Foto: Soder/FB

Portrét Markusa Södera, ktorý síce veľmi chcel, ale napokon sa našťastie nestal kandidátom CDU a CSU na úrad nemeckého kancelára.

Vedenie CDU v noci z pondelka na utorok po šiestich hodinách rokovania dokázalo prekvapiť. Za svojho kandidáta na úrad kancelára vybrali s takmer 80-percentnou väčšinou Armina Lascheta, mdlého politika z Aachenu bez charizmy, zato so sociálnym cítením a vyberaným rodokmeňom po Karola Veľkého. Pre mnohých je to dnes prekvapenie, Söder bol favoritom prieskumov, médií, mal vyhrať. Šancu cítil a sám včera tlačil na rozhodnutie. Ak rozmýšľam, prečo sa mu to nepodarilo, napadne mi jedna vec. Söder je divadelník.

Odjakživa hral Söder na seba, ide si po svojom. Často si púšťa ústa na špacír, nemá problém útočiť na vlastných, dohody nedodržiava. Jeho politický štýl tak trošku pripomína Igora Matoviča, aj keď bavorský premiér vykazuje značne vyšší stupeň racionality.

Söder je – a tým je v konsenzuálnom nemeckom korporativizme veľkou vý­nimkou – freestyle boxer. Ilustroval to jeho prístup v po­sled­ných dňoch. Aj keď sa niektorí analytici vyjadrujú obdivne, je­ho pokus o nepriateľské prevzatie sesterskej strany CDU nebol ani zďaleka geniálne pri­pravený. Improvizoval podľa situácie. Celý rok, takmer od úplného začiatku pandémie, boli oči celého Nemecka upreté naňho, či nechce kandidovať na kancelára. Celý rok tak vrúcne prisahal,mo­je miesto je v Mníchove“, až tomu začali ľudia veriť. Jednu aprí­lovú nedeľu odrazu vyhlásil, že sa predsa len chce stať kan­di­dá­tom sesterských kresťanskodemokratických strán CDU a CSU na spolkového kancelára. Tú nedeľu zároveň prisľúbil, že bude ak­cep­tovať, ak sa väčšia sestra rozhodne pre svojho predsedu Armina Lascheta. V pondelok sa užšie a širšie predsedníctvo CDU roz­hod­lo pre Lascheta a Söderov dobrosrdečný sľúb už neplatil. S pred­stieraným prekvapením tvrdil, že o niečom ta­kom nemôže roz­hod­núť „desať, dvadsať, tridsať ľudí v malej zadnej miestnosti“. Žia­dal „modernejšiu formu demokracie“. Tú Nemci následne aj zažili.

Celá Söderova kariéra je hra, presnejšie divadelná hra. Začína to tým, že už vo veľmi mladom veku tento veľmi ambiciózny chalan musel zistiť, že nemá predpoklady na kariéru v bavorskej štátostrane CSU. Nie je totiž Bavorom. Je Bavorom iba v zmysle, že prísluší k Slo­bodnému štátu Bavorsko, avšak nie v etnickom zmysle. Je Frank, stredný Frank. A čo bolo ešte nevýhodnejšie – narodil sa ako veľkomešťan a evanjelik.

Musíme sa pri tom detaile krátko pozastaviť. Rozlišovanie medzi Bavorom v občianskom a etnick­om zmysle existuje dokonca aj v nemeckom pravopise, Bayer verzus Baier alebo Bajuware. No najmä je ten rozdiel počuť a cítiť. Etnickí Bavori sú veľkým nemeckým kmeňom, ktorí si – ako ináč len Alemani (Švajčiari, Švábi) – zachovali svoju svojbytnosť a svoje výrazné dialekty.

Z 13 miliónov obyvateľov Slobodného štátu je iba sedem miliónov Bavorov (obyvatelia vládnych obvodov Horné Bavorsko, Dolné Bavorsko a Horné Falcko). Viac Bajuvárov žije mimo Bavorska, s výnimkou alemánskeho Vorarlberska rozpráva celé Rakúsko bajuvárskymi dialektmi. Echt bavorským Bavorom je napríklad emeritný pápež. Aj všetci doterajší premiéri Slobodného štátu boli katolícki Bavori. Len raz sa prihodilo, že sa dostal Frank a evanjelik do mníchovskej štátnej kancelárie. Pánko sa volal Günther Beckstein a udržal sa tam akurát jeden rok.

Norimberčan Söder musel v Bavorsku bojovať s hendikepom, že je príslušníkom menšiny v menšine. Frankov pritom nie je málo, vládne obvody Horné, Stredné a Dolné Fransko majú dokopy štyri milióny obyvateľov, lenže rozdelených do katolíckeho a evanjelického, do „pivného“ a „vínneho“ Franska. Frankovia boli kedysi významným nemeckým kmeňom, v Svätej ríši rímskej národa nemeckého tvorili prvý zo šiestich ríšskych krajov. Počas napoleonských vojen bol franský ríšsky kraj zrušený, z Frankov boli poddaní bavorského kráľa. Dnes sú provinciou provincie.

Slabá a porazenecká franská identita bola pre Södera v bavorskej politike nevýhodou, v celonemeckej politike by mohla byť výhodou. Pre veľký zvyšok Nemcov totiž platí, že echt bavorským politikom nikdy moc neverili. Dvakrát kandidovali doma obľúbení Bavori na spolkového kancelára, Franz-Josef Strauß v roku 1980 a Edmund Stoiber v roku 2002, obaja prehrali.

Franz Josef Strauß (vpravo) a de Gaulle. Foto: wikimedia

Práve legendárne politické zviera Strauß bol idolom nášho stredofranského tínedžera. Samotný Söder s odľahčením hovorí, že sa nie jedna jeho frajerka čudovala, keď zazrela nad posteľou plagát so Straußom. Ten rozhodne nebol žiadnym playmate, bol to hrubý zavalitý syn mníchovského mäsiara. Strauß polarizoval spoločnosť v západnom Nemecku ako nikto iný, bol vzdelaný a primitívny zároveň, vášnivý vojak, katolík a poľovník, z pozície bavorského premiéra viedol svoju vlastnú zahraničnú politiku, udržiaval dobré vzťahy s čilským diktátorom Pinochetom aj s apartheidským štátom JAR. A pomohol zorganizovať obrovský úver pre komunistickú NDR súdruha Honeckera. Žiadneho iného politika Prusi nenávideli viac, žiadneho v domácom Bavorsku tak nemilovali.

Söder nikdy nepopieral, že je Frank, jazykovo sa to ani nedá. Rozpráva s miernym juhonemeckým prízvukom, nie ale s bavorským. Vizuálne sa hrá na Bavora, ktorým nie je. V Mníchove ho často vidieť v bavorskej kazajke, ktorá nemá nič so stredofranským krojom. Od predsedu CSU sa to očakáva a Söder hrá to divadlo rád.

Dnes 54-ročný Söder našiel svoju rolu ako generálny tajomník CSU v rokoch 2003 až 2007. Už odvtedy celé Nemecko pozná tohto veľkohubého Norimberčana. Nie je teda žiadnou novou tvárou, Nemci ho majú 18 rokov pred očami. Roky pred vznikom pravicovo-populistickej AfD zaviedol generálny tajomník vo večne vládnucej štátostrane prvky pravicového populizmu. V roku 2005, pri diskusii o sprísnení sexuálneho práva, vyčítal politikom červeno-zelenej spolkovej vlády, že budú spoluzodpovední za každý sexuálny delikt spáchaný recidivistom na deťoch. Nazval vládu „kartel vinníkov“. V tomto štýle pokračoval ďalej, kritizoval zle integrovaných prisťahovalcov a v gréckej kríze, ako ináč, Grékov.

Takmer celú svoju kariéru sa profiloval ako branec kresťanskej Európy. Aspoň na prvý pohľad to tak pôsobilo. Dokonca 24. apríla 2018 – vtedy sedel len mesiac v úrade bavorského premiéra – nariadil, že na každom bavorskom úrade musí visieť kríž. Vyvolal tým pozornosť v celej Európe, väčšina Bavorov v prieskumoch s rozhodnutím súhlasila, väčšina Nemcov nesúhlasila. Iba pozorní súčasníci si všimli, že Söderovi vôbec nešlo o obhajobu kresťanstva. Explicitne povedal: „Kríž nie je znakom náboženstva,“ kríž podľa neho odráža „našu bavorskú identitu a náš spôsob života“. Mníchovský arcibiskup Reinhard Marx ostro protestoval proti tomu, aby „bol kríž vyvlastnený v mene štátu“.

Takto šiel do svojich prvých volieb ako premiér. V kampani kritizoval migračnú politiku kancelárky Angely Merkelovej, s ktorou CSU v Berlíne vládla, chcel tým AfD z Bavorska vytlačiť. Konal podľa známeho hesla Franza-Josefa Straußa: „Napravo od nás je iba stena.“ Vo volebný večer pochopil, že dosiahol presný opak: CSU stratila napravo aj naľavo, pravicoví populisti sa dostali do krajinského parlamentu a Zelení narástli na 17 percent.

Prakticky v ten istý večer sa pustil Söder do doteraz najväčšieho hazardu svojho života: okamžite prestal hovoriť o migrácii a stal sa zelenším ako Zelení. Bez štipky hanby prebral agendu mimoparlamentnej ekologickej sekty o ochrane včiel a básnil už len o jeho láske k včelám. Tú pôdu si pripravoval už dlhšie. Už ako generálny tajomník – len vtedy si médiá všimli viac iné jeho výroky – žiadal zákaz spaľovacieho motora od roku 2020. Keď sa Merkelová v roku 2011 spontánne rozlúčila s jadrovou energiou, bol to bavorský minister životného prostredia menom Markus Söder, ktorý sa s odstavením atómiek snažil najviac. Pokiaľ ide o politiku v oblasti klímy, je Söder čoraz radikálnejší, v boji o kandidatúru na kancelára sa dokonca zaviazal dosiahnuť cieľ plus 1,5 stupňa Celzia – aj keď tento cieľ je aj podľa viacerých klimatológov už mimo dosah. Nový Söder si teda so Zelenými rozumie. Vyhovuje mu, že ide o partaj majetných, ani jeho problémy nezamestnaných, robotníkov a chudobných nikdy zvlášť nezaujímali.

Samozrejme, sympatizanti Zelených a zeleno-liberálny mainstream nemeckých médií mu hneď neskočili na zelenú vlnu. Nezačali mu hneď veriť. Na to potrebovali koronu. V pandémii, v ktorej zvlášť zelení Nemci, ktorí už roky rokúce mentálne prežívajú klimatický koniec sveta, túžili po silnom vedení nebojácneho apokalyptického jazdca, bol tu on. Nadaný franský divadelník si nasadil rúško vo farbách bavorskej vlajky a inscenoval sa deň čo deň ako rozzúrený bojovník proti hnusobe. Nevadilo, že výsledky jeho boja sú podpriemerné. Vyhováral sa, že Bavorsko má smolu na premorených susedov, Česko, Rakúsko. Nevadilo, že podobnú smolu mal aj jeho súper Armin Laschet, premiér Severného Porýnia-Vestfálska, ktoré hraničí so silne postihnutým Belgickom a má nižšiu smrtnosť v prepočte na obyvateľov ako Bavorsko. Keď bolo zle, obviňoval Söder susedov, raz z čistej zákernosti zakázal tirolskému hajtmanovi tranzit cez bavorskú diaľnicu do Viedne, napriek veľkej papuli ale zlyhal v ochrane bavorských hraníc – tie boli celú zimu deravé ako ementál.

Treba mu ale uznať, že herecký výkon bol na jednotku. Progresívno-liberálny berlínsky denník Der Tagesspiegel ho v týchto dňoch pochválil slovami, že „vyžaruje z neho niečo hlboko slušné“. Také hodnotenie – to je už na diagnózu.

Donedávna si totiž len málokto v Nemecku dovolil tvrdiť, že Markus Söder má dobrý charakter. Autorka jeho novej biografie Anna Claußová píše: „Nikto ho nemá zvlášť rád. Napriek tomu ho všetci nasledujú.“ Zabávač Harald Schmidt vyklebetil, že Söder sa mu v roku 2009 priznal: „Morálka samozrejme nie je kategóriou politiky. To len vtedy, ak chceme niekomu ublížiť.“ Jeho súkromný život sa spája so škandálom, aj keď ide o vec z dávnejšej minulosti.

V mladosti spoznal v norimberskom soláriu dievčinu – ona tam robila, on bol klientom. Stal sa jej veľkou láskou, v roku 1998 vzišla z tohto vzťahu dcéra Gloria, Söder ale manželstvo odmietol. Opustená mamička sa neskôr vyplakala v ženskom časopise: „Myslím si, že som bola preňho príliš chudobná.“ Söder sa vraj o Gloriu vôbec nestaral. Krátko nato sa Söder oženil s dedičkou norimberskej spoločnosti Baumüller – ročné tržby štvrť miliardy eur. S Karin Baumüllerovou má ďalšiu dcéru a dvoch synov, verejný škandál sa už nevyskytol.

V maske Luitpolda. Foto: wikimedia

Silnou bavorskou tradíciou sú fašiangy, každý rok sa zvykol s manželkou prezliekať. Veľkohubý stredný Frank, ktorý sa chce stať kancelárom Nemecka, sa raz prezliekol za drag queen, inokedy za Mahátmá Gándhího, v inom roku zas za bavorského princa, vladára Luitpolda, ako ukazuje obrázok vyššie. Od roku 2018, keď sa stal premiérom Bavorska, sa už na fašiangy neprezlieka.

Odvtedy hrá väčšiu hru. Ale včera večer, na rokovaní vedenia CDU, to nestačilo. Presvedčil len 9 zo 46 členov vedenia strany.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.