O dvoch diskutovaných a prekladaných románoch, ktoré vyšli v posledných rokoch v Rusku a riešia otázku bláznov a ich moci.

Súčasná ruská literatúra je na Slovensku známa veľmi málo, ak vôbec. Nie je to nič prekvapivé, ruský jazyk už nie je na Slovensku taký rozšírený, preklady do slovenčiny či češtiny nie sú početné. Možno vás prekvapí, že súčasná ruská literatúra nie je dobre známa ani v Rusku.

Dávno preč sú časy, keď boli Rusi (presnejšie sovietsky ľud) najviac čítajúcim národom na svete. Keď literárne časopisy a beletria vychádzali v miliónových nákladoch a stále ich bol nedostatok. Dnes sú knihy, snáď s výnimkou detektívok, atraktívne tak pre úzky okruh inteligencie. Predstavy väčšiny obyvateľov o domácej literatúre zostávajú na úrovni povinného školského čítania, kde prirodzene nenájdete mnoho súčasných autorov.

Preto, aj keď sa o nejakej novej knihe hovorí a píše ako o udalosti, ešte to neznamená, že má aj veľa čitateľov, o vplyve na verejnú mienku ani nehovoriac. Stačí, ak dostane dobré hodnotenia odborníkov, prípadne získa prestížne ocenenie a jej náklad (poväčšine dosť skromný) sa v niekoľkých najbližších rokoch vypredá. Vrcholom úspechu sú preklady do cudzích jazykov, ktoré by mali hovoriť o medzinárodnom uznaní autora. Málokomu sa však darí splniť všetky tieto podmienky.

Relatívne nedávno podobnú cestu prešli dve diela dvoch súčasných ruských spisovateľov. Román Laurus (Лавр) od Jevgenija Vodolazkina, vydaný ešte v roku 2012. Kniha získala vynikajúce recenzie od kritikov, nominácie a ocenenia, postupne bola preložená do viacerých jazykov vrátane slovenčiny (2019). V roku 2021 vyšiel Laurus v druhom vydaní, čo naznačuje pokračujúci záujem publika a komerčný úspech knihy.

Pred štyrmi rokmi veľmi podobnú cestu zopakoval román Zahhok (Заххок) od Vladimíra Medvedeva, tiež kriticky oslavovaný. Spolu s inými nomináciami mu mladí čitatelia udelili cenu Student Booker Award, čo sľubuje tomuto dielu dlhý život. Kniha je už preložená do šiestich jazykov, v pláne je aj preklad do slovenčiny.

Okrem podobného (a úspešného!) osudu sú však tieto dva romány v istom zmysle antipódy. Demonštrujú úplne odlišné prístupy k tomu, čo a ako by mala zobrazovať literatúra.   

Laurus je mníšske meno hlavného hrdinu románu – stredovekého liečiteľa a bylinkára. Meno prijal na sklonku svojich dní. Už v mladosti sa preslávil ako medikus, schopný aj uprostred morovej epidémie zachraňovať liekmi a modlitbami smrteľne chorých. Medzi nimi bolo aj dievča, do ktorého sa zamiloval. Začali spolu žiť mimo manželstva. Žena otehotnela, pôrod bol ťažký, liečiteľ nevedel pomôcť matke ani dieťaťu. Obaja zomreli bez cirkevných sviatostí.

Smútok, pocit viny a ťažoba hriechu zbožného bylinkára skoro zničili. Rozhodol sa teda, že sa vzdá vlastného života a bude existovať iba namiesto svojej milovanej, ktorú nezachránil. Bude žiť jej život.

Ako sa to dá? To sa z knihy nedozviete. Autor to nedokázal vyjadriť. V románe sa stále opakuje, že hrdina žije jej život, ale zjavne prežíval vlastný – úplne chaotický a nešťastný. Mával iba vnútorné dialógy so zosnulou priateľkou a vyhýbal sa iným ženám. V ostatnom sa vzdal vôli osudu. Koncept románu je len deklarovaný.  

Liečiteľ opustil rodné miesta a vydal sa na bezcieľne putovanie. Na ceste sa stretol so zločincom, ktorý ho tak silno udrel do hlavy, že ledva prežil. A v dôsledku toho stratil svojprávnosť, nedokázal uviesť ani vlastné meno. Inak povedané, zbláznil sa.

Čitateľ by mal vedieť, že stredovekí Rusi uctievali bláznov, podľa prvého tzv. makarizmu (od starogréc. μακαριος – šťastný) z Kázania na vrchu: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Na počesť jedného z nich – Vasilija – je pomenovaný najslávnejší moskovský chrám, ktorý sa nachádza rovno na Červenom námestí. Ľudia ich nazývali „blažení“ alebo jurodiví a verili, že Boh im vzal myseľ, aby hovoril ich perami. Takouto osobou sa stal aj hrdina knihy.

Blázni boli neraz ústrednými postavami svetovej a ruskej literatúry. Originalita príslušnej knihy je, že v tomto príbehu majú aj nadprirodzené schopnosti: chodia po vode, ovládajú telepatiu, vidia budúcnosť. Táto technika sa nazýva „dôkaz per absurdum“ alebo „uvedenie do bodu absurdity“ (z lat. reductio ad absurdum) a zvyčajne sa používa na vyvrátenie tvrdenia tým, že ukazuje, že vedie k smiešnym záverom. Vyzerá to tak, že autor si robí žarty z vyššie spomínaného Ježišovho makarizmu.

V románe vystupuje veľa bezhriešnych múdrych starcov, takých svätých, že už nechodia po zemi, ale vznášajú sa nad ňou. To oni usmerňujú duchovnú cestu hrdinu, ktorý sa postupne zotavuje a vracia sa k uzdravovaniu ľudí.

To ho však privedie na novú púť, tentoraz k Božiemu hrobu do Jeruzalema. Sprevádza mladého Taliana, ktorý máva vidiny budúcnosti – konkrétne vidiny súčasného Ruska (!?). Týmto spôsobom sa autor rozhodol aspoň niečo povedať o stave ruskej spoločnosti. Žiaľ, čitateľovi nie je jasné, ako sú tieto vidiny spojené s dejom románu.

Zákerní Mamlukovia vo Svätej zemi zabili Taliana a opäť vážne zranili bylinkára. Ten to znova prežil a vrátil sa domov. Stal sa mníchom a prijal meno Laurus. Ale čakala na neho ďalšia skúška: mladá žena ho označila za otca svojho nemanželského dieťaťa (zrejme stredoveká verzia harassmentu, bez toho sa dnes asi nezaobídeme). Hoci s jej synom nemal nič spoločné, nevyvrátil jej slová, aby jej pomohol vyhnúť sa trestu. Videl v tom príležitosť odčiniť vinu za smrť svojej priateľky a dieťaťa.

Stratil však kvôli tomu dôveru ľudí a spolu s tým aj liečivú silu. Stal sa známym ako otec bábätka. Hrdina románu konečne našiel pokoj a onedlho zomrel. Po dosť bizarnom pohrebnom obrade, ktorý si sám vymyslel, jeho telo nepochopiteľne zmizlo. Autor sa opäť vysmieva čitateľom a nechá rozhodnutie na nich – či Laurus náhodou nebol vzatý do neba, hoci upozorní, že také prípady, keď sa do neba niekto dostal v telesnej podobe, sú veľmi zriedkavé.

Lauruse je všetko jednoduché: dobrí ľudia sú vždy iba dobrí, preto je dopredu jasné, ako sa budú tváriť. Mnísi a kňazi sú vždy spravodliví a obetaví. Mocní ľudia sú stále múdri a starostliví voči poddaným a podriadeným. Riadni občania sú rustikálne zbožní. Darebákov je málo, trýzni ich svedomie, prípadne sú to cudzinci a patria k inej viere. Ideálni hrdinovia Laurusa sú jednorozmerní.

Napriek tomu všetkému bola kniha odsúdená na úspech. Ide predsa o pravoslávne fantasy, ponúkajúce idealizované až bukolické zobrazenie starého Ruska ako krajiny vysokej duchovnosti až svätosti, dobrej spoločnosti pre chudobných aj postihnutých, až po hranicu filantropie. Presne to zodpovedá predstavám a očakávaniam širokej verejnosti. Nevadí, že to nezodpovedá pravde, veď žáner fantasy to ani nevyžaduje.

Ako vidieť, sujet sa odohráva vo vymyslenom svete, ktorý sa volá Staré Rusko. Aj sám autor svoj román označil za ahistorický. Niektorí kritici ho porovnávali s Jorgem Borgesom alebo Umbertom Ecom. Podľa mňa má bližšie k paródii týchto slávnych spisovateľov. Niekedy sa zdá, že sa Vodolazkin čitateľom jednoducho vysmieva, kopí absurdity jednu na druhej.

To isté potvrdzuje aj jazyk románu. Staroruské a cirkevno-slovanské vety sú umiestnené vedľa súčasnej ruštiny či mládežníckeho slangu. Keď stredoveký medikus vyslovuje frázu z Exupéryho Malého princa, zdá sa, že je to alebo chronoklazmus podľa Johna Wyndhama, alebo autorská irónia voči čitateľom.

Pokiaľ ide o druhý román, o ktorom chcem krátko napísať, je to úplne iný svet. Vladimír Medvedev v románe Zahhok čitateľom predstavil niečo, čo nevedeli ani nechceli vedieť – krutú a nepríjemnú pravdu súčasného života.

Udalosti v knihe sa vyvíjajú v čase občianskej vojny v Tadžikistane, ktorá vypukla po rozpade Sovietskeho zväzu. Ide o vojnu, ktorá nie je Európanom bližšie známa. Nie je dobre známa ani Rusom, hoci prebiehala v ich včerajšom spoločnom štáte.

Rusko malo v 90. rokoch dosť vlastných problémov, preto si všeličo cudzie radšej nevšímalo. Najmä ak tadžické vedenie, takmer jediné v Strednej Ázii, stále udržovalo s Moskvou dobré vzťahy. Ruské médiá preto obmedzovali zlé správy z tohto kúta sveta. Rusko nepomohlo poriadne ani svojim krajanom a tamojšej ruskej diaspóre. Málokomu sa z nich podarilo vrátiť do Ruska bez straty majetku, zdravia a niekedy aj života. A v ich historickej domovine ich vítali bez nadšenia. 

Krátko nato začal iný proces, do istej miery trvá až dodnes. Tisíce Tadžikov prišli do Ruska, aby tu zarábali a živili svoje rodiny. Ich domovská krajina bola spustošená vojnou, chýbala práca, dokonca jedlo. Súhlasili s akýmkoľvek zamestnaním za halierové mzdy, niekedy len za ubytovanie a stravu. Rusi sa ich preto často báli ako lacnej alternatívy na trhu práce.

Nazývajú ich „migranti“, čo má zrejmý pejoratívny význam, napriek tomu, že sú bývalí sovietski občania. Rovnako ako samotní Rusi. Občas ich dokonca s pohŕdaním nazývali „černosi“, hoci patria k indoeurópskej skupine národov, spolu s väčšinou Európanov. Časte sú aj etnické konflikty. Tadžikistan samotný nie je módna téma, nemá svoje vďačné publikum.           

Najskôr sa zastavme pri názve románu. Zahhok (Zahkhok) je meno mýtického kráľa, postavy z epickej poémy perzského (iránskeho) básnika z 10. storočia Hakima Ferdowsiho, názov tej poémy znie Shahnameh (Kniha kráľov). Nie je to zrovna najpopulárnejšie čítanie, a to ani medzi milovníkmi svetovej literatúry, hoci literárni vedci ho hodnotia ako poklad ľudskej kultúry.

V podstate ale môžeme povedať, že meno v názve knihy je v podstate neznáme. Okrem toho nám, ľuďom hovoriacich slovanskými jazykmi, je ho ťažké správne vysloviť. Autor akoby naschvál urobil všetko pre to, aby jeho kniha nevzbudila záujem čitateľov.

Myslím si, že to je aj hlavná príčina, prečo tento román, ktorý bol nominovaný v roku jeho vydania na hlavné ruské literárne ceny, pričom sa umiestňoval v shortlistoch, zvíťazil napokon iba v jednej, aj to mládežníckej súťaži. Asi ho poroty nepovažovali za dostatočné ruský. Bežne ho predbehli menej významné diela s miestnou tematikou. Práve preto je jeho neskorší úspech ešte cennejší. Nesúvisel s konjunktúrou na literárnom trhu, nehral na módne témy, nemohol sa spoliehať na nastavené očakávania verejnosti.      

           

Poďme už k deju. Príbeh sa začína tým, že neznámi zločinci zavraždia rešpektovaného lekára. Tadžické orgány sa však nesnažia nič vyšetrovať. Doktorov syn (vďaka ruskej manželke miešanec) obvinil prokurátora zo zámerného ukrývania vrahov. Aby sa vyhli zodpovednosti. Sám mladík sa potom stane predmetom prenasledovania, musí spolu s rodinou utiecť a skrývať sa v odľahlej horskej dedine Kišlak, kde bývajú príbuzní jeho otca.

Dostali sa však z blata do kaluže. Kišlaku velil poľný veliteľ, bývalý komunistický funkcionár, toho času bandita. Vtedy tam bolo takých dosť. Ľudí ovplyvňoval a strašil stvárnením kráľa Zahkhoka, stále mal pri sebe obrovského veľhada. Bol naozaj strašidelný, vzory na koži boha splývali s kamuflážou, a preto sa zdalo, že plaz mu vyrastal priamo z pliec, rovnako ako to bolo u jeho mýtického prototypu.

Podľa stredovekej legendy Zahkhok pozabíjal všetkých súperov a privlastnil si trón na dlhých tisíc rokov. V románe ho krutý veliteľ napodobňuje a používa ako symbol Moci – tupej a nemilosrdnej sily, ľahostajnej k individuálnym osudom, existujúcej iba na to, aby sa moc samotná uchovala a zväčšovala. V určitom zmysle je práve táto Moc hlavným hrdinom knihy.

Príbeh ďalej pokračuje rozprávaním siedmich rôznych rozprávačov. Číslo sedem sa vo viacerých národných tradíciách považuje za šťastné, má aj sakrálny význam. Neviem to presne, iba predpokladám, že keď autor používal tento literárny nástroj, mal na mysli (alebo v podvedomí) Sedmiriečie (semirechye, sapta sindhu) – región, ktorým preteká sedem posvätných riek Indie, domov predkov všetkých indoeurópskych národov.

Román naozaj vyzerá ako sedem potokov, ktoré tečú vedľa seba, niekedy sa rozchádzajú a  navzájom sa vzďaľujú, potom sa opäť zbiehajú, aby sa na chvíľu zlúčili do jedného spoločného prúdu. Každý z nich má vlastnú tvár, rozprávači sú ľudia s rôznym etnickým pôvodom, sociálnym postavením a vzdelaním, preto majú aj odlišnú lexiku. Autorovi sa to podarilo napísať s takým majstrovstvom, že nemusíte čítať ani ich mená, prejav každého z nich je absolútne rozpoznateľný.  

Otvorila sa tým možnosť vykresliť nesmierne rozsiahly obraz udalostí, v ktorom sú prítomné politické intrigy, aj bojové epizódy, aj duchovné hľadania či lyrické zážitky a etnografické detaily. Za osudom hrdinov sa skrýva osud celej krajiny, celého ľudu. Mnohofigurálna pestrofarebná a polyfonická kompozícia diela ho dovoľuje porovnať s Vojnou a mierom Leva Tolstého. Nebudem sa ani snažiť prerozprávať dej celej knihy, je to absolútne nemožné, rovnako ako nie je možné stručne prežiť celý život.

Hrdinovia románu nie sú schematické postavy, určené len na to, aby plnili nejaké funkcie alebo ilustrovali myšlienky autora. Sú to ľudia, rozporuplní a nekonzistentní, ktorí majú slobodnú vôľu. Ich správanie nie je vždy logické či racionálne motivované, ich prejav a správanie je často spontánne.

Vidíme napríklad sympatické črty krvavého banditu, čítame o hlúpostiach a skazených myšlienkach a skutkoch inak celkom prijemných pozitívnych postáv, chápeme, že práve tak sa správajú skutoční ľudia. Je to znamenie mimoriadne vysokej literárnej kvality.

Je dosť významné, že hadovitého poľného veliteľa (pseudo-Zahkhoka) nakoniec nezavraždil niekto z rodiny, ktorú prenasledoval, ani obyčajní roľníci, ktorých utláčal. Urobil to miestny blázon, od ktorého to nikto nečakal. V absurdnom teátre, akým bol vtedy Tadžikistan, sa to muselo skončiť absurdne.

Ale nie je tu možná aj celkom iná interpretácia? Nechce nám Medvedev povedať, že ísť otvorene a rozhodne proti Moci, aj keď má úplne zločineckú povahu, sú schopní len šialenci? Rozumní ľudia predsa vždy zvažujú dôsledky svojich činov, riadia sa pudom sebazáchovy, ani v extrémnych okolnostiach nie sú náchylní podstúpiť nadmerné riziko. Práve preto sú tyranské a represívne režimy schopné dlhodobo udržiavať vnútornú stabilitu.

Aj v tejto knihe zohral významnú úlohu blázon! Ale musím sa zdržať a LaurusaZahhoka neporovnávať, nebolo by to korektné kvôli rozdielnym žánrom, o odlišnej literárnej kvalite ani nehovoriac.

Každý z nás čitateľov má svoje preferencie a je preto len dobré, keď je literatúra tak rozmanitá, že spĺňa všetky druhy chutí. Ako vyhlásil Mao Ce-tung: „Nech kvitne sto kvetov, nech súťaží sto škôl.“ Správna myšlienka, ak na moment zabudneme, že z jeho strany išlo o čisté pokrytectvo a on sám bol v určitej miere Zahkhok.

Mimochodom, v Tadžikistane, kde sa odohrávali udalosti opísané v Medvedevovom románe, je táto kniha non grata. Niektoré jej postavy sú reálne osobnosti, čo robí román neprijateľný pre politické vedenie krajiny. A téma utrpenia ruskej menšiny nie je jednoducho dovolená. Preto je toto dielo pre tadžických čitateľov malo prístupné. Verme ale, že časom sa aj oni dostanú k tomuto veľkému románu, ktorý toľko hovorí o hrdinských aj tmavých stránkach ich nedávnych dejín.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.