Rastislav Hochman je kvestorom na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Popri práci kvestora, ktorá zahŕňa finančný chod aj sociálne aktivity vysokej školy, má na starosti viacero sociálnych projektov. Práca ho napĺňa, keďže v minulosti bol v podobnej situácii a potreboval pomoc iných.

Rastislav Hochman sa do detského domova dostal v deviatich rokoch. Jedného dňa prišiel so svojimi súrodencami domov zo školy, no dom bol zamknutý. Nevedeli, čo sa deje. Rozhodli sa, že pôjdu mamu čakať na autobusovú stanicu. No mama nechodila. Ako hovorí Rastislav, nezvládla situáciu, ktorá nastala, keď ich otec ochorel. Zo začiatku boli dva týždne u svojej susedy, odtiaľ šli spoločne do detského domova vo Veľkom Mederi.

„Začiatky boli síce náročnejšie, kým si človek zvykne, ale na detský domov spomínam dobre. Mal som tam veľa kamarátov, rozumel som si aj s kuchárkami, údržbárom, takže to bolo fajn,“ spomína na detský domov Rastislav Hochman.

Pracovať začal už v detskom domove

Do pracovného života Rastislav vstúpil už v 14-tich rokoch, keď si ho pod svoje ochranné krídla zobral údržbár Laco z detského domova. Údržbár si založil svoju firmu, kde Rastislav brigádoval a zarobil si svoje prvé peniaze. „Za svoje prvé našetrené peniaze som si kúpil horský bicykel.“

Foto: Matúš Zajac

Na strednej škole si Rastislav založil stavebné sporenie, kde si začal peniaze odkladať. Popri stavebnom sporení mal každý v detskom domove vkladnú knižku, na ktorú dostávali deti sirotské príspevky, a zároveň si tam mohli odkladať aj vlastné zarobené peniaze. „S manželkou sa doteraz smejeme, že som z detského domova odchádzal ako pracháč,“ s úsmevom hovorí Rastislav.

Šetriť a zarábať začal najmä preto, že neustále narážal na skeptikov. Vraveli mu, že nič nedokáže a všetko je drahé a nikdy nič nebude mať. „Hlavne som túžil po tom, aby som sa mal lepšie ako moji rodičia a v štrnástich som si povedal, že budem robiť všetko preto, aby to tak aj bolo. Veľmi som túžil po vlastnom dome.“

V údržbárovi z detského domova v podstate našiel druhú rodinu. Údržbár ho berie ako svojho syna a aj jeho dcéra ho vníma ako svojho brata. Doteraz sú v kontakte a navštevujú sa.

K odpusteniu mu pomohla manželka

Rastislavova matka sa ozvala až po siedmich rokoch. V tom čase bola vo väzení a požiadala o stretnutie. Všetci súrodenci za ňou šli, ale Rastislav nenabral silu a odvahu, aby vystúpil z auta a stretol sa s ňou. Vtedy sa na ňu ešte veľmi hneval a nedokázal jej odpustiť. Až keď stretol svoju terajšiu manželku, ona ho presvedčila, že matke by mal odpustiť, kým sa s ňou ešte môže stretnúť .

Foto: Matúš Zajac

Po odchode z detského domova začal pracovať pre nadáciu Dedo. V Dunajskej Lužnej vybudovali domovsko-vzdelávacie centrum pre odchovancov z detských domovov. Bola to prvá Rastislavova pracovná skúsenosť v sociálnej oblasti.

Potom sa dostal do užšieho kontaktu s organizáciou Úsmev ako dar, pre ktorú pracoval dva roky. S organizáciou je v kontakte doteraz. Snaží sa ju podporovať a pomáhať, keďže aj vďaka Úsmevu a nadácii Dedo sa dostal k sociálnej práci a iba zhodnocuje a vracia to, čo sám dostal od ľudí, ktorí mu v živote pomohli.

Kvestor a sociálny pracovník v jednej osobe

Od roku 2005 je zamestnancom Vysokej školy svätej Alžbety v Bratislave. Začínal ako správca majetku. Pred troma rokmi ho vymenovali za kvestora, ktorý má však trochu širšiu náplň práce ako na iných vysokých školách. „Ja som taký iný kvestor, pretože okrem bežnej náplne kvestora mám na starosti aj sociálne projekty. No nie je to pre mňa iba práca, je to pre mňa istý koníček.“

V sociálnej oblasti sa venujú hlavne ľuďom bez domova a sociálne slabým rodinám v núdzi. Škola im poskytuje šatstvo, jedlo a základné ošetrenie. V čase, keď sme sa stretli s Rastislavom Hochmanom, pred budovou školy už čakali ľudia bez domova, s ktorými sa Rastislav chvíľu rozprával a jednému prispel na nocľah, keďže ho už dlhšie pozná a chcel mu pomôcť.

Foto: Matúš Zajac

Medzi jeho obľúbené projekty patrí projekt Jarná, ktorý zakladal spolu s doktorandmi. V Jarnej majú zariadenie s názvom Dom na polceste, ktoré je určené pre sociálne slabé rodiny, predovšetkým pre kompletné rodiny s oboma rodičmi a deťmi. Podobných zariadení je málo, väčšinou sú určené len pre matky s deťmi.

„Najprv tieto rodiny boli u nás na škole, no to nebolo dlhodobé riešenie. Potom sme ich presťahovali do Jarnej. Niektoré rodiny sa pekne zaradili do života. Majú prácu a žijú v podnájmoch. Dodnes stretávam niektoré rodiny, ktoré som spoznal roky dozadu,“ približuje Rastislav projekt.

Medzi ďalšie podporované školské projekty, ktorým sa venuje, je zariadenie v Albánsku pre dievčatá, ktoré sú na úteku. „V Albánsku to funguje aj v dnešnej dobe tak, že keď dievča dovŕši 14 rokov, tak jej strýko vyberie ženícha a mnohé dievčatá pred týmto utekajú. V zariadení majú útočisko, môžu u nás študovať a potom si vybrať smer, ktorým sa chcú uberať,“ opisuje balkánsky projekt.

Foto: Matúš Zajac

Balkánsky projekt funguje už viac ako päť rokov a vlani navyše v Albánsku otvorili ambulanciu pre chudobných. Novinke skomplikovala situáciu pandémia koronavírusu, keďže je zrazu menej lekárov, ktorí by sa do projektu zapojili. Rastislav plánuje cestu do Albánska hneď, ako mu to pandemická situácia dovolí. Projekt chce na mieste podporiť, prípadne vymyslieť ešte niečo nové. „Ak by sa nám podarilo, v budúcnosti by sme tam chceli zriadiť školu aj nemocnicu, ale za tým je ešte veľa práce.“

Pomáhal aj nakazeným ľuďom počas pandémie

Keď som sa rozprávala s Rastislavom, opisoval mi, ako pomáhal ľuďom v čase prvej a druhej vlny pandémie. Nazvala som ho akýmsi priekopníkom karanténnych zariadení pre znevýhodnených. Nocľah poskytoval ešte počas prvej vlny, keď sa bežne stávalo, že ak mal niekto covid, tak ho poslali z ubytovne preč. On týchto ľudí vzal a poskytol im azyl počas karantény.

Rastislavovi sa darí v pracovnej rovine, sťažovať sa nemôže ani v osobnom živote. V roku 2011 sa oženil a spolu s manželkou žijú v rodinnom dome v Senci.  

„Vždy si musíš ísť za svojim snom. Pokiaľ človek nemá sen, nedokáže takmer nič. Ja som mal svoj sen a šiel som si za ním. Aj keď nie všetko je jednoduché, nesmieš sa vzdávať a treba ísť ďalej,“ uzatvára Rastislav Hochman.

Foto: Matúš Zajac

Každý týždeň budeme prichádzať s rubrikou Dá sa to. Budeme v nej predstavovať príbehy ľudí, ktorí vyšli z detského domova. Dnes pomáhajú ostatným.

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.