Číňania sú bohatší a silnejší, na Rusov pozerajú zhora. Hrozí, že sa budú Rusi správať ako čínsky žoldnier proti Západu?

Keď som bol dieťa, z rádia takmer každý deň znela pieseň Moskva – Peking. Začínala sa slovami: „Rus a Číňan sú bratia naveky“. Hudbu zložil ešte v roku 1949 skladateľ Vano Muradeli na verše Michaila Veršinina. V tom roku oslavoval Stalin 70. narodeniny a pri tejto príležitosti Mao Ce-tung navštívil Moskvu. Bohužiaľ nepodarilo sa mi nájsť pôvodné prevedenie skladby, v ktorom bola aj veta: „Stalin a Mao nás počúvajú“. A naozaj počúvali: Mao sa dokonca stretol s textárom a autori piesne dostali stalinskú cenu.

To „naveky“ sa skončilo o sedem rokov.

Hneď po tom, ako komunistická strana Sovietskeho zväzu zavrhla kult Stalina, z piesne zmizli mená vodcov dvoch krajín. Aj samotná pieseň čoskoro zmizla z éteru, čínske vedenie obvinilo ruských „bratov“ z revizionizmu a zrady ideálov komunizmu. Nezničiteľné priateľstvo sa zmenilo na nezmieriteľné nepriateľstvo.  

Táto tmavá doba trvala oveľa dlhšie ako „večné“ bratstvo. Jej vrcholom sa stali udalosti na ostrove Damanskij na rieke Amur v roku 1969. Takto diplomaticky to začali nazývať až neskoršie, všetci vtedy chápali, že ide o vážny hraničný konflikt, ak nie o vojnu. Číňania sa pokúsili ovládnuť ostrov, ktorý Rusi vtedy považovali za svoje územie. Na oboch stranách boli zapojené veľké armádne formácie, letectvo a ťažké zbrane, konflikt trval až niekoľko mesiacov.

Číňania nakoniec zo sporného územia ustúpili. No problém pretrvával naďalej. Čína mala voči Sovietskemu zväzu územné nároky, ktoré sa neobmedzovali iba na jeden malý ostrov. Hranica vtedy ešte nebola ani poriadne vymedzená, veď pred tým sa predpokladalo, že medzi „bratmi naveky“ to nie je nevyhnutné. Ideologické rozdiely sa iba zosilňovali. Čína sa stala pre ZSSR neustálou hrozbou.

Hoci vtedajšia marxisticko-leninská teória úplne odmietala možnosť vojny medzi „socialistickými“ štátmi, sovietska verejnosť sa toho v 70. rokoch obávala o nič menej ako jadrového konfliktu s USA.

Pamätám si obľúbené anekdoty tej doby: že optimisti študujú angličtinu, pesimisti čínštinu a realisti – útočnú pušku Kalašnikova. V iných sa hovorilo o bitkách na fínsko-čínskej hranici. Boli to žarty, ale za nimi sa skrývalo pochopenie skutočného nebezpečenstva, ktoré predstavovali nedávni priatelia.    

Až po Maovej smrti v roku 1976 sa začalo veľmi postupné a starostlivo manažované obnovovanie normálnych vzťahov. Zaujímavé je, že územné otázky boli definitívne vyriešené až vtedy, keď sa v Rusku zrútila komunistická ideológia. V roku 1991 bol notoricky známy ostrov Damanskij potichučky odovzdaný Číňanom. V roku 2005 sa skončila demarkácia hranice, v dôsledku ktorej Čína, tiež bez zbytočného hluku, dostala aj ďalšie sporné územia.

No, ako varovali evanjelisti, „…nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť“ (Mk 4, 22 a Lk 8, 17). Keď to vyšlo na povrch, viacerí Rusi neboli z týchto rozhodnutí nadšení. Damanskij sa stal heroickým príbehom, boli o ňom napísané básne a piesne. Ľudia nechápali, ako bolo možné dobrovoľne odovzdať túto zem, nasiaknutú krvou, presne tým, ktorí tam zabíjali sovietskych vojakov.

Čo sa týka Číňanov, tak medzi nimi sú dosť rozšírené predstavy, že obrovské územia Sibíri a Ďalekého východu, ktoré v súčasnosti patria Rusku, boli pôvodne čínske a len potom privlastnené Rusmi. Čiastočne je to pravda. Od 17. storočia, keď bola podpísaná prvá dohoda medzi ruskou a čínskou ríšou, hranica medzi nimi sa niekoľkokrát menila, najmä v prospech Ruska.  

Čínske úrady oficiálne nevyjadrujú nároky voči tým územiam a čínske médiá odmietajú záujem Číňanov o túto studenú severnú krajinu, pretože údajne preferujú život v teplejších provinciách pri mori. No niektorí ruskí politici a experti varujú, že v skutočnosti vo východných regiónoch už de facto prebieha čínska kolonizácia.  

Podľa oficiálnych štatistík žije v Rusku asi 30-tisíc Číňanov. Neoficiálne zdroje odhadujú ich počet až na 6 miliónov, pričom v piatich subjektoch Ruskej federácie, ktoré hraničia s Čínou, býva dokopy približne 5 miliónov ľudí (!). Do Ruska prenikajú Číňania nelegálne. Hranica má dĺžku až štyritisíc kilometrov, vedie najmä panenskými lesmi (tzv. tajga) a je ťažko kontrolovateľná. Miestne osídlenie tam nie je husto zastúpené, hovorí sa o celých oblastiach, obývaných výhradne Číňanmi, ktorí tam ani nedovoľujú prísť zástupcom ruských úradov.

Problém sa netýka iba lesov Ďalekého východu. Časť z nich majú, mimochodom, Číňania momentálne v prenájme, dochádza tam k ťažbe dreva. V niektorých veľkých mestách sa začali objavovať čínske štvrte (Chinatown), skoro ako v San Franciscu. Značne to dráždi pôvodné miestne obyvateľstvo, ktoré na to môže reagovať iba odsťahovaním sa. Preto sa v Rusku objavil predtým neznámy fenomén – takzvaný „útek bielych“ (white flight). Ide o vytlačenie belochov etnickými menšinami z dovtedy obvyklých miest, kde dlhodobo žili. 

Nikoho neprekvapím, že ruská verejnosť je z toho značne znepokojená. V diskusii sa pripomína aj dosť starý koncept francúzskeho ekonóma a publicistu Pierra Paula Leroy-Beaulieuho (1843-1916) o „žltom nebezpečenstve“ (le péril jaune), ktorým je Čína pre západnú civilizáciu. Neskoršie na to upozornil aj náš známy súčasník Zbigniew Brzeziński, ktorý zomrel pred štyrmi rokmi, ktorého mnohé geopolitické predpovede sa splnili. Spomeňme aspoň jeho knihu z roku 1997, dostupnú aj v českom preklade Velká šachovnice: K čemu Ameriku zavazuje její globální převaha.

Pierre Paul Leroy-Beaulieu. Foto: wikimedia

Ak je niečo naozaj prekvapivé, tak je to mimoriadne stabilné vyjadrovanie sa oficiálnych ruských štátnych orgánov. Zvyčajne bývajú veľmi citlivé na akékoľvek vonkajšie vyrušenie, ale keď ide o čínskeho „skrytého draka“ (podľa slávnemu filmu z roku 2000 Tiger a drak), oficiálne zdroje tvrdia, že podobne informácie nie sú pravdivé, obavy sú zbytočné a rusko-čínske vzťahy majú len pozitívny rozvoj.

Táto tolerancia má objektívnu príčinu. Od roku 2014, keď západné krajiny uvalili na Rusko ekonomické a politické sankcie, sa Kremeľ snaží dokázať, že má špeciálny vzťah s Čínou, vďaka čomu je Rusko schopné kompenzovať straty z týchto reštrikcií na východe. Demonštratívna priateľskosť voči východnému susedovi sa občas vyjadruje tak aktívne, až sa zdá, že o chvíľu opäť začnú v rádiách hrať pieseň Moskva – Peking.       

Štátna propagácia v tejto téme funguje, preto väčšina Rusov podľa sociologických výskumov opäť verí, že Čína je verným spojencom ich krajiny. Politici a experti si tým však nie sú takí istí. Od čias večného bratstva sa správanie Číňanov voči Rusku dramaticky zmenilo. Cítia sa byť silnejšou stranou: Čína je druhá (po USA) vo svetovom ratingu krajín veľkosti HDP, pričom Rusko s odstupom zaostáva na 11. mieste.  

Čína preto rokuje s Ruskom z pozície sily a neustále ukazuje, že urobí iba to, čo je pre ňu výhodné. Môže napríklad takmer bez vysvetlenia úplne zastaviť import ruského tovaru na svoj trh, ako sa to stalo teraz v apríli. Pre Moskvu je to ponižujúce, ale vzťahy s Čínou potrebuje Rusko viac, ako Číňania potrebujú priateľstvo s Ruskom.

Momentálne vidí Kremeľ svoj tromf v prehĺbení rozporov medzi Čínou a Západom. Nič nespája štáty tak, ako keď majú spoločného nepriateľa.

Amerika si ešte za vlády Donalda Trumpa dala za úlohu „zastaviť“ Čínu. Európa sa doteraz snažila vyhnúť účasti na ich konfrontácii. Ale pod tlakom Washingtonu musela tiež zaviesť niektoré sankcie voči Číne. Tá zase reagovala odvetnými reštrikciami a bojkotom západných firiem a novými vyhrážkami voči Taiwanu.

Kremeľ predpokladá, že v podmienkach konfrontácie s USA a EU Čína nutne potrebuje spoľahlivého spojenca, ktorý má aj vojenský potenciál. Známa opozičná autorka Lilia Švecova to interpretuje ako pokus, ktorým sa Rusko chce stať čínskym žoldnierom. A upozorňuje, že súčasné rozpory medzi Čínou a Západom sú iba pokusom o nájdenie novej platformy pre kompromis. V tomto procese môže Rusko, ako negatívny vzor, pomôcť Pekingu vyzerať atraktívnejšie. Je ťažké vyhnúť sa pocitu, že Číňania našli šikovný spôsob, ako využiť Rusko na svoj vlastný vzostup. Toľko Lilia Švecova.

Vyzerá to tak, že nové bratstvo Číňanov a Rusov je v nedohľadne. Neznamená to prirodzene, že budú Rusi a Číňania nevyhnutne nepriateľmi, ale ospievaný vzťah z pesničky o večnom bratstve sa už nevráti. Pre Rusko je rovnocenné partnerstvo so svetovou veľmocou, akou sa stala Čína, nedostupné.

Niektorí odborníci upozorňujú, že ak bude Rusko pokračovať v zbližovaní s Čínou, riskuje tým, že sa ocitne v pozícii jej vazala a zdroja surovín. Táto perspektíva pre Rusov nie je veľmi povzbudzujúca a nie je ani bezpečná. Už vzhľadom na to, čo vieme o čínskom správaní sa v Tibete alebo v autonómnej oblasti Sin-ťiang, kde žijú Ujguri.  

Súčasné ruské vedenie vidí hlavnú hrozbu na Západe. Ale ani Čína nie je pre Rusko dobrým východiskom. Zatiaľ nie je jasné, či sa mu podarí preplaviť medzi Skyllou a Charybdou, alebo bude Rusko donútené priblížiť sa k jednému z týchto monštier. Toto je skutočná historická vidlica, ktorá definuje budúcnosť Ruska.   

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.