Pred kostolom nás v nedeľu stálo okolo päťdesiat, spolu s ľuďmi vnútri tak do deväťdesiat. Asi štvrtina z počtu obvyklého pred pandémiou. Tí ostatní sa postupne vrátia, dúfajme.

V nedeľu som bol na svätej omši. Po štyroch mesiacoch. Štyri mesiace nejsť na omšu, to sa mi naposledy stalo pred štyridsiatimi rokmi, keď som v rámci povinnej vojenskej služby velil motostreleckej čate na útvare v Domažliciach.

Za komunistov sme to nemali s nedeľnou omšou jednoduché. Moja mladá rodinka patrila k stodvadsiatim tisícom občanov, ktorí koncom sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokov zaľudnili veľké sídlisko v Petržalke. Kostol v ňom, samozrejme, ateistický režim nepostavil. Po roku 1948 sa kostoly u nás nestavali. Niekoľko desiatok stihli postaviť aktívni veriaci v čase krátkeho politického oteplenia v roku 1968.

Petržalčania mali jeden kostol spred komunistickej éry v pôvodnej, malej Petržalke. Museli by sme doň cestovať autobusom cez celé sídlisko, a tak sa naša rodinka radšej previezla rovno do Starého mesta a chodili sme ku františkánom, kde som bol zvyknutý z mladosti.

Stavba Mostu SNP, snímka z 28. apríla 1971.  Foto: Viliam Přibyl/TASR

Po páde komunizmu sa na jedno desaťročie našlo provizórne riešenie na petržalských Lúkach. Nedeľné omše sa slúžili v kinosále Obvodného kultúrneho strediska. Vo vestibule v šatni, za pultom pod vešiakmi sedel spovedajúci kňaz a pred omšou bolo možné sa vyspovedať. V kine na filme som tam nikdy nebol, ale na stovkách omší áno. Boli to pekné časy. Každá omša v tomto nezvyklom prostredí mi pripomenula, v čom sme to vlastne predtým žili. A spätne si uvedomujem, že to provizórium nám aj pripomínalo, koľko práce nás čaká. Nemyslím len na kostole. Vo všetkom. Ešte šťastie, že som nevedel, v čom všetkom a ako dlho to bude trvať.

Náš Kostol Sedembolestnej Panny Márie na Lúkach bol postavený a vysvätený v roku 2001. Prítomnosť supermarketu Lidl päťdesiat metrov ďalej nepôsobí rušivo, ale aj vďaka tomu, že Lidl sa zmluvne vzdal nedeľného predaja.  

Farnosť žije už dvadsať rokov pokojným životom. Pokiaľ si pamätám, najdramatickejšou udalosťou bolo prepadnutie nášho kostolníka Miloša Čambala satanistami v kostole niekedy v roku 2004. Kameňom mu rozbili hlavu do krvi, ale prežil to bez väčšej úhony. S Milošom sme sa poznali z KDH, ktoré sme v Petržalke zakladali.

Z nášho paneláku do kostola to mám peši tak osem minút. Patrím k tým, čo často vyrážajú na poslednú chvíľu, a tak mám omšu asociovanú s rezkou chôdzou. Teraz v nedeľu som išiel s výnimočným časovým predstihom. V tmavomodrom obleku, v košeli s kravatou, samozrejme. Nie je to u kresťanov už celkom samozrejmosť, tiež to už berú všetko „ízy“, poobliekaní sú tak všelijako. Môj starý otec by si nevedel predstaviť ísť do kostola inak ako v čiernom obleku. Bol to ešte jeho svadobný oblek, teda nie príliš nový. Ale bol to oblek.

Keďže to bolo po štyroch mesiacoch, rozmýšľal som, či si na fazónu saka nedám odznak Radu svätého Gregora Veľkého, ktorý som dostal tohto roku od pápeža Františka. Odznaky mám v troch veľkostiach. Premýšľal som o tom najmenšom, je to nenápadný krúžok, s priemerom asi desať milimetrov. Skúmal som svoje svedomie, či si ho chcem dať na väčšiu slávu Božiu alebo či v tom nie je náhodou márnivosť. Neomylne som rozoznal márnivosť, tak som ho nechal v krabičke.

Ten najväčší odznak v tvare osemcípeho kríža má na výšku takmer decimeter, nosí sa na krku pod motýlikom, asi si ho nedám nikdy. Ale možno v rakve by sa vynímal dobre.

Cestou do kostola som však na rakvu nemyslel, mal som naozaj dobrý pocit. Svietilo slniečko a kráčal som radostne, bola to trochu slávnostná chvíľa. Previnilo som si spomenul aj na detské časy. Keď som mal tak desať rokov, počas omše som sa zvykol rodičov pýtať, koľko je už hodín, lebo ma to tam až tak nebavilo. Rodičia ma mierne napomínali, že sa to nepatrí. Ešte ranejšiu spomienku mám na obdobie, keď som mal asi šesť a stará mama ma vodila na omšu v Čunove. Kostol je z konca 18. storočia, zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. V ňom ma krstili. Obrad bol ešte latinský, otčenáš sa modlil po chorvátsky, boli to poväčšine chorvátski katolíci. Niektorí chlapi zvykli postávať vonku pred zadným vchodom a fajčiť, a to aj po začiatku omše, pánovi farárovi to liezlo na nervy, a tak ešte predtým, než si obliekol ornát, tam občas prišiel a láskavo po kresťansky ich ponúkol, nech sa páči donútra. Iné im neostalo, potiahli posledného šluka, zašliapli ohorok a vošli. Tak som začal chápať mnohorakosť nášho katolicizmu. Inak to bola správna katolícka dedina. Po páde komunizmu tam KDH zvyklo porážať aj HZDS, i keď len tesne.

Túto nedeľu som dokráčal pred náš kostol Sedembolestnej, nerátal som s tým, že budem vnútri, pandemická kvóta bola 35 osôb, a nápis na presklených dverách hlásil, že je zaplnená. Vždy som patril k sporiadaným občanom, ktorí rešpektovali vyhlásený lockdown, protestoval som iba vtedy, keď nám na jeseň vláda zrušila aj tých povolených päťdesiat a kostoly sa zavreli úplne. Vtedy som upozorňoval, že medzi 50 a 0 je ešte 49 iných celých čísel. Tá nula bola naozaj prejavom protipandemického extrémizmu. Teraz som stál vonku pred vchodom, je tam dláždená plocha, dosť veľká, aby tam mohli stáť desiatky ľudí s rúškami v bezpečných rozostupoch. Bolo nás okolo päťdesiat, čiže spolu s tými vnútri tak do deväťdesiat. Asi štvrtina z počtu obvyklého pred pandémiou. Tí ostatní sa postupne vrátia, dúfajme. Keď zvýšia kvóty. Vari neodvykli.

Počas prijímania kňaz vyšiel von i k nám. Pred pandémiou skoro nikto neprijímal na ruku, teraz bol pomer obrátený. Väčšina akceptuje odporúčanie cirkevnej vrchnosti.

I keď to, že väčšina z nás stojí vonku, bolo znamením pretrvávajúcej mimoriadnosti, cítil som, že veci sa akosi vracajú na svoje miesto. Bola to pekná nedeľa, aj tie zvony zvonili radostnejšie. A ešte pribudlo užitočné poznanie, že žiadna samozrejmosť nie je samozrejmá.        

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.