Životná šanca

Pokračujeme v seriáli dona Karola Maníka o drámach aj veľkých víťazstvách z prostredia ukrajinského sirotinca v Ľvove, kde roky pôsobil.

Vedľa Rodinného domu Pokrova v Ľvove je odborná škola. Má už vyše 15 rokov. Postavili a vedú ju saleziáni ako jedno z ich prvých diel na Ukrajine. Umožňuje chlapcom z Rodinného domu, ako aj mladým z Ľvova a okolia vyučiť sa v profesiách stolár, kuchár, čašník, kaderník, automechanik. Je jedinou katolíckou odbornou školou v celej Ukrajine! Na takéto prekvapenia som si musel zvyknúť po príchode zo Slovenska, keď som si myslel, že Ukrajina musí mať stovky katolíckych škôl v porovnaní s malým Slovenskom. Opak je pravdou. Dnes všetkých katolíckych škôl (od materských škôl  až po vysoké školy) je okolo dvadsať!

Premýšľali sme, ako dať chlapcom z Rodinného domu šancu zaradiť sa po nadobudnutí učňovského listu do reálneho života. Po dovŕšení 18 rokov musia totiž chlapci pomaly odísť z Pokrovej. Pre mnohých je to veľmi ťažké, lebo nemajú kam ísť alebo ich rodinné podmienky sú v porovnaní s tými v Rodinnom dome veľmi biedne.

Tak sme vymysleli pilotný projekt: Ukrajinskí chlapci na Slovensku.

Vybrali sme dvoch, ktorí ukončili odbor kuchár a trochu už poznali Slovensko, pretože boli v minulosti na krátkodobých prázdninových pobytoch v slovenských rodinách. Oslovili sme tím ľudí na Slovensku – právnika, majiteľa reštaurácií a dvoch koordinátorov, ktorí nám vyšli v ústrety a pripravili všetko potrebné, aby sa naši dvaja, Oleh a Taras, mohli oficiálne zamestnať na Slovensku, získať praktické zručnosti, niečo si zarobiť a potom sa vrátiť na Ukrajinu s možnosťou začať samostatne žiť.

Našli sme im nájom, ja som ich odviezol a absolvoval som s nimi prvé administratívne vybavovačky ako lekár, poisťovňa, cudzinecká polícia. Predstaviť si to treba tak, že napríklad ráno o 5.00 h sme sa išli postaviť do radu na cudzineckú políciu, kde som zistil, že poradie určuje niekto iný ako včasný príchod…

Potom bolo potrebné čakať na rozhodnutie o udelení alebo neudelení prechodného pobytu. Tak som už chlapcov nechal a vrátil som sa do Ľvova.

Po asi troch týždňoch sa vrátili aj oni. Ešte stále čakali na rozhodnutie. Po nejakom čase nám zo Slovenska oznámili, že prechodný pobyt a pracovné povolenie dostali obidvaja. Oleh mi však povedal, že sa už na Slovensko nevráti. Vravel, že si to premyslel, že mal inú predstavu a že pôjde študovať na vysokú školu.

Keď som sa mu snažil vysvetliť, koľko síl, námahy a peňazí nás to už všetko stálo a koľko sme spolu o tom rozprávali ešte pred rozbehnutím celého projektu, nepovedal nič. Pýtal som sa ho, na akú školu a ako sa na ňu chce dostať, keď nemá maturitu. Odpovedal, že sa začne učiť na skúšky a bude si popritom zarábať. Chce ísť na športovú školu. Všetci chlapci chcú ísť na športovú školu, lebo si myslia, že je to najľahšia škola.

Samozrejme, nič z toho sa nesplnilo.  Nepripravuje sa na skúšky a začal sa túlať. Jednoducho, ešte nedozrel na také veľké životné rozhodnutie a nezobral do vlastných rúk zodpovednosť za svoju budúcnosť. Nevyužil šancu, ktorú sme mu dali.

Taras sa vrátil na Slovensko, začal pracovať a postupne sa učí reálne žiť. Uvidíme, či mu to vydrží.