstatné slovo k rozsahu a spôsobu vykonania má Lynx komando. Vyšetrovateľ nie je školený v metódach, ako zabezpečiť priestor. Vyšetrovateľ im predostrie priestor, východy, rozsah akcie a komando označí riziká vyplývajúce z toho, aký typ ľudí tam môže byť, prípadne aké zbrane môžu mať a aký veľký priestor treba zabezpečiť. Lynx komando povie, koľko ľudí tam má byť.

Dajú sa uviesť hypotetické dôvody, prečo by bola potrebná takáto miera nasadenia?

Nepoznám ich.

Ani teoreticky sa nedá pomenovať, čo by tam hrozilo a zdôvodnilo by takýto zásah?

Viem len toľko, čo viete vy, neviem teda situáciu vyhodnotiť.

No mal by existovať nejaký dôvod, ktorý by občas oprávňoval komando aj na veľkú akciu, ktoré sa naozaj dejú. Je to možnosť úniku zadržaných, ozbrojenej konfrontácie alebo že sa narýchlo počas akcie zapatrošia dôkazy?

To posledné, čo ste povedali, by mohlo byť v tom konkrétnom prípade dôvodom. Priestor, ktorý bolo potrebné zabezpečiť, bol obrovský. Nepredpokladám, že by tam hrozila streľba. No potrebujete mať pod kontrolou veľké priestory aj úniky, kde by mohlo dôjsť k zmareniu dôkazov. Na vyhodnotenie situácie by sme potrebovali poznať charakter dôkazov, ktoré chcela vyšetrovateľka hľadať, a aké mala ona informácie, kde by sa mali dôkazy nachádzať. Ak by mala informácie, že sa môžu nachádzať v dvadsiatich kanceláriách, zásah by mohol byť oprávnený. Inak si to neviem predstaviť.

Aj keby sa do výťahu zmestilo pár ľudí a ostatní tam museli čakať?

To už naozaj neviem. (úsmev)

Foto: Matúš Zajac

Nestráca ale polícia mieru? Toto nebol jediný prípad, ktorý pôsobil kontroverzne. Veľa sa hovorilo o Monike Jankovskej, ktorú strážil široký strapec po zuby ozbrojených terminátorov, pričom sama vôbec nepôsobila ako dáka Lara Croft, ktorá roztrhne putá, vyšmykne sa policajtom, skočí zo skaly a stratí sa v hmle. Nechýba tu miera, kde by aj bežná populácia rozumela primeranosti zásahu?

Tu sa dostávame k hranici medzi voľnými rukami vyšetrovateľa a kvalitným riadením polície. Pri vyšetrovaní sa tieto dve veci musia niekde stretnúť. Vyšetrovateľ je z úplne iného útvaru ako zásahové komando. Tu sa musí niekde stretnúť riadiaca práca nadriadených, ktorí musia starostlivo vyhodnotiť, či je požiadavka vyšetrovateľa oprávnená a v akom rozsahu. Mali by konzultovať primeranosť žiadosti. Ak dochádza k alibizmu, že sme dali voľné ruky vyšetrovateľovi, aby nikomu nenapadlo, že sme mu niečo marili, môže dochádzať aj k neopodstatneným zásahom.    

Načali ste ale veľmi dôležitú tému. Dnes sa hovorí o „uvoľnení rúk“ vyšetrovateľom, ale to nie je dostačujúce, musí tu byť aj kvalitné vedenie polície, a to nielen vo vzťahu k takýmto zásahom, ale aj k vydávaniu pozitívnych pokynov, kontrole, prepájaniu spisov, aby dochádzalo k primeranosti. Je to veľmi dôležitá téma a zatiaľ nedošlo k jej riešeniu.

Naznačujete, že v riadení polície je chaos, ktorý sa azda prenáša z politického riadenia?

Ak vychádzame z toho, v akom zlom stave bola polícia, že sme tu mali možno 15 percent kvalitných, čestných, spravodlivých a odhodlaných policajtov, ktorí majú drajv a nemajú žiadne prepojenia a chcú niečo dokázať, potom nestačí iba uvoľniť ruky. Pri tej menšine to stačí, ale vy ruky uvoľníte aj tým ostatným. Oni sa hrdinami nestanú zo dňa na deň len preto, že ste ich prestali obmedzovať. Nato je potrebné kvalitné vedenie polície, ktoré bude mať v hlave odkaz Jána Kuciaka, že polícia musí fungovať v zmysle svojej prísahy.

Ako sa to slabé riadenie prejavuje?

Nový pán minister mal pri nástupe pred sebou veľmi ťažkú úlohu, prevzal na seba obrovskú zodpovednosť. Odkaz Jána Kuciaka bol naozaj silný, keďže novinári dokázali rozpracovať niečo, čo policajti rozpracovať nedokázali alebo nechceli. Prebrať riadenie ministerstva v takomto stave je naozaj odvaha, za to ho treba pochváliť. No keď ju už na seba prebral, má zodpovednosť, a treba hodnotiť, ako sa k nej postavil. Stav polície si vyžadoval rozsiahle, kvalitné a rýchle zmeny, a to v takmer všetkých oblastiach. Už rok počúvame, že sa pripravuje veľká reorganizácia Policajného zboru. Predpokladám, že sa blíži, keďže by mala korešpondovať s novým inštitútom na zaisťovanie výnosov z trestnej činnosti, pre ktorý sa pripravuje od prvého augusta aj samostatný úrad, zároveň od prvého januára sa prijala nová legislatíva na zaisťovanie výnosov z trestnej činnosti.

Ide to podľa vás pomaly?

Reorganizácia tu už mala dávno byť. Každým dňom, čo sa odsúva, odrádzame všetkých čestných a slušných policajtov, ktorí na ňu čakali, a podporujeme tých, ktorým ide len o to, aby sa v polícii cítili pohodlne aj bez námahy. Máme pritom dva a pol roka do ďalšej predvolebnej kampane, keď sa už nebudú robiť žiadne zmeny v polícii. Ak by mala rozsiahla reorganizácia nastať, musela by tu už byť. To je prvá obrovská chyba, že ešte neprebehla.

Tešíme sa zatiaľ z toho, že polícia navonok efektívne pracuje pri zatýkaní dôležitých ľudí.

To je druhá chyba. Uchlácholili sme sa tým, že policajti majú rozviazané ruky. To je síce pravda, ale týmto vlastne hodnotíme nie to, čo nové vedenie ministerstva spravilo, ale paradoxne to, čo nerobí – nezasahuje do činnosti vyšetrovateľa. Ale my predsa chceme hodnotiť, čo vedenie ministerstva spravilo, aby nám k niečomu aj naozaj bolo. Nezasahovať do práce vyšetrovateľa je pritom úplne normálna samozrejmosť, tým by sa nikto nemal chváliť. 

Vedenie by malo nastaviť záruky, respektíve sankcie, aby už nikdy žiadnemu nadriadenému ani len nenapadlo negatívne zasahovať do práce vyšetrovateľa. V tomto som nezachytil žiadnu aktivitu. Mali by vytvárať nové prostredie pre rast vedúcich funkcionárov, aby sa do funkcií dostávali policajti úspešní z praxe, nie akademici s dobrým vzdelaním, výzorom, rétorikou a množstvom teoretických školení, avšak bez reálnych výsledkov.

Doteraz medializované oblasti reorganizácie sa zameriavajú na posilnenie finančného vyšetrovania. No to ide mimo hlavného zamerania, kam by to malo smerovať. Je to skôr plnenie zahraničných očakávaní a aj keď je dôležité, v ostatnej činnosti vedenia ministerstva zatiaľ nevidím zameranie na riešenie problémov špecifických výlučne pre Slovenskú republiku.

Pristavme sa ešte pri tých spektakulárnych zatýkaniach potentátov. Zvláštne bolo aj zatknutie starostu bratislavského Ružinova Rudolfa Kusého, pričom tam ide o konflikt s developermi. NAKA minulý rok zadržala aj primátora Malaciek, video zo zásahu zverejnila polícia, malo ísť o úplatok, no až neskôr – a mimo mediálnej pozornosti – sme sa dozvedeli, že šlo len o nejaké dohody s developerom v rámci mesta, primátor žiaden úplatok nemal dostať. Neuniká tu policajtom čosi pomedzi prsty?

Považujem to skôr za teatrálne cirkusantstvo, vlastne ani neviem, ako to nazvať. Takéto ukážky toho, čo dokážu, by mohli ukazovať na dňoch polície alebo na cvičeniach. Ak by polícia dosahovala aspoň priemernú dôveryhodnosť verejnosti v EÚ, nepotrebovala by nakrúcať a ukazovať takéto zásahy. Ak ich majú ukázať, tak v pokročilejšom štádiu konania, keď už vieme, že dôkazy sú presvedčivé, a vieme, že nehrozí riziko, že vezmeme v putách nevinného človeka.

Nie je v tom aj istý psychologický aspekt, že policajti boli dlhé roky frustrovaní z vlastného strachu, keď nemohli konať voči vplyvným ľuďom, a teraz, keď im už nič nehrozí, sa utrhli z reťaze a čosi kompenzujú? Že dnes vidíme akoby erupciu sopky, ktorá predtým driemala ako v tlakovom hrnci?

Hovoríme ale len o malom zlomku medializovaných prípadov. Policajtov je 20-tisíc. My hovoríme o prípadoch, na ktorých pracuje možno desať vyšetrovateľov. To nie je činnosť bežnej polície na obvodných oddeleniach. Podľa mňa sa z vedenia ministerstva ani nikto nezaujíma, čo si občania myslia o policajtoch vo svojich dedinách.

Poviem príklad z malej obce, ktorý ale určite zažilo množstvo ľudí. Poškodený príde podať na obvodné oddelenie trestné oznámenie. Policajt si zavolá človeka, ktorý sa mal trestného činu dopustiť, a doslova sa ho spýta, či skutok spáchal. Samozrejme, že to poprie. Následne má páchateľ dosť času zničiť, povyhadzovať či zmanipulovať dôkazy. Prípad sa nikam neposunul.

Frustrácia obyvateľov dlho rástla, dôveryhodnosť polície klesala. Za posledný rok vďaka medializovaným kauzám síce o štyri percentá stúpla, no z hľadiska celého rozsahu v polícii dodnes nenastala zmena. A tá musí prísť najmä na základných útvaroch. Dovtedy nemá zmysel hovoriť o rozviazaných rukách v prípadoch, ktorým sa venuje pár vyšetrovateľov na NAKA, ktorí mali už predtým naakumulovaných množstvo informácií a po zmene vlády cítili, že môžu konať. V tejto eufórii zabúdame, že podstatná časť polície nefunguje správne.

Foto: Matúš Zajac

Ako ste však naznačili, dôveryhodnosť stúpla.

Stúpla na 45 percent, ale určite nie v dôsledku zmien, ktoré mali nastať v tých najdôležitejších oblastiach. Bolo komické, keď novému prezidentovi vyšla dôveryhodnosť 34 percent. My sme posadili na funkciu prezidenta Policajného zboru človeka, ktorý sám má nižšiu dôveryhodnosť než inštitúcia, ktorú by ju mal vylepšovať.

Ten prieskum nemusí byť veľmi výpovedný, je naviazaný na všeobecnú ľudovú známosť danej osoby, Peter Kovařík ju nemal.   

No ale to je práve ten problém. Ja som si predstavoval, že nový prezident má byť známa osoba, s ktorou si ľudia spájajú pomoc ľuďom.

Mali sme takúto osobnosť?

Určite áno, ale vyžadovalo si to zmenu v nastavení pravidiel výberu policajného prezidenta, čo nové vedenie ministerstva doposiaľ nevykonalo, a to aj napriek tomu, že malo na to dostatočný časový priestor. Za všetko hovorí napríklad odpoveď bývalého vyšetrovateľa Jaroslava Lásku, ktorý robil na kauze televíznych zmeniek, ktorý na novinársku otázku, či očakával zmenu, odpovedal: „A kto ju neočakával?“ Skutočne, žiadne zmeny k lepšiemu v Policajnom zbore zatiaľ neprišli.

Dnes stíhame veľa justičných činiteľov a štátnych úradníkov, ale taká situácia nastala už na prelome Mečiarovej a Dzurindovej vlády. Tiež sa v minulosti vyšetrovali aj dôležité osoby, len v menšej miere. Vtedy sa ale nespravili trvalé opatrenia na zabezpečenie uvoľnených rúk a zabránenie zasahovania do vyšetrovania. Za desať rokov to tu máme opäť a v oveľa širšom meradle. Ak opäť neurobíme skutočne kvalitné zmeny, môže sa nám to zopakovať a mafia sa nám vráti.    

Na budovanie dôveryhodnosti sú potrebné aj tie spektakulárne akcie voči akýmsi nedotknuteľným, no na druhej strane dôvera je krehké aktívum, ktoré sa v spoločnosti pestuje len pomaly. Čo môže urobiť s dôverou, ak ľudia vidia zúboženú ženu a okolo nej demonštráciu sily?

Myslím si, že toto ľudia až tak veľmi nevnímajú. V prvom rade ich zaujíma, ak im ukradnú bicykel a policajt mu ho donesie alebo nie. Obrovský problém je, ak je policajt priamo súčasťou gangu, alebo keď v menších mestečkách nemôžete prevádzkovať taxislužbu bez podpory miestnych policajtov, inak vás budú stále pokutovať a šikanovať. Ak by táto bežná časť polície fungovala, zásahy proti nedotknuteľným by boli len plus, ale museli by fungovať základné útvary. Ale ak sa na uliciach nič nemení, tak medializované kauzy spôsobia, že sa v tom ľudia začnú strácať, nevedia, čomu majú veriť, šíria sa konšpirácie a dôsledok je ten, že to na dôveryhodnosti polície veľmi nepridá. Percentuálna dôvera polície narástla o 4 percentá, to je výtlak medializovaných káuz. Bez komplexnej zmeny polície nedosiahneme ani len európsky priemer 71 percent.  

Ako hodnotíte správanie kajúcnikov? Je za tým stratégia, ľútosť či rafinovanosť?

Vysoké tresty sú veľká hrozba, dnes sa k nej pridala aj hrozba odňatia výnosov z trestnej činnosti, čiže prídu aj o časť majetku. Vtedy človek stráca všetko. To je prvý bod, nad ktorým páchateľ premýšľa, keď mu hrozí obvinenie, je to veľký tlak na psychiku. Je to trochu obchod, ktorý je ale potrebný a prirodzený. Doteraz to bol skôr inštitút súkromného práva než verejného. Teraz už existuje aj inštitút dohody o vine a treste, už sa teda nemusíme obávať priznať, že je to nejaká forma obchodu.

Podstata je ale inde. Kajúcnik by mal hovoriť pravdu a v čo najväčšom rozsahu. Môže sa snažiť postaviť do krajšieho svetla, alebo nemusí hovoriť pravdu vôbec, ale práve nato sú vyšetrovatelia, aby výpovede do najmenších detailov rozpitvali a preverili, vytvorili z nich sieť nepriamych dôkazov potvrdzujúcich pravdivosť výpovede. Inštitút kajúcnika je výborný, ale sám osebe nie je postačujúci. Na to treba dať veľký pozor, dnes akoby sme kládli dôraz na to, aby sme podozrivého dostali do väzby, kde sa prizná, ale nato ten inštitút neslúži. 

Myslíte si, že sa inštitút využíva ako nátlaková metóda?

Áno, ale ak sa dotknutá osoba prizná a my si povieme, že máme hotové, tak to je chyba. Podstata inštitútu je v tom, že výpoveď do detailov objektívne verifikujeme a preveríme, že kajúcnik neklame. Dôležité sú detaily, napríklad povie, že „prišli sme na miesto činu, ale museli sme sa otočiť, lebo pršalo“. Vy si následne overíte, aké bolo v ten deň počasie. Veľa vám to napovie. Nesmie sa zabúdať na to, aby si to vyšetrovatelia nezjednodušovali a nezľahčovali túto povinnosť. 

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.