V deň výročia historicky prvej pápežskej návštevy v Českej republike pápežom Jánom Pavlom II. adresoval arcibiskup pražský a primas český kardinál Dominik Duka list prezidentovi Milošovi Zemanovi, ktorý adresoval tiež premiérovi aj predsedom Poslaneckej snemovne a Senátu. Jeho eminencia sa v liste vyjadruje k udalostiam okolo vyšetrovania výbuchu v moravských Vrběticiach. Štandard zverejňuje úplné znenie listu s láskavým zvolením Arcibiskupstva pražského.

Motto: „Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, Ukrižovaného. Bol vzkriesený, nie je tu“ (Mk 16, 6).

Vážený pán prezident,

v spoločnosti, ktorá je do určitej miery frustrovaná a vyčerpaná dlhou pandémiou koronavírusu, v situácii, keď sa v boji s ním odhaľujú naše povahy a charaktery, nás všetkých šokovala správa o udalostiach starých sedem rokov. Všetko nasvedčuje tomu, že bola z veľkej časti odhalená pravda a my sme tak konečne získali odpoveď na otázku týkajúcu sa katastrofických výbuchov v muničných skladoch v Zlínskom kraji. Pýtajme sa teda: Ako prekonávať tieto bolestné, ale aj zraňujúce a často aj strach vyvolávajúce udalosti?

Poslaním Cirkvi nie je nahrádzať kompetencie štátnych a politických inštitúcií. Naše úlohy vyrastajú z dokumentu II. Vatikánskeho koncilu, zo známej konštitúcie „Radosť a nádej“. A práve o nádeji by som chcel teraz hovoriť; a tiež o solidarite s bolesťou, úzkosťami a utrpením tých, ktorých sa vrbětické udalosti dotkli. Táto konštitúcia nie je jednostranná. Nie je to naivný text, ktorý si predstavuje, že život je len samá radosť. Naopak nám hovorí, že cirkev má byť solidárna s ľuďmi, ktorí trpia, sú opustení a sužovaní otázkami, ktoré nás presahujú.

V situácii, v ktorej sa teraz ocitáme, sa môžeme pýtať: Aké sú dnes naše istoty? Kto sú naši priatelia? Kde je skutočná solidarita? Vieme, že udalosti, ktoré sa odohrali pred siedmimi rokmi, súvisia s jednou bolesťou, s ktorou sa dnes stretáva celý súčasný svet: je ňou nedostatok úcty k druhému človeku, nedostatok ľudskej vzájomnosti, ľudského bratstva. Ak nás snáď vrbětická stopa privádza až do Sýrie, chcel by som pripomenúť naozajstné utrpenie sýrskeho národa, národa, ktorý je tak úzko spojený s životom prvotnej Cirkvi, aj s osudmi sv. apoštola Pavla. Môžeme dokonca povedať, že kniha svedka tamojšieho utrpenia, patriarchu kardinála Lahama, Moja milovaná Sýria nám môže odpovedať na niektoré otázky, ktoré sa viažu aj k onomu muničnému skladu vo Vrběticiach.

Súčasné udalosti nám ukazujú, že ak chceme byť slobodným a suverénnym štátom, musíme byť sami hrdí, aby sme dokázali chrániť svoju integritu a suverenitu. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že ak máme počítať s pomocou ostatných, musíme byť zodpovední. A tiež musíme plniť povinnosti, ku ktorým nás zaväzujú medzinárodné zmluvy. Ak nebudeme hovoriť jednotným hlasom, ak budeme využívať ako pandémiu koronavírusu, tak aj tento prípad na vnútorné spory, v ktorých zabúdame na spoločné dobro a na spoločný osud tejto krajiny, nášho štátu, potom musíme počítať s tým, že zostaneme opustení. O tom nás poučuje celá naša história.

Ak chceme, aby sme skutočne žili vo svete, v ktorom je zachovávaná sloboda, ľudská dôstojnosť, práva človeka a skutočná demokracia, potom si musíme uvedomiť, že je potrebné prijať veľké dedičstvo, z ktorého vyrástla celá naša civilizácia – jej antické a židokresťanské korene; od tých sme sa však odrezali, a preto dnes prestali vyživovať nielen súčasný politický život, vrátane toho medzinárodného, ale dokonca aj vzťahy medzi jednotlivcami navzájom: rodinou začínajúc a štátnymi inštitúciami končiac.

Hlas, ktorý mal vrátiť Európe zničenej druhou svetovou vojnou a poničenej totalitnými ideológiami dôstojnosť, je Ježišov hlas. Je to hlas zlatého pravidla: „Čo chceš, aby iní robili Tebe, to čiň Ty im“ (Mt 7, 12). A tiež hlas, ktorý vynáša na povrch pravidlo rovnosti medzi ľudskými bytosťami: „Čokoľvek ste urobili jednému z najmenších, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Vo svetle týchto slov sa musíme pýtať, či silnejší má právo rokovať so slabším mocensky, z pozície sily, alebo má povinnosť rešpektovať jeho integritu a jeho práva.

Foto: Duka/FB

Rovnako tak nám však tieto Ježišove slová pripomínajú, že priateľstvo zaväzuje aj vtedy, keď priateľ nie je schopný konať adekvátne. A tak by som v tejto situácii chcel pripomenúť, že predovšetkým my, kresťania, my, ktorí sa odvolávame na onen veľký odkaz Knihy kníh, Starého i Nového zákona, cítime svoju povinnosť pozdvihnúť hlas k modlitbe; aby sme dokázali stáť vždy na strane pravdy a dobra.

Kedykoľvek sme v minulosti boli v ohrození, museli sme odložiť všetko, čo nás rozdeľuje. Spomeňme si na zrodenie nášho slobodného demokratického štátu po prvej svetovej vojne. Spomeňme si na hnutie odporu v čase druhej svetovej vojny. Spomeňme si na odpor proti komunistickej totalite a diktatúre v osemdesiatych rokoch. V týchto chvíľach sme vždy vedeli, čo je spoločné dobro, sloboda, dôstojnosť a právo človeka žiť slobodný a dôstojný život.

V tomto roku si pripomíname 1100. výročie od zavraždenia sv. Ľudmily, svätice, ktorá bola vychovávateľkou Ochrancu našej krajiny, sv. Václava. Ona je ctená u nás aj na východe, katolíkmi i pravoslávnymi. Jej ochrane zverujeme naše krajiny a jej orodovaniu všetky naše súčasné aj minulé zranenia s prosbou o ich uzdravenie. V Dvořákovom oratóriu vystupuje Sv. Ľudmila podobne ako v Muchovej epopeji ako Matka celého Slovanstva. Kiež ako Matka privedie svoje deti k dobrým vzťahom založeným na vzájomnej úcte a ako dobrá vychovávateľka privedie Slovanov k múdrosti prameniacej z evanjelia.

Na záver inšpirovaný prezidentom Václavom Havlom dodávam: Sv. Ľudmila, prihováraj sa za nás, budeme to ešte potrebovať.

+Dominik kardinál Duka OP
arcibiskup pražský a primas český

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.