Poľsko, Maďarsko a naše záujmy taký bol titulok jedného komentára v slovenskom ľavicovom denníku. Denníku, ktorý hneď na začiatku svojej prvej strany má nápis „100 rokov s vami v dobrom aj v zlom 1920 – 2020“.

Vzhľadom na to, že po väčšinu svojej existencie ten denník bol novinami Komunistickej strany Slovenska vrátane jej stalinistického i normalizačného obdobia, toho „v zlom“ bolo asi „trochu“ viac než toho v „dobrom“.

Autor v komentári hodnotí to, prečo poľská a maďarská vláda vetovali európsky rozpočet. „Nepáči sa im, že prístup k európskym peniazom má byť podmienený rešpektovaním pravidiel právneho štátu.“ Obe vlády sa totiž „legitimizujú čoraz ostrejším nacionalizmom a kultúrnym konzervativizmom. Živenie (či tolerovanie) xenofóbie, rasizmu, potláčanie práv žien, diskriminácia sexuálnych menšín už prekračujú hranicu zlučiteľnosti so základnými hodnotami európskej integrácie… pre Orbána a Kaczynského je právny štát prekážkou ich moci.“ Tým ale „poľská a maďarská vláda poškodzuje naše záujmy“ – uzatvára autor svoj komentár.

Hm, „xenofóbia, rasizmus, potláčanie práv žien, diskriminácia sexuálnych menšín“ – nie je tá obžaloba príliš mierna a nedostatočná? Nechýba tam kanibalizmus? Ale vážne, už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o karikatúru, a to takú prehnanú, že nevierohodnú.

Xenofóbia: v čom sú vláda poľská a maďarská xenofóbne? Autor nepovedal. V čom sú xenofóbnejšie než napr. bulharská alebo grécka vláda? Autor mlčí. Rasizmus: existuje príklad jedného jediného zákona, nariadenia či verejnej politiky v Poľsku a Maďarsku, ktoré sú rasistické? Môže autor jeden uviesť? Nemôže, pretože neexistuje. Zato je možné uviesť veľa príkladov, že keď človek ide po uliciach Budapešti či Krakova v jarmulke, nič sa mu nestane, zatiaľ čo keby sa s ňou prechádzal po určitých štvrtiach Berlína, Paríža, Birminghamu či Malmö, to najmenšie, čo by sa mu prihodilo, je to, že by ho iba zbili do krvi. Skôr by sa mu tam stalo ešte niečo horšie.

Potláčanie práv žien: asi teda preto, keď strana Právo a spravodlivosť vyhrala v roku 2015 voľby, jej premiérkou sa stala žena, Beata Szydlo. A asi aj preto maďarskou ministerkou pre rodinu je žena, Katalin Novák. Ale pre ľavicových liberálov, ako je autor, ženy, ktoré majú iné názory než ľavicovo-liberálne, majú ich napr. konzervatívne, vlastne nie sú ženy. Správne ženy sú ako tie vo švédskej vláde, ktoré veľa hovoria o právach žien, ale nie na štátnej návšteve v Iráne, kde si poslušne zahalili hlavy do hidžábov. Veľmi tým svojim sestrám v moslimských krajinách – i v moslimských komunitách v EÚ – „pomohli“. A najmä ich zápasu za rovnoprávnosť, všakže.

Ale všetci vieme, o čom autor hovorí. O potratoch. Ak je však človek presvedčený o tom, že potrat je zabitím nenarodeného dieťaťa, dieťaťa, teda človeka, a preto je proti potratom nie z dôvodu snahy utlačovať ženy, ale z dôvodu chrániť ľudské práva vrátane ľudského práva na život, potom označiť tento postoj ako „potláčanie práv žien“ je to isté, ako keby otrokár označil odporcov otroctva za tých, ktorí „popierajú právo vlastniť majetok“.

Diskriminácia sexuálnych menšín: opäť, môže autor uviesť príklad jedinej normy či zákona v Poľsku a Maďarsku, podľa ktorých má byť človek diskriminovaný kvôli svojej sexuálnej orientácii? Aha…

Ale asi mu ide o to, že v týchto krajinách (a mnohých ďalších členských krajinách EÚ vrátane tej našej) neexistuje legálny inštitút manželstva osôb rovnakého pohlavia; naopak, manželstvo je zväzkom muža a ženy. Ale to nie je diskrimináciou nikoho, manželstvo muža a ženy môžu uzavrieť osoby bez ohľadu na svoju sexuálnu orientáciu. Aj keď z pochopiteľných dôvodov to niektorí nechcú.

V každom prípade však manželstvo osôb rovnakého pohlavia nie je žiadnou „základnou hodnotou európskej integrácie“. Za takú ho nepovažovali jej otcovia Jean Monnet, Robert Schuman, Konrad Adenauer či Alcide De Gasperi (a asi by boli zhrození, keby ho niekto za takú označil) a ani veľkí Európania môjho dospievania a mladosti: Helmut Kohl, Francois Mitterrand, Jacques Delors či Margaret Thatcherová (ja viem, ona je málokedy označovaná za „veľkú Európanku“, ale bola ňou, pretože ukázala, že dobrým Európanom neznamená len slepo poslúchať európsky konsenzus, ale občas byť voči nemu kritický – čo náš autor evidentne nechápe).

Takže o tom, čo sú a čo nie sú európske hodnoty, sa radšej nechám inšpirovať Adenauerom a Kohlom než komentátorskou stránkou denníku Pravda.

Je však jedna vec, v ktorej s autorom súhlasím, ba išiel by som aj ďalej než on: dodržovanie právneho štátu by malo byť nielen podmienkou nároku na financie, ale aj samotného členstva v EÚ. Lenže tou otázkou je – a o tom je celý spor, o tom je poľské a maďarské veto európskeho rozpočtu – kto má byť arbitrom posudzovania toho, či je právny štát dodržovaný alebo nie? Majú to byť politickí a ideologickí oponenti vlád Poľska a Maďarska? Ľudia ako náš autor, ktorý nazhromaždil takú kopu nezmyselných invektív a urážok (a pritom ešte zabudol na kanibalizmus…)? O tom je obava vlád Poľska a Maďarska: budú svojimi politickými oponentmi odsudzovaní za porušovanie právneho štátu nie preto, čo robia, ale preto, aké politické názory majú.

Hlavne keď vidia, že žiadne obvinenia z porušovania právneho štátu a následné finančné sankcie neboli uvalené na Grécko, ktoré falšovalo oficiálne hospodárske štatistiky. Alebo na Maltu a Cyprus, ktoré kupčili s európskym občianstvom a za úplatu vydávali európske pasy cudzincom. Alebo na Bulharsko, kde je premiérom Bojko Borisov – a autor článku, šéfredaktor euractiv.sk, iste vie, akým spôsobom Bojko Borisov v Bulharsku vládne. Lenže ich vlády, nech už robili či robia doma čokoľvek, verejne nespochybňovali a nespochybňujú hegemonickú ľavicovo-liberálnu, „progresívnu“ ortodoxiu európskych politických a mediálnych elít. Ako to robí poľská a maďarská vláda. Preto sa hovorí len o Poliakoch a Maďaroch.

Mimochodom, moja odpoveď na otázku, kto má byť tým arbitrom porušenia či neporušenia právneho štátu, je: jedine nezávislý súd.

Aby sme boli dobrými Európanmi, musíme mať dobré vzťahy so všetkými európskymi členskými krajinami EÚ, hlavne s tými susednými. Kto však spúšťa či priživuje štvavú kampaň proti susedným krajinám kvôli politickým názorom ich momentálnych vlád (ktoré pri moci nebudú večne), nie je priateľom a stúpencom Európy, Európskej únie a európskej integrácie, ale ich nepriateľom a rozbíjačom.

Človeku nakoniec napadne nepríjemná myšlienka, že ľudí, ktorí štvú proti Maďarsku a Poľsku, a tým rozbíjajú Európu, azda skryto musí financovať samotný… Putin.

Roman Joch

Autor vedie Inštitút pre výskum práce a rodiny, prednáša na Cevro Institut v Prahe.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.