Píše sa rok 2021, 21. storočie, storočie po 20. storočí, v ktorom sme sa tešili na budúcnosť, boli sme plní očakávaní zmien a vízia budúcnosti bola, hmm, lepšia? Krajšia? Vizuálne čistejšia? 

Určite sa nám zdala oprostená o mnohé zažité predstavy a možno až krásne minimalistická. Odhliadnuc od konkrétneho pomenovania emócií spojených s víziou budúcnosti sme hľadeli na niečo nové, čo sme si ani nedokázali predstaviť. Vnútorne nás fascinovali filmy sci-fi žánru, ktoré tiež pozerali vpred do 21. storočia. 

Čo sa to stalo s módou?

Naskytá sa otázka: Čo sa stalo s módou? Žijeme predsa v tom očakávanom 21. storočí, sme tam, kde sme sa nedávno chceli vidieť, žijeme v dobe, o ktorej sme toľko premýšľali. Žijeme tu a teraz, v prítomnosti, ktorá bola len sci-fi víziou. Ale je to skutočne tak? Zvlášť ak myslíme na dizajn a módu?

Určité veci zo sci-fi filmov ešte nemáme, aj keď usilovne na nich pracujeme (lietajúce dron taxi, vertikálne mestá a podobne). Je však naša prítomnosť tým, k čomu sme toľko vzhliadali? Zaoberám sa profesionálne dizajnom, a keď sa pozerám okolo seba, musím položiť tú otázku: Kde je to 21. storočie? Kde je ten minimalizmus? Kde je tá vedomá voľba vizuálnej čistoty? Čo je naša moderná identita? 

Možno zmizli káble z našich zariadení (wireless revolution), no vizuálne prevláda pocit, že žijeme, hmm, kde to vlastne žijeme? Je to vedomé alebo nevedomé odmietanie našej príslušnosti k dobe? Koľko ľudí okolo nás demonštruje príslušnosť k 21. storočiu?  

Pozerajúc okolo seba vidíme opakujúce sa témy, vracajúce sa trendy, opätovné používanie výrazových prostriedkov z dekád minulého storočia, lacné napodobňovanie historických prvkov. A nie, neobstojí argument, že je potrebné nadväzovať na to, čo bolo, a zachovávať a nemeniť to, čo už raz fungovalo! Pretože to sa dá aj formou nenásilnou,  nevtieravou, bez priamych odkazov. Komfort oblečenia (nové uvoľňovanie a definovanie ženskej siluety), túžba po slobode (tie 80. a 90. roky), dokonca aj túžba po ornamente (čas našich starých mám) – to všetko sa dá uctiť myšlienkovo, bez priamej referencie. A to by mal byť znak nášho súčasného “prítomného okamihu”. Žijeme v 21. storočí a hrabeme sa myšlienkovo v kreativite dôb minulých.

21. storočie a vizuálny prejav dekád storočia minulého

Zostáva absolútne nezodpovedané (možno až nezodpovedateľné), prečo mladé generácie, ktoré nemali nič spoločné s vplyvom 80. a 90. rokov, dnes inklinujú k siluetám a výrazom tohto obdobia? Pýtame sa, prečo je tak silne zakorenený vzťah k niečomu, čo generácia ani neprežila, ani sa nedokáže s danou dobou stotožniť? Prečo nás v 21. storočí tak silne drží vzťah k rokom minulého storočia, za ktoré sa možno generácia, ktorá ich reálne prežila, tak trochu aj hanbí? Zatiaľ čo hlavný prúd módy, mladá generácia, sa tvári, že je to celé ukrutne atraktívne. 

Prítomnosti v 21. storočí neprislúcha (tak sme si to predsa aj predstavovali na konci storočia minulého) bezkontaktná referencia 70. ani 80. a ani 90. rokov. Nepočúvame intenzívne hudbu z daného storočia (aj keď jej kvalitatívny kontext a progres je nepopierateľný). Vizuálne prejavy z týchto období sa nám dnes zdajú vysoko trápne (podčiarknuté aj kvalitou, ktorou boli nasnímané, v kontraste detailnosti, na ktorú sme zvyknutí dnes, rozumej 5K a viacej). Prečo teda miešame fungovanie, žitie a radosť z 21. storočia s vizuálnym prejavom dekád storočia minulého? 

Prítomnosť v živote i v móde

Nedáva príliš veľký zmysel ani konceptuálny presah pozerať sa, počúvať, žiť absolútnu “prítomnosť” a zároveň sa predvádzať a žiť v móde z minulého storočia! Potrebujeme z nej čerpať, ale nie ju demonštrovať. Ona si svoj čas slávy predsa už zažila – a dostatočne reprezentovala (aj rebelovala) svoj vtedajší kontext. Je najvyšší čas, aby sme prestali reprezentovať (aj rebelovať) súčasný kontext priamymi odkazmi na 80. alebo 90. roky. Mnohé strihové riešenia nás degradujú, deformujú siluetu za hranicu akceptovateľnosti, odhaľujú príliš veľa a príliš nesofistikovaným spôsobom. Prestaňme sa viesť na vlne priamej recyklácie nápadov z histórie, ktoré sú nám podsúvané. Začnime hľadať skutočnú definíciu “dneška”, prítomnosti, ktorá nám bola daná ako dar a príležitosť na stelesnenie krásna a krásy bytia. 

Aj pre tento silný kontrast potláčania identity dneška, túžby po novom a neokukanom, po čistom, časovo príslušnom – aj preto tvoríme ako dizajnéri a snažíme sa vlastným prístupom prispieť k novej definícii súčasnosti. Tak urputne potrebnej novej, vlastnej definícii príslušnosti k 21. storočiu. Akoby cez dizajn stelesňovanej túžby po Prítomnosti s veľkým „P“. Túžby žiť tu a teraz a svojím bytím reflektovať krásu momentu života, ktorý žijeme. Možností, ktoré máme, so snahou o zanechanie stopy a zároveň čerpanie z Prítomnosti. 

Voláme po strihovej jednoduchosti, vizuálnej čistote, oprostenej kráse, ktorá volá po voľnosti a čistote – úprimnosti myšlienok.

Foto: Tono Balucha / Atelier LUZ

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.