Vdova a mama deviatich detí: V čase mužovej choroby sa zmenil môj vzťah s Bohom

Rozhodli ste sa teda pre manželstvo.

Dnes už toto všetko vnímam ako začiatky vzťahu s Bohom. Odvtedy ma Pán pozýva stále hlbšie a hlbšie. Povedala by som, že všetky momenty, keď som prechádzala veľkou bolesťou vo svojom živote, a teda som viacej kričala na Boha, sa niečo stále viac a viac lámalo. Asi ten najväčší zlom pre mňa prišiel, keď sme boli s Milošom asi 11 rokov manželia. Aj do nášho manželstva prišiel vtedy „hurikán“. To bol moment mojej najväčšej zlomenosti v živote. Vtedy som sa dostala na moje najhlbšie dno. Hovorila som Bohu, že som mu verila, že je a že budem šťastná v manželstve, a že nerozumiem, čo sa deje. Vtedy prišiel iný „level“ môjho vzťahu s ním. Začala som ho veľmi silno vnímať cez Božie slovo. Čokoľvek som čítala z Biblie, nachádzala som sa v tom. Prvá veta bola: „Obdarím ťa väčšou radosťou, ako bola tvoja bolesť.“ A ja som vtedy vedela, že Boh vidí moju bolesť. Potešilo ma to. Aj fakt, že mi chce dať ešte väčšiu radosť. Takto ku mne začal Pán hovoriť vo všetkých oblastiach života. Vedela som, že je úplne pri mne. Že vie o všetkom, vidí všetko, rozumie mi a že chce pre mňa to najlepšie. V mojej zlomenosti som totiž hľadala odpovede na otázky, kto som a komu patrím. Nemala som domov. Toto som objavila v Pánovi a bolo to najviac, čo som mohla nájsť. Vtedy sa Pán pre mňa stal Ockom, a ja som vedela, že som jeho dcéra.

Dnes ste mamou deviatich krásnych detí. Najmladšia Tamarka má 4 roky, najstarší syn Tomáš už 20. Túžba po veľkej rodine prišla hneď s rozhodnutím sa pre manželstvo, alebo ste do tohto rozhodnutia dozrievali postupne?

Už keď som mala spomínaných 14 rokov a uverila som, že Boh naozaj je, že je živý a nie sú to len rozprávky, už vtedy som vo svojom vnútri urobila rozhodnutie, že ak Boh je, chcem mu odovzdať svoj život. Myslím, že to u mňa súviselo aj s prijatím toľkých detí. Rozhodla som sa veriť, že on je ten, ktorý dáva život. Uverila som, že on je ten, kto tu chcel mňa, a teda prijmem aj ja toľko detí, koľko mi on dá. Chcela som mu v tomto dať úplnú slobodu.

Keď už ste boli manželmi niekoľko rokov, rodina rástla, deti pribúdali. Ako však vnímalo väčší počet detí vaše okolie?

Myslím si, že aj pre najbližšiu rodinu to nebolo ľahké prijať a pochopiť. Ľudia na ulici sa ma dokonca pýtali už pri troch deťoch, či ich už máme „až toľko“ (úsmev). Ani pre nás s Milošom nebolo ľahké povedať dokonca ani rodičom, že čakáme ďalšie bábätko. Vedeli sme, že to nebude ľahko prijaté. Ale vždy sa mi páčila reakcia našich detí, keď už boli väčšie. Keď sme čakali asi piate alebo šieste bábätko a ľudia vonku boli udivení už z počtu tých, ktoré okolo mňa kráčali, deti sa vždy pochválili aj s tým, ktoré bolo ešte v brušku (úsmev). 

Pár dní po narodení vašej poslednej dcéry Tamarky diagnostikovali Milošovi rakovinu v poslednom štádiu. Nasledovalo deväť mesiacov Milošovej liečby, vašej starostlivosti o ťažko chorého manžela, deti a novorodenca. Čo ten čas priniesol do vašej rodiny?

V tejto oblasti by som sa rada vrátila k obdobiu môjho najväčšieho prielomu vo vzťahu s Bohom, keď som ho prijala ako Ocka a seba ako jeho dcéru. Vtedy som zažila, aká je jeho milosť a láska. To mi pomohlo aj v čase, keď Miloš odišiel do nemocnice s veľkými bolesťami hlavy po narodení našej poslednej dcérky. Zavolal mi, že mu našli nejaký útvar na mozgu. Pamätám si, že ma Boh akoby úplne zahalil do svojho pokoja. Takého nadprirodzeného, čo ľudsky neviem vysvetliť. Celých tých deväť mesiacov choroby bolo pre mňa naozaj zázračných – to, v akom pokoji som ich prežila. Ešte aj teraz sa často vraciam do tohto obdobia, keď som zakúšala, ako ma Boh prenášal cez všetko. Dával mi odvahu, slobodu od strachu. Prežívala som aj fyzickú vyčerpanosť – bola som čerstvo po pôrode a doma sme mali malé deti. Plus pribudla aj starostlivosť o manžela. Prvých päť týždňov bol v nemocnici. Podarilo sa mi každý deň za ním prísť, no aj tu sa diali zázraky – každý deň prišli dobrovoľne ľudia, ktorí počas mojej návštevy Miloša postrážili deti doma a malú Tamarku pred nemocnicou. V tom čase sa doširoka otvorili dvere zázrakom, kedy sme začali zažívať nadprirodzenú starostlivosť Pána o nás bez toho, aby som ja robila niečo špeciálne.

A keď sa vrátil manžel z nemocnice?

Chvíľu bol doma a chvíľu u rodičov, ktorí bývali na tom istom sídlisku. Potreboval byť aj sám a vyrovnať sa s tým. 

Ako ten čas prežíval? Prevládal prirodzený strach či skôr pokoj?

Myslím si, že Miloš ako muž bojoval viac, aj so strachom. Iste aj preto, lebo tou chorobou trpel on sám. Bol tiež vždy veľmi starostlivý o rodinu a čo v sebe riešil do posledného momentu, bolo, kto sa o nás postará. Snažila som sa byť mu v tom čase oporou, povzbudzovať ho.

Strach prežíval z obavy o vás alebo mal aj strach zo smrti?

Myslím si, že mal viac strach z toho, čo bude s nami. Pol roka sme čakali na stavebné povolenie. Dlho bojoval s odvahou, aby sme sa vôbec pustili do stavby domu. Vedeli sme, že ľudsky, len z našich finančných prostriedkov, to bude veľmi náročné, ale potom to vo viere zobral, že to nie je len náš rozmar, ale že to ako rodina s veľkým počtom malých detí potrebujeme. Rozhodol sa a išli sme do toho. V sobotu ho vzali do nemocnice s veľkými bolesťami hlavy a v pondelok nám prišlo stavebné povolenie. Pozemok sme mali, mohli sme stavať… Miloš po diagnostikovaní rakoviny premýšľal, čo ďalej. Vtedy sa však stal ďalší zázrak a zavolali nám ľudia, ktorí vedeli o Milošovej chorobe aj o stavbe domu, že nám budú počas celej Milošovej liečby splácať hypotéku. Potom sa teda rozhodol, že do stavby domu pôjdeme. 

Ako celú situáciu prežívali deti? Niektoré deti o svojich pocitoch hovoria, iné sa ich snažia spracovať potichu a samé. Ako to bolo u vás?

Menšie deti si to veľmi neuvedomovali. Tým, že ja som bola v pokoji, boli viac v pokoji aj oni. Čo si však pamätám, je situácia s najstarším synom, ktorý to už prežíval intenzívnejšie. Dlho som verila, že Miloš bude uzdravený. A tým, že tento syn tomu tiež uveril, chránilo ho to pred strachom. Pamätám si, ako veľmi som túžila, aby sa už všetko vrátilo do bežných koľají, ako to bolo predtým. Počas Milošovej choroby sme totiž často neboli všetci spolu. Miloš potreboval počas liečby pokoj, a tak začali deti chodievať cez víkendy k ľuďom, ktorí nám chceli pomôcť a ktorých poznali. Boli sme vtedy často porozdeľovaní. Mne to ako mame veľmi chýbalo – byť spolu.

Prišiel deň, keď váš manžel odišiel na večnosť. Niekedy sa stane, že blízki ťažko chorého človeka pocítia po jeho odchode určitú úľavu z vedomia, že ich milovaný už netrpí.

Veľmi živo si pamätám týždeň jeho odchodu. Vtedy to bolo náročné pre Miloša a už aj pre mňa. Bola som veľmi vyčerpaná. Modlila som sa, aby Boh už niečo urobil – ak si ho chce vziať, nech si ho vezme, ak sa chce osláviť, nech niečo spraví, lebo už nevládzem. Celá starostlivosť v domácnosti v tom čase, a teda aj o manžela, bola hlavne na mne. No nechcela som ho dať do nemocnice, chcela som sa oňho postarať, ak budem môcť, úplne do konca. Vnímala som aj jeho bolesť. Takže po smrti určitá úľava po tejto stránke prišla. Moje slová po momente jeho smrti boli: „Miloš, už si doma, už vieš, aké to je.“ Vedela som, že preňho už bolesť neexistuje.

Od Milošovej smrti ubehli necelé štyri roky. Čo sa u vás odvtedy zmenilo?

Ešte hlbšie som vstúpila do hlbšieho vzťahu s Bohom. Stále bol pre mňa Ocko, no začala som to prežívať na úplne novej úrovni. Začala som zažívať novú úroveň starostlivosti. Už tu nie je manžel a otec, ktorý zabezpečoval veci pre rodinu. U nás je to Boh a robí to doteraz v takej miere, že ja sama tomu nerozumiem (úsmev). Ďakujem mu, že môžem zakúšať jeho priazeň a dobrotu. Že je dobrý v každom čase, neustále ma posilňuje. My sme ten dom dostavali. To je pre nás veľký zázrak. Aj to, aký je “kráľovský”. To bola pre nás veľká zmena k lepšiemu – že sme sa presťahovali z bytu do domu. Začali sme tu žiť niečo naozaj nové. Vieme, že Milošov život tu na zemi sa skončil, ale náš ide ďalej a ja očakávam veľa dobrých vecí, ktoré Pán bude pre nás robiť. V tomto sa snažím povzbudzovať aj deti.

Ešte stále prichádza spontánna pomoc od ľudí?

Áno. Už to nie je v takej intenzívnej miere, ako to bolo predtým, keď Miloš zomrel, čo si však myslím, že je aj dobré. Veľa ľudí nám povedalo, že sú si vedomí, že nemôžu riadiť náš život a chceli to nechať naozaj na mňa, za čo som im vďačná. Ale čo sa týka financií, stále je o nás postarané. Prichádzajú ľudia, ktorí donesú oblečenie, potraviny, školské pomôcky. Čo v danom období potrebujeme, to príde. 

Deväť detí a jedna mama. Ako sa to dá organizačne zvládnuť?

Uverila som, že Boh je ten, kto dáva život, a teda keď mi ho dá, verí aj on mne, že to zvládnem. Verím, že ma obdaril všetkým, čo potrebujem, aby som mohla byť dobrou mamou. Takže je to jeho milosť, sú to jeho dary. Dal mi dar organizovať veci. Niekedy tak úsmevne hovorím, že ja dar organizovať mám, len ešte potrebujem deti, ktoré poslúchajú (smiech). Zároveň viem, že je to aj o mojom vzťahu s Pánom. Keby som sa od neho vzdialila, nečerpala by som silu a nádej od neho, ľudsky by sa to nedalo zvládnuť.

V rodinách, ktoré si prešli podobným príbehom, sa po smrti živiteľa rodiny často rieši práve finančná otázka. Čo ste zažívali po smrti Miloša v tejto oblasti?

Keď sme ešte pred chorobou Miloša začali riešiť dom a pozemok, postavili sme sa na verš z Božieho slova z knihy Aggeus: „Ešte krátku chvíľku a zatrasiem nebom a zemou, a poklady národov prídu k vám. Moje je striebro a moje je zlato, hovorí Pán.“ Vraciam sa k slovám, ktoré mi Boh hovorí cez Bibliu. Počas Milošovej choroby som sa vrátila aj k tomuto slovu a povedala som Milošovi: „Miloš, veď toto slovo sa už deje. Chodia nám peniaze od ľudí, mnohých z nich ani nepoznám.“ Ani som nevedela, ako sa o nás dozvedeli. Jediné, čo sme šírili, bola prosba o modlitby. Peniaze začali prichádzať samé. A vtedy sa to takto spustilo, takto sa to celé začalo, čo sa financií týka. Plnilo sa jeho Slovo. 

Ako je to teraz, s odstupom času, v tejto oblasti?

Je to pre mňa veľká, dobrodružná cesta odvahy a viery, dôvery. Myslím si, že som ešte nikdy neprepadla strachu, čo budeme robiť. Skôr som deti povzbudzovala tým, že som im hovorila o tom, ako sa o nás Pán stará v oblasti financií. Môj najstarší syn mi pomáha s platením účtov cez internet banking a býva dojatý, koľko peňazí už odtiaľ bolo potrebné zaplatiť a že tie peniaze stále nechýbajú. Boli však aj situácie, keď sme sa dostali skoro na nulu. Najnižší zostatok sme mali 7 eur na účte. Ostala som v pokoji. Vedela som, že to Boh zariadi. Mali sme čo jesť, všetko bolo zaplatené. Najstarší syn prišiel na druhý deň, či prišli nejaké peniaze. Povedala som mu, že nie. Prišiel aj na tretí deň a znova nič neprišlo. Ale keď videl môj pokoj, upokojil sa aj on. Na ďalší deň som však potrebovala natankovať. Nádrž bola skoro prázdna. Tankujem zvyčajne za 50 eur. Keď som to Bohu odovzdala, išla som robiť domáce práce. O chvíľku zaklopal na dvere jeden pán z našej farnosti a doniesol nám 50 eur, vianočku a banány (úsmev). Povedala som Ockovi, že je super. A napísala som aj synovi do školy, čo sa stalo. Potom mi prišla ďalšia správa. Bola v nej informácia, že som na účet prijala 300 eur. Odvtedy sme sa na účte takú nízku sumu nikdy nemali.

Aký je váš postoj k takýmto situáciám?

Je to milosť od Pána. Stalo sa nám takto už mnoho situácií, keď bolo treba niečo zaplatiť. Peniaze vždy „zázračne” prišli. Niekedy, keď ide o obrovské sumy, a nemám ich na účte, poprosím o požičanie ľudí, ktorí mi túto možnosť ponúkli, a Boh mi požehnáva milosť im to splatiť. Niekedy sa dokonca títo ľudia sami rozhodnú, že nám peniaze nechajú ako dar a nechcú, aby sme ich vracali. Moja skúsenosť je taká, že vždy, keď som išla v týchto veciach v úplnej dôvere, vždy nám Boh požehnal, čo sme potrebovali. Nemám určite ležérny postoj, že si len poviem, že „veď Pán sa určite postará“, ale je to o tom, či tomu naozaj verím a či mu naozaj dôverujem. Beriem to veľmi vážne a viem, čo takýto krok viery obnáša. Myslím si, že na takéto situácie ma pripravil už postoj dôvery pri prijímaní našich detí. Tým, že som už vtedy zakúšala situácie, keď prichádzali jedno za druhým, že sa Pán vždy postaral o to, čo sme potrebovali, bolo to o to prirodzenejšie pre mňa aj teraz. Preto si teraz nerobievam ani vo financiách žiadne „zadné dvierka“.

Už skoro tri roky žijete v peknom dome. Po strate živiteľa rodiny okolie skôr očakáva, že vdova s deviatimi deťmi bude žiť, ako sa hovorí „z ruky do úst“. U vás to tak, vďaka Bohu, nie je. Stretávate sa aj so závisťou a neprajníctvom?

Určite áno. Keď bol Miloš chorý a boli sme veľa porozdeľovaní, aby mal čo najviac pokoj na odpočinok, vtedy som veľmi túžila po tom, aby sme boli znova všetci spolu ako rodina. Dúfala som, že sa Miloš uzdraví a budeme môcť opäť tráviť spolu veľa času. Keď však zomrel, rozhodla som sa to zrealizovať tak, že sme išli na dovolenku – ja a deti. Mali sme vtedy takú možnosť. Vtedy sme mali prvú skúsenosť so závisťou. Ľudia okolo nás to nechápali – zomrel nám otec a manžel a my si ideme na dovolenku. Mali sme k tomu ešte rozostavaný dom… Vtedy začali prichádzať aj ľudia, ktorí mi povedali, aby som sa už postavila nohami na zem, lebo žijem v „inom” zmýšľaní. Dohovárali mi, aby som už bola zodpovedná, a nesúhlasili s tým, ako som po Milošovej smrti žila život. 

Aj vaše deti čelili niečomu podobnému zo strany spolužiakov alebo rodiny?

Zažívali to aj deti. Neraz prišli smutné, že ich spolužiaci či kamaráti vôbec nevidia, že stratili otca, iba pozerajú na to, čo majú po materiálnej stránke. Nechcela som, aby sa po smrti otca začali cítiť diskriminovaní. Nemyslím si, že pre to, že stratili otca, by už nikdy nemali ísť na dovolenku alebo by nemali chodiť pekne a čisto oblečení. No ľudia to niekedy neprijímali. Ja ich postoj do určitej miery chápem. Vďaka Božej milosti som však bola uchránená od toho, aby som kvôli rečiam druhých pociťovala nejaký tlak z toho, ako žijeme. Nestrachovala som sa o to, čo si ľudia pomyslia alebo si povedia medzi sebou. 

Ako prijímajú deti takýto systém fungovania?

Je to pre nich veľké tajomstvo. Myslím si, že sa naučili vnímať Božie veci ako prirodzené. 

Bežne fungujúca rodina má rozdelený vzor medzi matku a otca. Jeden druhého podporia, pri veľkých rozhodnutiach sú na to spolu. Ako prežívate fakt, že vzor rodičovstva je na vás? 

Deti už dlho vnímajú, ako intenzívne žijem s Otcom. A veľmi často sa s deťmi zdieľam o tom, čo Boh pre nás urobil. Niekedy sa divia, ako dokážem žiť takto bez strachu. Vidia, že žijem v dôvere v Otca. Vnímajú ma ako mamu, nesnažím sa im nahradiť aj otca. Za to otcovské sa modlím, aby im to doplnil Pán. Snažím sa byť obetavá, byť tu pre nich. Niekedy prežívam tlaky v oblasti stanovovania hraníc deťom. Kde sú dvaja rodičia, navzájom sa podržia. Niekedy sa deti snažia moje hranice posúvať, ako sa dá. (úsmev) 

Neboja sa o svoju budúcnosť? Žijú tiež v dôvere, že budú môcť študovať na vysokých školách, mať k tomu všetko potrebné?

U troch starších detí som po smrti Miloša vnímala strach o svoju budúcnosť. Začali si myslieť, že budú musieť zobrať zodpovednosť za niektoré rodičovské veci do vlastných rúk. Takže mali tendenciu si niektoré záležitosti riešiť sami. Vtedy som im pripomenula, že nie sú sami. Ja som tu a Boh je v tom s nami.

Mať deti je aj pre dvoch rodičov často veľmi náročné. Čo robíte, keď vám „zabliká prázdna baterka“? Ako sa dobíjate? Čo vám dodáva energiu?

Do určitého obdobia som sa videla len ako matka. Materstvo bolo jediné, čo som riešila. Nevidela som sa ako celok – ako žena, manželka, dcéra Otca. A to nebolo úplne v poriadku. Potom mi Boh ukázal, kto som v jeho očiach, a začal ma učiť starať sa o seba ako o celok. Aj si niečo dopriať, aj si oddýchnuť spôsobom, ktorý mám rada a napĺňa ma. Odvtedy viem, že sa mám mať rada. Pochopila som, že potrebujem mať aj čas pre seba. U mňa je to čas s Bohom. Každé ráno vstávam hodinu pred deťmi (okolo 5:30, keď je škola), niekedy aj skôr, aby som sa modlila. To je pre mňa úplný pilier fungovania. Potom mám tiež rada wellness, cvičenie alebo keď príde niekto vziať deti von a ja si vtedy odpočiniem. Staršie deti mi dávajú možnosť si každý deň hodinu oddýchnuť.

Chceli by ste robiť aj niečo také, na čo teraz nemáte možnosť?

Áno, rada by som skladala chvály a učila sa nové piesne chvál. 

Ako prežívate čas korony?

V istom zmysle som rada, že trávime veľmi veľa času spolu ako rodina. Milujem to, keď sme všetci spolu. I keď je to veľmi vyčerpávajúce. Pre nás je veľkým požehnaním, že bývame blízko hory a v dome. Horšie to je s online vyučovaním. Šiesti sa učia online.

Čo vám robí v súčasnosti najväčšiu radosť?

Deti. I keď je to aj najviac vyčerpávajúce. To mi dáva najväčší zmysel – byť tu pre nich. Tiež mám rada krásu. Akákoľvek zmena niečoho na krajšiu variantu mi urobí radosť. 

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí teraz počas korony prežívajú strach a neistotu?

Nebojte sa utrpenia a bolesti. Utrpenie očisťuje. V utrpení môžete stretnúť Pána. On je istotou a záchranou. A to odbúrava strach. Odovzdávajte cesty Bohu a skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.