Doktrína progresívnej demokracie znevažuje pochybovanie o oficiálnych názoroch, ktoré nám prinášajú médiá hlavného prúdu. O očkovaní, núdzovom stave či ruských agentoch sa nesmie pochybovať. Píše Marek Maďarič.

Myslím, teda som, hovorí jeden z najslávnejších filozofických výrokov. René Descartes ho napísal pôvodne vo francúzštine, ale známejší je v latinskom preklade: Cogito ergo sum. Každý asi nevie, že ucelene jeho myšlienka znela: Pochybujem, teda myslím, myslím, teda som. Azda je pochopiteľné, že sa uvádza predovšetkým jej druhá časť, keďže ako bonmot vystihuje kľúčový trend subjektivizmu, racionalizmu a individualizácie vo vývoji ľudstva. Základom a východiskom je však nepochybne prvá časť myšlienky: pochybujem, teda myslím.

Z princípu pochybovať to je hraničný bod pre moderného človeka, jeho vykročenie do neznáma, k hľadaniu a k objavovaniu. Lebo do toho okamihu, v ktorom sa nás zmocní pochybnosť, sa nechávame riadiť len pudom, inštinktom, tradíciou, železným zvykom alebo slepou vierou. Dovtedy nepochybujeme, neodvažujeme sa alebo to ani nepotrebujeme, pretože veríme, že veci sa majú tak, ako nám autority hovoria a že svet je iba taký, ako nám ho ukazujú. Napríklad v televízii.

Práve pochybnosť, vyjadrená hoci len otázkou, je vždy tým prvým krokom ku kritickému mysleniu, k hľadaniu a k poznaniu, ktoré, pravdaže, môže byť aj omylné. Avšak na ceste nášho poznávania je máločo tak podnetné ako energia omylu, o ktorej presvedčivo písal ruský literát Viktor Šklovskij. Smieť verejne pochybovať a spochybňovať je napokon aj jedným zo základov demokratického myslenia a chovania. Netvrdiť, že existuje jediná správna cesta a môcť si dopriať na princípe plurality a súťaže názorov aj chyby a ich sústavné opravovanie, to je podstata efektívnej demokracie. A práve v tejto schopnosti samokorekcie sa skutočná demokracia odlišuje od iných politických systémov.

Smutným paradoxom súčasnosti však je, že dnes dominujúca doktrína liberálnej progresívnej demokracie znevažuje a odsudzuje pochybovanie o oficiálnych a korektných názoroch, ktoré nám prinášajú predovšetkým médiá hlavného prúdu. Preto sa aj mnohé oprávnené, kritické pochybnosti horlivo nálepkujú ako dezinformácie, fake news alebo hoaxy. A dokonca to zachádza tak ďaleko, že opačné, iritujúce názory sa zatracujú aj s ich nositeľmi a známych je už dosť prípadov ich potrestania v podobe straty zamestnania či funkcie, zablokovania na sociálnej sieti alebo spoločenskou ostrakizáciou.

Ak sa napríklad verejne spýtaš na riziká očkovania, si šarlatán. Ak spochybňuješ nevyhnutnosť núdzového stavu, si nezodpovedný populista. Ak si kladieš otázku, prečo sa výbuch vo vojenskom sklade po šiestich rokoch pripisuje ruským agentom, hoci v samotnej správe tajnej služby sa uvádza, že nie sú dôkazy ani svedectvá o ich prítomnosti na mieste činu, si proruský troll. Pozastavuješ sa nad tým, že súťaže krásy majú byť už bez promenády v plavkách a že v seriály o Kataríne Veľkej hrajú ruských dvoranov černošskí herci, ale aj zdieľanie podobnej pochybnosti niekedy stačí na to, aby si bol považovaný za násilníka a rasistu a aby si bol vyhnaný zo slušnej spoločnosti. A napokon sa pristihneš aj pri takej rúhavej myšlienke, že tí, ktorí dnes najhlasnejšie bojujú s totalitou (akéhokoľvek druhu), majú v sebe najviac ducha totalitnej neznášanlivosti.

A čím je ich tlak silnejší a absurdnejší, tým viac musím dať za pravdu Descartovi a mnohým ďalším slobodomyseľným duchom našej civilizácie, že pre zdravý rozum a úsudok je pochybovanie nevyhnutné. No musím zároveň dodať, že pochybovať v súčasnosti o oficiálnych verziách výkladu sveta už nie je len o zdravom myslení, ale aj o zachovaní slobody.

Článok vyjadruje osobný názor autora.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.