V čo vlastne verí Angela Merkelová?

Z pohľadu technológie moci je Angela Merkelová najúspešnejším kancelárom v histórii Spolkovej republiky Nemecko. Zakladateľa štátu Konrada Adenauera prekonala ešte minulý rok, ten vládol 14 rokov, a na rekord svojho politického otca Helmuta Kohla (16 rokov) jej chýba už len rok.

Rozdiel spočíva v tom, že Adenauera vytlačila vlastná strana z úradu a Kohl musel po prehratých voľbách skončiť. Zatiaľ čo 66-ročnej Merkelovej nič také nehrozí. V 30-ročnej politickej kariére dosiahla síce len jeden volebný triumf (41,5 percent v roku 2013), ale svojich vnútrostraníckych súperov sa dávno dokázala zbaviť a kvôli tomu, ako vládne krajine počas koronakrízy, je v Nemecku opäť obľúbená. Všetky hlavné nemecké médiá – o niečom takom Adenauer a Kohl ani nesnívali – jej ležia pri nohách.

Tento víkend oslávi 15 rokov v úrade; kancelárka je od 22. novembra 2005. Už dávnejšie totiž vyhlásila, že v budúcoročných nemeckých voľbách nemieni kandidovať. Skutočnosť je taká, že táto východná Nemka, ktorá strávila svojich prvých 35 rokov života v úplne inom nemeckom štáte, by  mohla Spolkovej republike pokojne vládnuť aj 20 alebo 24 rokov. Stačilo by, keby chcela a mohla by to dotiahnuť oveľa ďalej. Asi tak ako Putin – až na smrteľnú posteľ.

Kým Kohl úradoval pomocou slonej pamäti a telefónu, s ktorým si pestoval osobné vzťahy až po úroveň 327 okresných zväzov štátostrany CDU, Merkelová čerpá z vysokej inteligencie prírodovedkyne a posiela smsky.

Vždy jej hovorili, občas to počuť ešte aj dnes, „farárova dcéra“. Používa sa to posmešne, pritom je to dosť blbá poznámka, pretože na evanjelickej fare v komunistickom štáte NDR sa vlastne naučila všetko, čo jej v svetovej politike tak dobre slúži: Byť v strehu a na pozore, nikdy si nepustiť ústa na špacír a hlavne: nikomu nedôverovať. Merkelová podľa jej blízkych nikomu neverí. V minulosti jej bolo vyčítané, že ide o poruchu osobnosti, v skutočnosti sa nedôverčivosť v politike nosí.

Pochopili to najmä tí, ktorí urobili tú chybu, že jej verili.

Odstrašujúci príklad je ľavicový grécky politik Alexis Tsipras. Ten chcel oslobodiť svoj národ z dlhovej pasce, hlavný terč jeho víťaznej volebnej kampane bola nemecká kancelárka. Mladý pouličný tribún o nej rozprával nemilé veci. Keď prišiel ako čerstvo upečený premiér Grécka do Bruselu, nedokázal si predstaviť, že sa s ním bude Merkelová ochotná baviť. Žasol, keď si k nemu neskoro v noci najmocnejšia žena Európy prisadla. Bola perfektne pripravená, konštruktívne naladená, úskalia gréckeho rozpočtu poznala tak precízne ako on. V tú noc Tsipras začal Merkelovej veriť. Niekoľko týždňov neskôr podpísal Tsipras s „tretím memorandom“ všetko, proti čomu dovtedy bojoval. Tsiprasov osobný priateľ rozprával autorovi týchto riadkov: „Alexis je vlastne dobrácky chalanisko. On jej veril. Povedala mu: ‚Počuj, Alexis, podpíš to teraz, ja sa neskôr postarám, aby nebolo Grékom až tak zle.’ Alexis vo svojej naivite podpísal. A bolo zle.“

V nálepke „farárova dcéra“ sa skrýva aj podceňovanie dotyčného farára. Jej otec Horst Kasner totiž nebol bežným pastorom. Keď sa Angela Kasnerová v Hamburgu narodila, otec s rodinou nebol, lebo sa práve v tom čase, v roku 1954, odsťahoval z kapitalistickej Spolkovej republiky do socialistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Majiteľ sťahovacej spoločnosti to komentoval takto: „Poznám len dva druhy ľudí, ktorí sa sťahujú zo západu na východ – komunisti a skutoční idioti.“

No a Angelin otec idiotom rozhodne nebol. Naopak, rýchlo sa stal v tom druhom Nemecku jedným z najvplyvnejších evanjelických dejateľov. Bol od začiatku riaditeľom cirkevnej vzdelávacej akadémie, ktorá fungovala na areáli templinskej osady Waldhof. Tam s rodinou aj býval, tam Angela vyrastala. Bežne stretávala dva druhy ľudí: 1. Na Waldhofe žijúcich zdravotne postihnutých. 2. Farárov a občas aj významných teológov.

Farár Kasner disponoval dvomi autami a mohol vycestovať na Západ. Talianskych robotníkov videl žiť v takej mizérii, že v dia-prednáške po návrate usúdil, že len Komunistická strana Talianska môže „Taliansko v zväze s inými pokrokovými silami zachrániť pred touto biedou.“ Bol lojálny socialistickému zriadeniu, k čomu ale dospel vlastnou hlavou. Na pokus naverbovať ho ako informátora do tajnej služby Stasi reagoval podráždene – títo špicli boli pod jeho úroveň.

Kasner bol hybným motorom hnutia v luteránskej cirkvi, ktoré sa riadilo heslom „Nie proti, nie za, ale v socializme.“ Bol považovaný za sivú eminenciu evanjelickej cirkvi v Brandenbursku a v šesťdesiatych rokoch s vervou presadzoval osamostatnenie evanjelickej cirkvi v NDR. Väčšinu farárov mal pôvodne proti sebe, práve tí starší sa cítili byť prirodzenou súčasťou celonemeckého protestantizmu. Kasner, ktorého vzťah ku komunistickej verchuške počas sedemdesiatych rokov ochladol, napokon dosiahol svoj cieľ samostatnej cirkvi. Do vyhlásenia napísali vetu, že nová enderonská cirkev uznáva „osobitné spoločenstvo celého evanjelického kresťanstva v Nemecku.“ Bol to signál pre odporcov.

Treba si všimnúť ten jazyk. Ak už nič iné, tak práve tento jazyk sa doma farárova dcéra naučila, používa ho v celonemeckej a zvlášť v európskej politike. Je to jazyk sladkastý, komplexný a vágny. Každý si môže z tých dlhých viet podľa gusta vybrať. V tom jazyku je ukrytá jej základná politická metóda: Nechať veci otvorené, kým sa to len dá. Keď ale už treba urobiť rozhodnutie, tak potom razantne, vyhlásiť ho ako hotovú vec a iniciatívne odstaviť zaskočených kritikov.

Natíska sa preto otázka, v čo dcéra červeného farára vlastne verí.

Odpoveď na to sa hľadá nesmierne ťažko.

Len o trošku ľahšie je dopátrať sa viery jej otca. Farár, občiansky aktivista a politik Rainer Eppelmann rozpráva, že Kasner mu v osobnom rozhovore zveril obavy o budúcnosť cirkvi v NDR. Strata veriacich bola dramatická a Kasner to videl čierno. Očakával, že hlavné zamestnanie „farár“ už nebude v NDR existovať, že to bude víkendový koníček pre nadšencov. Pri inej príležitosti napísal: „Naše kresťanské tradície správania nám v zmenených spoločenských podmienkach už nesprostredkúvajú bezprostrednú orientáciu pre naše etické rozhodnutia. Za eticky záväzné možno považovať iba to, čo sa stalo rozumom pochopiteľným.“

Zase ten jazyk, treba si to prečítať zopár krát. Až potom človek pochopí, že viera v hodnotovom systéme vysoko vzdelaného teológa Kasnera nebola na prvom mieste.

A v čo verí jeho dcéra? Raz na to povedala: „Človek sa nestane veriacim kvôli tomu, že vyrastá na fare.“

Dajme si tú námahu a skúsme vyfiltrovať presvedčenia Angely Merkelovej z jej dlhoročného politického konania. V mladom veku bola síce lojálna občianka NDR a funkcionárka komunistickej mládeže FDJ, v jej zrelých rokoch ale už vyzerá ako konzervatívna skala v príboji, pôsobí so svojím typickým kosoštvorcom pri držaní rúk kultivovane, sústredene, pokojne a vecne. Jej politická prax však pripomína trstinu vo vetre. Horko-ťažko sa nájde téma, pri ktorej je konzistentná.

Už jej zakotvenie v CDU, v západonemeckej politickej strane so skôr rýnskou-katolíckou identitou, bola číra náhoda. Keď padol východonemecký režim, chcela vstúpiť do sociálnodemokratickej SPD. Tam jej bolo povedané, že by najprv musela požiadať o členstvo v nejakom miestnom zväze. To jej nebolo po chuti, tak vstúpila do občianskeho hnutia Demokratischer Aufbruch, ktoré po volebnom neúspechu vošlo do CDU.

Minimálne v piatich pre nemeckú spoločnosť kľúčových témach zmenila kancelárka svoj postoj o 180 stupňov.

1. Dane. Keď v roku 2005 kandidovala prvýkrát na úrad kancelára, prišla s výrazne liberálnym ekonomickým programom, na základe návrhov profesora Kirchhofa žiadala radikálne zníženie daní. Nemecký volič to neprijal, a tak si radšej osvojila daňové návrhy sociálnych demokratov. Za 15 rokov nespravila ani jednu ekonomickú reformu.

2. Atómky. Jadrová energia bola v Nemecku v priebehu niekoľkých desaťročí nepredstaviteľne emotívnou témou, pravidelné protesty pripomínali občiansku vojnu. Ako ministerka životného prostredia v poslednej Kohlovej vláde bola rozhodnou zástankyňou jadrovej energie, už vtedy zväčša zeleno-liberálna väčšina nemeckých novinárov ju mala za to v zuboch. Červeno-zelená vláda Gerharda Schrödera rozhodla o plánovanom „vystúpení z jadrovej energie“ (Atomausstieg), druhá Merkelovej vláda vystúpila z vystúpenia, len aby po katastrofe v japonskej Fukušime zo dňa na deň neplánovane vystúpila z vystúpenia z vystúpenia. Náhle zrušenie atómiek spôsobuje dodnes chaos v energetickom priemysle Európy.

3. Homomanželstvo. Eticko-sociálne boje nikdy nemala rada. Hoci sa vtedajšia predsedkyňa kresťanských demokratov vyhýbala všetkým debatám o obraze rodiny, platil dlhé roky nevyslovený sľub, že kým bude sedieť v úrade kancelára, nebude sa hlasovať o zavedení manželstva osôb rovnakého pohlavia. Až kým jedného letného dňa nechala o tom spontánne hlasovať a nemecký parlament zaviedol homomanželstvo. Bolo tesne pred voľbami a chcela sa zbaviť nepríjemnej témy.

4. Európa. Európska integrácia napriek svätuškárskym rečiam nebola jej srdcovkou. Aby si získala dôveru nemeckofóbnych bratov Kaczynských, presmerovala v roku 2005 100 miliónov eur z Nemecka do Poľska. Zachránila tým svoj prvý veľký európsky samit a dlhoročné financovanie EÚ. Tých 100 miliónov za pokoj v európskom dome, to bolo ešte lacné. Odvtedy viac-menej obhajovala status quo, predovšetkým držala – ako povestná „švábska gazdiná“ – nemecké peniaze pokope. V roku 2020 zase otočila o 180 stupňov. Európska komisia si berie prvý krát v histórii pôžičku, 390 z 750 miliárd eur daruje členským štátom. A koho to bol nápad? Merkelovej.

5. Migrácia. Merkelová sa dlhé roky k multikulturalizmu vyjadrovala kriticky. V roku 2010 na postupimskom sneme mladých kresťanských demokratov povedala: „Prístup Multikulti zlyhal, absolútne zlyhal.“ Ešte keď sa v júli osudného roku 2015 na verejnom dialógu rozplakala 15-ročná Palestínčanka, ktorá sa bála deportácie z Nemecka, išla kancelárka toto dievčatko síce utešiť, no nesľúbila mu nič: „Občas je to aj tvrdé, tá politika. Si neuveriteľne sympatický človek, ale tiež dobre vieš, že v palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone sú ďalšie tisícky a tisícky podobných. A ak teraz povieme: Všetci môžete prísť a všetci z Afriky môžete prísť… To my nezvládneme.“ O necelé dva mesiace neskôr povedala „Zvládneme to“ a z nemeckých hraníc bolo korzo. Merkelová pustila milión nelegálnych migrantov, zväčša ľudí bez výhliadky na politický azyl. Z dostupných zdrojov vieme, že kancelárka vtedy ustúpila neúprosnému tlaku zo strany zeleno-liberálnych médií nemeckého mainstreamu.

Všetky tie kotrmelce majú spoločnú jednu vec: Merkelová sa prispôsobila. Podriadila sa skutočnému centru moci. Podriadila sa v detstve, keď radostne pochodovala v modrej blúzke komunistickej mládeže FDJ, a podriadila sa v starobe, keď opustila svoj starý postoj k migrácii. A ešte sa pritom tvárila nadšene.

Čomu teda verí Angela Merkelová? Ak človek pátra dlho, nájde v jej živote azda len jednu kontinuitu: V slobodu nikdy neverila, otvorenou politickou debatou vždy pohŕdala.

Znie to ako silné tvrdenie. Nebola predsa po vypuknutí vojny na Ukrajine, po Brexite alebo po zvolení Trumpa pred štyrmi rokmi vyhlásená za „líderku slobodného sveta“? Nedostala z rúk Baracka Obamu najvyššie vyznamenanie Spojených štátov amerických, Medal of Freedom?

Hej, dostala. Prijala ho v roku 2011 v ružovej záhrade Bieleho domu. V ďakovnej reči povedala o slobode toto: „História často ukázala, akú moc môže vyvinúť túžba po slobode. Ľudí to podnietilo prekonať obavy, otvorene sa postaviť proti diktatúre. Tak to bolo aj na východe Nemecka a Európy asi pred 22 rokmi.“ Treba si všimnúť, že rozprávala o „ľuďoch“, nie o sebe. Slúži jej ku cti, že neklamala. Ľudia tužili po slobode, ona nie. Ona nebola disidentka. Naopak, bola oporou komunistického režimu.

Taká úprimná nebola vždy. Keď už slúžila Spolkovej republike Nemecko, o svojom vzťahu k NDR povedala: „S tým štátom ma nič nespájalo.“ Pri inej príležitosti priznala, že bola rada členkou FDJ. Ako 15-ročná vyhrala olympiádu ruštiny celej NDR a reprezentovala komunistické Nemecko na medzinárodnej olympiáde v Moskve. Jej triedny Charly Horn do protokolu zaznamenal: „Všetky príkazy od FDJ vykonala bez kritiky.“ V maturitnej triede bola zástupkyňou tajomníka FDJ, ešte aj počas štúdia v Lipsku bola straníckou funkcionárkou. Dvakrát do týždňa organizovali mládežnícku diskošku, Angela za barom miešala kokteily, najväčšiemu záujmu sa tešil „Kirsch-Whisky“. Zopárkrát sa stavila aj v Evanjelickej študentskej mladeži, tam sa budúca pýcha kresťanskej demokracie nevrátila.

Ak mladá komančka Angela Kasnerová tužila po slobode, dobre to skrývala. Jej otec mal paradoxne k slobode silný vzťah. Udržiaval čulé kontakty so Západom, pozeral západonemeckú televíziu a mal pod strechou výnimočnú knižnicu. Tam hore hromadil diktatúrou zakázané knihy, vlastnil a čítal kľúčové diela východonemeckého disentu a tam hore v knižnici sa celé noci slobodne diskutovalo. Lenže, ako svedčí Angelin sused a kamarát z detstva Matthias Rau – „Angela nikdy nebola pri tom.“

To je možno tá jediná kontinuita v jej živote: Vždy keď ide do tuhého, tak sa podľa nej nemá diskutovať.

Keď stroskotal projekt európskej ústavy v referendách, vybrala z textu všetko podstatné a zmajstrovala z toho Lisabonskú zmluvu, o ktorej sa potom už nehlasovalo. Načo sa pýtať národov, to je otrava. Keď Nemecko vo finančnej kríze zmobilizovalo miliardy eur na záchranu svojich bánk, vymyslela vtedy svoje obľúbené slovo „alternativlos“. Odvtedy ho používa. Celá finančná politika, aj tá zbabraná voči Grécku, vraj nemala alternatívu.

O jej utečeneckej politike sa jej už vôbec nechce debatovať. „Vysvetlila“ ju v talkshow Anne Will, samozrejme sama a bez oponentov. No a keď takmer celý svet kvôli korone obmedzoval základné občianske práva, bola líderka slobodného sveta opäť v svojom živle. Po prvom lockdowne nariadila ukončiť diskusie o postupnom uvoľňovaní opatrení, ktoré ostro odsúdila ako „diskusné orgie o uvoľňovaní“ („Öffnungsdiskussionsorgien“). Nikto sa už neodvážil zavtipkovať, či si farárová dcéra takto predstavuje orgie. Potom 28. októbra, v deň vyhlásenia druhého lockdownu, zašla ešte ďalej: žiadala pozastaviť ústavou garantované právo na nedotknuteľnosť obydlia, vážne navrhla obmedzenie kontaktov a ich kontrolu aj v súkromnej sfére. Kancelárku musel brzdiť hesenský premiér: „Angela, nechaj to, to nás dovedie ku skaze.“

Fakt, že Angela Merkelová prišla zvonku, z iného nemeckého štátu, budila na začiatku oprávnené nádeje. Napríklad že spraví niečo s kŕčovitým vzťahom Nemcov k vlastnej národnej identite.

Treba priznať, že sa jej v tom prvé roky darilo. Bez hanby chodila každý rok do valhaly nacionalistického skladateľa Richarda Wagnera, na festival Bayreuth. Dovolenku trávi v južnom Tirolsku, ktoré je síce autonómnou oblasťou Talianska, ináč ale „nemecká zem“. Konzervatívcov poteší, že svoje túry absolvuje každé leto v tých istých nohaviciach. Bezdetnej Merkelovej sa darilo aj v materskom sprevádzaní futbalovej reprezentácie. Keď vyhrali, vykríkla: „Naši chlapci vyhrali.“ Zvlášť reprezentantovi Schweinsteigerovi radila priamo z tribúny a „Schweini“ poslúchol: „Keď spolková kancelárka niečo povie, treba to urobiť.“

Žiaľ, postupne sa tie nemecké kŕče aj s kancelárkou Merkelovou vrátili. Čoraz menej hovorila o „Nemcoch“ a stále viac o „ľuďoch v Nemecku“ („die Menschen in Deutschland“). Potom prišiel 15. september 2015, keď vyslovila pamätnú vetu: „Musím úprimne povedať, ak sa teraz začneme ospravedlňovať za to, že v núdzových situáciách ukazujeme priateľskú tvár, potom to nie je moja krajina.“

Potom to nie je moja krajina: Na svete je asi málo krajín, v ktorých by politik takú vetu prežil. Merkelová ju prežila.

Ak sa jej zachce, môže tomuto Nemecku vládnuť večne. Smutné na tom je, že je to vlastne jedno, významnú stopu v dejepise aj tak nezanechá. Nie ona zmenila krajinu, krajina zmenila ju. Večná konformistka sa podriadila. Áno, je to jej krajina. Čoraz menej slobodná krajina.

Foto: Reprodukcie z knihy Reuth a Lachmann, Das Erste Leben der Angela M., TASR/AP, wikimedia, FB, flickr.com