Foto: Josef Stuefer/flickr.com

Vrbětice nemožno považovať za niečo izolované od konfliktu Ruska a Západu. Preto si musíme klásť niektoré nepríjemné otázky.

Česko, svet i my tieto dni žijeme diskusiou o účasti agentov ruskej GRU na výbuchoch v muničnom sklade vo Vrběticiach v roku 2014. K tomu päť poznámok, najdôležitejšia na záver.

Mohli to byť Rusi? Áno

Prvá otázka, ktorá nám napadne, keď nejaká tajná služba na západ od nás hovorí niečo zlé na Rusov, je, či je to pravdivá informácia. Treba sa naučiť rozoznávať a nebýva to vždy ľahké. Niekedy to pravda nie je, niekedy je. Keď sme v amerických médiách čítali, že Rusko platí v Afganistane Talibanu za každého zabitého Američana, vedeli sme, že to je samozrejme hlúposť. Nedávno prezident Biden vysvetlil, že tá správa nebola pravdivá.

S Vrběticami to môže byť inak. Falošné, striedané pasy, maily, fotografie dvoch známych dôstojníkov GRU Miškina a Čepigu, preukazujúce ich návštevu Čiech pred výbuchmi a ich záujem o návštevu skladu, hovoria, že správa o ich vine môže byť uveriteľná. Ich prítomnosť v skladoch nebola preukázaná, ale vzhľadom na to, o koho ide, na veľké podozrenie to stačí.

Je tu však veľa otázok.

Nevieme zatiaľ o tom, že by sa preukázala prítomnosť nástražného výbušného systému. Nezvyklé je aj to, že Miškin a Čepiga opustili Česko v októbri v deň prvého výbuchu, čiže ak zapríčinili aj druhý výbuch v decembri, tak museli nástražný systém nastaviť na čas o takmer dva mesiace neskôr.

Informácie zverejnené českými politikmi hovoria, že páchatelia si želali, aby munícia vybuchla nie v Čechách, ale v cudzine, kam mal byť tovar predaný. Motív sa asi nikdy s istotou nedozvieme.

Všimnime si na príbehu aj incident zo života bulharského obchodníka Emiliana Gebreva, majiteľa muničného materiálu v sklade vo Vrběticiach. Mal byť otrávený v roku 2015, ale prežil. Špekuluje sa, že zabiť sa ho pokúsila GRU. Nie je už priveľa tých neúspešných pokusov o otrávenie? Skripaľ, Skripaľová, Navaľnyj, Gebrev. Prvé, čo mi napadlo, že je to Pat a Mat v akcii, ale už ma predbehol s týmto prirovnaním Petr Drulák v rozhovore pre Echo24. GRU a FSB súťažia, kto je Pat a kto je Mat?

Zmysel nedáva ani nevýhodný pomer politických nákladov a výnosov Ruska. Touto akciou ďaleko viac stratia, ako získajú. O kvalite bezpečnostných zložiek Ruska musíme mať teda pochybnosti.

Všetky tieto otázky čakajú na odpovede. Bez nich sa nedá seriózne reagovať. Dá nám ich ďalšie vyšetrovanie?       

Česi si zaslúžia našu solidaritu

Najmä pre Čechov môže byť správa o účasti GRU na dvoch mohutných výbuchoch spred takmer siedmich rokov šokujúca a môžu z toho pociťovať úzkosť. Ako nám najbližšia krajina, s ktorou nás spája mnohodesaťročná spoločná štátnosť, si Česko v tejto chvíli si zaslúži našu solidaritu. Zverejnené vyjadrenia solidarity od slovenských politikov boli správne. A správne bolo túto diverznú akciu odsúdiť.

Prečo prišla informácia práve teraz?

Človeku rýchlo napadne, že malé spravodajské služby európskych krajín nedisponujú schopnosťou monitorovať pohyb osôb striedajúcich falošné identity po celej Európe. Nato sú tu veľké služby mocností. Keďže na portáli Echo24 už spomenuli Američanov (preklad textu vyšiel v Štandarde), nemusím sa tu dohadovať ja. Možno predpokladať, že Česi vyšetrovali dlho, ale informáciu o ruskom pozadí dostali zvonka, a to nedávno. Echo24 hovorí, že česká vláda musela informáciu zverejniť aj preto, lebo Američania dávali najavo, že inak ju zverejnia sami. Tým postavili premiéra Babiša a vicepremiéra Hamáčka pred nevyhnutnosť voľby. Žiadne možno či pravdepodobne. Alebo verejne vo vinu Ruska bezvýhradne uveria, alebo nie. Obe voľby by mali závažné dôsledky. Vyjadriť presvedčenie o vine znamená nutnosť reagovať sankciou voči Rusom, nevyjadriť presvedčenie by znamenalo disonanciu vo vzťahoch s Amerikou a zrejme pád vlády.

Ľahko sa dovtípime, že tak ako Česi dostali informáciu len nedávno, Američania ju zrejme mali už veľmi dávno. Prečo prišla informácia teraz, je vecou niečieho politického rozhodnutia. Možno toto mal na mysli Václav Klaus, keď v reakcii uviedol, že ak by bol teraz prezidentom Trump, tak „Vrbětice sedem rokov po“ by sa nekonali. Oznámiť či neoznámiť, a kedy, to je skrátka politika.

Rýchlymi výsledkami oznámenia informácie boli vylúčenie ruskej spoločnosti Rosatom zo súťaže o stavbu Dukovan a rýchla smrť vakcíny Sputnik v Čechách. Ale to nie je to najpodstatnejšie.      

Pokušenie mocností

Prečo štáty robia „špinavé operácie“? Tajné služby malých štátov v Európe takéto veci nerobia. Tajné služby mocností áno. Jednak sú ich služby na takej úrovni, že sú schopné takéto operácie vykonávať, jednak mocnosti dokážu odvracať sankcie za ne. Preto malé služby takéto pokušenia nemajú. Chvalabohu.

Nie je tomu tak dávno, čo podobné operácie vykonávali aj služby demokratických západných štátov. Pokusy CIA zabiť Fidela Castra sú notoricky známe a nespochybňované. V roku 1962 CIA dodala zbrane atentátnikom, ktorí zastrelili Rafaela Trujilla, diktátora v Dominikánskej republike. Podporovala únos generála Reného Schneidera v Čile v roku 1970, pri ktorom Schneider zahynul. V roku 1975 sa ilegálnymi operáciami CIA, vrátane účasti na politických atentátoch, zaoberala komisia Senátu vedená senátorom Frankom Churchom. K následkom práce Churchovej komisie patrilo zriadenie stáleho výboru Senátu na dohľad nad spravodajskými službami, ale najmä dekrét 110951 prezidenta Geralda Forda z januára 1976, v ktorom prezident stanovil, že „žiadny zamestnanec vlády Spojených štátov sa nebude angažovať v politickom atentáte alebo na jeho príprave“. Ešte podrobnejšie potvrdzovali tento zákaz účasti na atentátoch neskoršie dekréty prezidentov Cartera a Reagana.

V roku 1985 agenti francúzskej vojenskej tajnej služby DGSE vyhodili do vzduchu loď Rainbow Warrior, patriacu Greenpeace. Stalo sa tak v prístave v Aucklande na Novom Zélande. Francúzska vláda najprv popierala svoju účasť, ale pod tlakom dôkazov potom došlo k stíhaniu niektorých tajných agentov. Ešte v tom istom roku predseda vlády Laurent Fabius verejne povedal: „Pravda je krutá,“ a priznal, že agenti konali podľa príkazov zhora.

Novozélandská vláda najprv hovorila o „teroristickom akte“. Keď vysvitlo, že sa ho dopustila vláda spriatelenej krajiny, hovorila už iba o kriminálnom akte. Otázkou bolo, nakoľko vedel o všetkom francúzsky prezident Mitterrand. Greenpeace robil Francúzsku problémy v súvislosti s francúzskymi pokusnými jadrovými výbuchmi na atole Muruora.

Nijako nestaviam na jednu úroveň konanie západných tajných služieb a sovietskej KGB. Totalitná ideológia výrazne znásobuje zločinnosť niektorých štátnych inštitúcií. Z vyššie uvedeného vyplýva, že západné tajné služby prešli istým pozitívnym civilizačným posunom. Ruský štát a jeho služby v tomto meškajú.

Teraz prejdime k tomu najdôležitejšiemu.

Vrbětice sú kamienkom v mozaike globálneho vývoja

Pracujme teda s tým, že výbuchy nastražila GRU. Pred chvíľou sme spomenuli Afganistan. Spomína si ešte niekto, že prvé roky po invázii do Afganistanu NATO zabezpečovalo svojich vojakov materiálom aj po ruských železniciach, cestách a cez ruské letisko Uľjanovsk Vostočnyj, teda počas prvých dvoch prezidentských období Vladimíra Putina? Táto spolupráca sa skončila v roku 2015. Ako sme sa dostali od tejto spolupráce až k správam v New York Times, že Rusi platia Talibanu za zabíjanie Američanov?

V podstate od roku 1986 až do roku 2007 trvali dobré vzťahy medzi americkými a sovietskymi lídrami. Štyridsaťročný antagonizmus studenej vojny skončil a limitované porozumenie našli Gorbačov s Reaganom a Bushom starším, Clinton s Jeľcinom, a spočiatku aj Bush mladší s Putinom. Prečo došlo k takému obratu?

No preto, lebo Václav Havel v americkom Kongrese vo februári 1990 vo svojom prejave neprorokoval budúcnosť správne. Americkí vojaci sa z Európy nevrátili k svojim mamičkám, ako hovoril. Americkí vojaci, samozrejme nie hneď, až neskôr, sa pohli opačným smerom. Na východ. NATO sa malo rozšíriť aj o Ukrajinu a Gruzínsko, ešte aj potomkovia kozákov od tichého Donu mali ísť do NATO. Začalo dobrodružstvo, ktoré sa neskončilo dobre, a čo je horšie, ešte stále trvá.

O pokuse prijať Ukrajinu do NATO povedal posledný Bushov a prvý Obamov minister obrany Robert Gates vo svojich pamätiach toto: „Snahy začleniť Gruzínsko a Ukrajinu boli úplne cez čiaru. … to bola (pre Rusov) obzvlášť monumentálna provokácia.“ Putin Američanov od roku 2007 verejne varoval. A Rusi si pripravili protiopatrenia. Ako sme videli, boli brutálne. Dlhoročná globálna americká stratégia sa ukázala ako neúspešná, lebo na ruské kroky nemá okrem slovnej žiadnu odpoveď.

To, čo ma prekvapuje, je teda práve to, ako sa posudzuje výbuch vo Vrběticiach izolovane od konfliktu Ruska a Západu kvôli tejto dlhoročnej americkej stratégii.

Ak majú Vrbětice „na konte“ Rusi, potom treba povedať, že aj Vrbětice patria k nákladom tejto neúspešnej stratégie. V tomto prípade sú to náklady, ktoré znáša Česko. Teraz sú najmä v Česku rozbúrené vášne, podaktorí už oznamujú, kto je vlastizradca a ruský troll. Babišovo upozornenie, že podľa spravodajskej verzie diverzanti nechceli výbuch v Česku, poškodený mal byť Gebrev, a teda že sa nejednalo o akt štátneho terorizmu voči Českej republike, je už pomaly prejavom politickej odvahy.   

Pozerajme sa na Vrbětice ako na súčasť väčšieho príbehu, a to príbehu globálneho konfliktu medzi Západom a Ruskom, v ktorom Západ ťahal bielymi figúrkami a nebol pripravený na to, čo príde.

Treba myslieť i na to, kam až môže tento konflikt eskalovať a aké náklady budeme znášať. Treba myslieť i na to, že my na Slovensku sme tento konflikt nerozpútali a položiť si otázku, prečo by sme teda mali znášať jeho náklady?

V spoločenstve Západu sme boli lojálnou krajinou. Keď al-Káida zaútočila na Washington a New York 11. septembra 2001 a afganský Taliban povolil výcvikové tábory teroristov, aj slovenskí vojaci išli do Afganistanu. Šli aj do Iraku v roku 2003 na základe najvýznamnejšej spravodajskej dezinformácie v dejinách. A to sme ani neboli členmi NATO. Na inváziu pritom nebol dôvod. Inak, súčasťou dezinformácie bolo aj nepravdivé tvrdenie, že Saddám Husajn sa spája s al-Káidou, čoho dôkazom malo byť stretnutie atentátnika Mohamada Attu s pracovníkom irackej ambasády v Prahe. K ničomu takému nedošlo. Dnes riešime inú „českú“ stopu. Možno je v tom aj kus symboliky.

Ospravedlnil sa nám niekto za to, že sme ohľadne dôvodov na inváziu do Iraku boli zavedení? Nie. Nemusíme mať pocit akejsi našej nelojálnosti.

Preto pozorne sledujme vývoj konfliktu medzi Západom a Ruskom a reagujme s rozvahou. História nás učí, že sú momenty, kedy sa máva vlajkami a hovoria sa veľké reči. A sú chvíle, kedy sa počítajú škody a kladú sa otázky, či sa nedalo zabrániť tragédii. Nevyhýbajme sa najmä otázke, prečo ten konflikt začal. Pre uskutočnenie akej ušľachtilej idey? Obávam sa, že žiadnu nevidím.

Aby sme teda nemuseli platiť za globálne omyly, ktoré sme nespôsobili.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.