Prekvapivý portrét mdlého ujčeka s ohromným rodokmeňom a silným sociálnym cítením, ktorý pripomína politikov starej CDU zo starých dobrých čias.

V sesterských stranách CDU a CSU prebieha sebazničujúci boj, kto bude kandidátom kresťanských demokratov na úrad spolkového kan­ce­lá­ra Nemecka, predseda CDU Armin Laschet alebo predseda CSU Markus Sö­der. Na neverejnej schôdzi frakcie CDU/CSU, na ktorej sa tento týž­deň prezentovali obaja kandidáti, to vraj vrelo. Bol na nej len je­den človek, ktorého bratovražedný boj nechal chladného – Angela Mer­kelová. Odstupujúca kancelárka opísala svoj postoj takto: „Chcela som, chcem a budem sa držať bokom.“ Prakticky počas celej štvor­hodinovej schôdze sedela ponorená do spisov.

Laschet ako predseda väčšej strany CDU má automaticky prednosť, pries­kumy verejnej mienky sú ale jednoznačne na strane Södera. Sö­der to zhrnul na schôdzi takto: „Je tu len jedna závažná otázka: Chce­me vyhrať?“

Laschet podpichoval Södera pre jeho radikálne sve­to­názorové zmeny, z obrancu kresťanskej Európy sa stal počas jed­né­ho týždňa radikálne zelený milovník včiel. Laschet: „Prieskumy sú krátkodobé, postoj je stály“ – prá­ve to sa o Söderovi nedá povedať. Predseda CDU predpovedal, že mé­diá rýchlo nakopia Söderove staré populistické hriechy a bublina pras­kne. Dodal ešte: „Veľkí kancelári neboli vždy obľúbencami mé­dií.“ S tým mal pravdu, novinári priam nenávideli Adenauera a Koh­la, no títo aj tak vládli 14, respektíve 16 rokov.

V každom prípade vyzerajú aktuálne prieskumy pre Lascheta bez­ná­dejne. 44 percent Nemcov a až 72 percent prívržencov CDU a CSU po­va­žuje bavorského premiéra Södera za vhodného kandidáta na kan­ce­lára. O Laschetovi to vie povedať len 15 percent Nemcov a 17 percent straníkov. V inom prie­skume sa iba štyri percentá respondentov dokázalo stotožniť s tým, že premiér naj­ľud­natejšej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko Laschet je „dynamický“ a „silný líder“, o Söderovi to povedalo 36 a 57 per­cent. Laschetovi dôveruje 12 percent, Söderovi 27 percent respondentov. Aby toho nebolo dosť, 34 a 30 per­cent verí, že Söder rozpozná pálčivé problémy a vyrieši ich, pri La­schetovi je to len mizerná menšina – 6 a 4 percentá.

Laschet so Söderom. Foto: Laschet/FB

No čo vlastne ten Laschet zavadzia? Nuž, je to kultivovaný, sympatický, žo­viálny, veriaci a vľúdny dobrák s melodickým rýnskym prízvukom. Do­konca aj jeho najtvrdší kritici priznajú, že by mali radšej za šéfa jeho než zákerného autoritárskeho oportunistu Södera. Veľa ro­kov nikomu nevadilo, že Laschet ukazoval vlastnosti prídavného me­na, ktoré sa skrýva v jeho priezvisku – „lasch“ znamená v nemčine „mdlý“. V úrade premiéra spolkovej republiky, kde vládne 18 miliónom Nemcov, mal a má dobré výsledky.

Primárna odpoveď pre náhlu neobľúbenosť tohto milého tatinka je ko­rona. Laschet na jar roku 2020 ako jeden z prvých presadzoval uvoľ­ňovanie opatrení, pri nástupe druhej vlny sa vyslovil za nové ob­medzenia, vo februári tohto roku bol zase za uvoľnenie, keď sa ale nedávno zdvihla tretia vlna, navrhoval „lockdown na pre­most­e­nie“ (Brücken-Lockdown) dovtedy, kým nie je zaočkovaná značná časť obyvateľstva. Kým jeho bavorský náprotivok Söder sa hrá 14 me­sia­cov na neúprosného bojovníka proti hnusobe, Laschet pôsobil čas­to váhavo, zádumčivo, nerozhodne. Nepomohlo mu, že jeho požiadavky zod­po­vedali vždy epidemiologickému vývoju a že sa správal pomerne racionálne. A vôbec mu nepomohlo, že koronavýsledky Severného Porýnia-Vest­fálska sú o niečo lepšie ako nemecký priemer. Prepočet úmrtnosti na počet oby­va­teľov je v Söderovom Bavorsku vyššia, ekonomické následky sú mier­nejšie ako v nemeckom priemere.

Časť vysvetlenia toho, že sa objektívne úspešný politik dostane do ne­milosti národa, nájdeme v desať rokov starej knihe. Kniha sa volá Strach týždňa. Prečo sa bojime nesprávnych vecí (Die Angst der Woche. Warum wir uns vor den falschen Dingen fürch­ten), napísal ju profesor štatistiky Walter Krämer. Štatistik sa v nej vedecky venoval dlhodobej tendencii nemeckých novín vyvolávať strach. Krämer ukázal, že vedúce mainstreamové denníky ako napríklad Süddeutsche Zeitung mali tri- až štyrikrát viac článkov vyvolávajúcich strach ako francúzsky Le Figaro, talianska La Repubblica alebo španielsky El País.

Vtedy, v roku 2011, strašili nemecké noviny ešte len s Fukušimou, o pandémii nikto netušil. Prišla korona a nemecké médiá presadzujú najtvrdšiu možnú pandemickú politiku. Populista Söder vedel ten dopyt doby spontánne uspokojiť, veď vie obhospodáriť aj hystériu z klimatických zmien. No a ujko Laschet sa jednoducho na túto úlohu apokalyptického jazdca nehodí.

Bernd Ulrich, zeleno-liberálny redaktor liberálneho týždenníka Die Zeit, zverejnil už niekoľko brilantných analýz diania v kresťanskej demokracii Nemecka, jeho nový text o súboji Söder – Laschet nesie titulok: „Zelený proti konzervatívcovi“. Sám Ulrich priznáva absurditu tohto škatuľkovania, veď Laschet je ľavicový pro-imigračný katolík, ktorý spájanie s konzervativizmom konzistentne odmieta („Jadrom značky CDU nie je konzervativizmus, ale kresťanský obraz človeka, ktorý stojí nad všetkým.“). No teraz je odrazu on ten konzervatívec, proti ktorému bojuje „zelený“ Söder. Áno, ten istý Söder, ktorého médiá do roku 2018 portrétovali ako číreho reakcionára.

Čuduj sa svete, Laschet má odrazu vášnivú podporu od svojho hlavného súpera v boji o predsedníctvo CDU, od ekonomicky liberálneho neokona Friedricha Merza. A hlasná trúba nemeckých priemyselníkov, ekonomická sekcia denníku Frankfurter Allgemeine, zverejnila chválospev na Laschetovu krajinskú vládu. Hospodárska lobby si pochvaľuje ekonomický rast v Severnom Porýni-Vestfálsku, Laschetov balíček opatrení na zníženie byrokracie, jeho dobré kontakty s chemickým priemyslom, jeho výrok, že „oceľ je systémovo relevantná“, jeho obranu dlhovej brzdy a v neposlednom rade jeho pandemickú politiku, ktorá „sa nepozerá len na incidencie“.

Čo je teda tento usmiaty ujec, ktorý má napriek mizerným prieskumom stále malú šancu, aby sa stal ôsmym kancelárom Spolkovej republiky Nemecka v skutočnosti zač?

Čerstvý šesťdesiatnik nie je, ako sa o ňom s dešpektom hovorí, regionálny politik. Je v prvom rade Aachenčan, potom dlho nič a potom Európan. Celkom to do seba zapadá, 250-tisícový Aachen je mestom, ktoré ako Bratislava hraničí s dvomi inými štátmi, s Belgickom a s Holandskom, do Bruselu sa dá odtiaľto pendlovať, do Berlína nie. Svoju politickú dráhu začal Laschet v aachenskom zastupiteľstve, vtedy mal akurát 18 rokov. Zostal tam sedieť dlho, od roku 1979 po rok 2004. V roku 1994 bol zvolený do Spolkového snemu, v roku 1999 do Európskeho parlamentu, do regionálnej politiky sa dostal až v roku 2010 – ako klasický náhradník.

Foto: Laschet/FB

Celý jeho život sa odohráva v Aachene, nikdy sa nesťahoval preč. Do Bruselu to má 145 kilometrov, do Düsseldorfu, kde sídli vláda spolkovej krajiny, 85 kilometrov, do práce pendluje. Aby sme korektne opísali Laschetovu zotrvačnosť, aj ten Aachen je príliš široký pojem. Celý jeho život sa vlastne odohráva v mestskej časti Burtscheid, v blízkosti tamojšieho Kostola sv. Michala. V tom kostole bol pokrstený, v tom kostole bol miništrantom, v zbore tohto kostola spoznal ako dieťa svoju manželku, v tom kostole sa brali. Aj keď nechce byť konzervatívcom, jeho životopis mu môžu konzervatívci len závidieť.

Aachen je osobitné mesto. Kaplnka aachenskej falce, základ nádherného aachenského dómu, je prvou stredovekovou monumentálnou stavbou na nemeckom území. V Aachene korunovali tridsiatich nemeckých kráľov, od roku 936 do 1531. Aachenská pýcha je založená predovšetkým na tom, že tu bola obľúbená rezidencia prvého vladára, ktorý po rímskej ríše zjednotil Európu – Karola Veľkého. Aachen je takým tajným hlavným mestom Európy, tak to cítia mnohí Aachenčania a tak to asi aj cíti lokálpatriot Laschet. Politik Laschet je vášnivý Európan. V prípade Aachenčana to neznamená nič abstraktné, je to prirodzená vec.

Európska obsesia rodiny Laschetovcov ide tak ďaleko, že Laschetov brat Patrick zverejnil na svojej súkromnej stránke rodokmeň, ktorý siaha až po Karola Veľkého. Keď sa na to pýtajú novinári, Laschetovci ten rodokmeň bagatelizujú ako typicky rýnsky vtip, v jednej novej biografii Armina Lascheta sa ale píše, že rodina je vážne presvedčená o svojom pôvode z rodiny Karola Veľkého. Možno je to len drobný detail, možno ale práve celé Nemecko podceňuje hnacie sily v duši tohto nenápadného chlapíka. Bude sa človek, ktorý cíti v žilách krv Karola Veľkého, len tak vzdávať úradu kancelára?

Foto: Laschet/FB

Najväčší úspech mladého Armina Lascheta spočíval bezpochyby v tom, že sa dobre oženil. Sám pochádza z rodiny baníka, ktorý sa dal neskôr preškoliť na učiteľa, tým sa dá asi vysvetliť silné sociálne cítenie Lascheta, ktorý si výborne rozumie aj s odborármi. Manželka nosila za slobodna priezvisko Malangré, obe rodiny pochádzali z Belgicka, Laschetovci z nemecky hovoriacej časti, Malangréovci z frankofónnej.

Malangréovci boli jednou z najvplyvnejších rodín Aachenu – a pritom silno veriaci katolíci. Brat Laschetovho svokra Kurt Malangré bol členom Opus Dei a v rokoch 1973 – 1989 primátorom Aachenu za CDU. V rokoch 1979 – 1999 bol poslancom Európskeho parlamentu. Primátorovanie v Aachene a europolitika v Bruseli sa v jeho ponímaní nebilo, pre echt Aachenčana ide o tú istú vec.

Laschetov svokor Heinz Malangré úspešne podnikal, viedol katolícke vydavateľstvo a napísal rad kníh o výlučne kresťanských témach. Angažoval sa v sociálnych projektoch v Svätej zemi a bol aktívny v Rytierskom ráde Božieho hrobu jeruzalemského, v ktorom to dotiahol na pozíciu „Veľkého križiaka“. Heinz Malangré dosiahol v aachenskej diecéze rímskokatolíckej cirkvi pre laika najvyšší dostupný úrad, bol predsedom Diecéznej rady.

Vyštudovaný právnik Laschet pracoval v mladosti ako novinár, najprv pre bavorskú televíziu a bavorské rádiá, potom ho presadil svokor ako šéfredaktora diecéznych novín KirchenZeitung Aachen. Pra­co­val v tej pozícii v rokoch 1991 – 1994 a vyznamenal sa už vtedy ot­vo­reným pomenovaním káuz sexuálneho zneužitia mladistvých kňazmi, kritizoval aj dlhoročné ututlávanie zo strany cirkevných autorít. Za to ho napomenul generálny vikár diecézy, ktorý diecéznym novinám vtedy zakázal vy­dá­vať dôležité cirkevno-politické správy bez jeho kontrasignácie. V rokoch 1995 až 1999 pracoval Armin Laschet ako riaditeľ ka­to­líc­ke­ho vydavateľstva Einhard, ktoré patrilo svokrovi Heinzovi Ma­lang­réovi.

Skrátka, nemeckého politika s katolíckejším životopisom široko-ďaleko nenájdeme. A to sme ešte ani nespomenuli, že mladý Armin chodil na diecézne Gymnázium sv. Pia a že nejaký ten čas miništroval aj v prekrásnom 1200-ročnom aachenskom dóme, pri korunovačnom tróne nemeckých kráľov a nad hrobom Karola Veľkého. Súkromný život má usporiadaný, s manželkou má dve dcéry a syna v dospelom veku. So štipkou irónie hovorí, že jeho rodina je „rýnsko-katolícka“.

Krajinský premiér, ktorého si ani vlastní straníci nevedia predstaviť v úrade nemeckého kancelára, stelesňuje v mnohom staré dobré časy Spolkovej republiky. Je to typ necharizmatického politika, ktorý hľadá v zdĺhavých rokovaniach najväčší možný konsenzus, a keď to niekde škrípe, tak sa to vyrieši s kopou štátnych peňazí. Tak sa vyriešil napríklad Kohleausstieg, postupné odstavenie uhoľných baní a elektrární, syn baníka bol jedným z hlavných vyjednávačov. Rokovania trvali niekoľko rokov, proces odstavenia bude trvať ešte dlhšie (do roku 2038) a odškodnenia pre majiteľov baní a elektrární sa vyšplhajú na také závratné sumy, že český oligarcha Křetínský sa musí triasť od radosti.

Mnohí Nemci asi tušia, že takto sa štát už nedá spravovať. Že takto nebude z vytúženej zelenej revolúcie nič. Nie je však povedané, že títo Nemci majú aj pravdu. V skutočnosti povojnová nemecká demokracia fungovala takmer vždy v tomto móde, kancelár Kohl a kancelárka Merkelová to dotiahli necharizmatickým vládnutím dosť ďaleko a na konci mandátu požívali široký rešpekt v spoločnosti.

Možno sa mnohí Nemci v skutočnosti ani nechcú vzdať kultúry konsenzu, možno by si vystačili s kancelárom, ktorý sa trošku pohrá na rázneho lídra, ale aj tak veľa toho nezmení. Taká rola je ako ušitá pre Södera, Laschet by to nevedel hrať. V jeho víťaznom vystúpení na digitálnom zjazde v januári pôsobil najvášnivejšie práve vtedy, keď obhajoval kultúru konsenzu. CDU, „strana stredu“, podľa neho vždy musí hľadať kompromisy. K tomu patria aj rokovania s ľuďmi, „ktorí sa vám nemusia páčiť“.

Laschet v mnohom stelesňuje staré dobré časy CDU. Tie časy sú nenávratne preč, strany sa zmocnila široká vrstva svetonázorovo ľahostajných prospechárov, aktuálne korupčné aféry (rúšková aféra, azerbajdžanská aféra) o tom svedčia. Laschet je isteže mdlý a nevýrazný, ale nie je jedným z nich. Nosí v sebe ešte niečo z tej hĺbky a vážnosti, s ktorou sa katolíci v CDU snažili aplikovať sociálnu náuku cirkvi v hospodárskom živote. To ľavicové krídlo nikdy nebolo majoritným, malo ale citeľný vplyv na sociálnu politiku, legendárne Sozialausschüsse CDU (sociálne vybory CDU) neraz predbehli sociálnych demokratov z SPD zľava.

Foto: Laschet/FB

Neformálnym vodcom ľavicovo-katolíckeho krídla bol nízky chlapík, pôvodom tiež zo Severného Porýnia-Vestfálska, Norbert „Nobby“  Blüm. Ten začínal ako strojník v závode Adam Opel, bojoval ako odborár za práva kolegov, predstavoval sa s chytráckym rýnskym humorom ako „marxista od Najsvätejšieho Srdca Ježišovho“ a venoval sa popritom univerzitným štúdiám, napríklad bol poslucháčom teológie u istého Josepha Ratzingera. Blüm bol 16 rokov vo všetkých kabinetoch kancelára Kohla ministrom práce a spolutvoril sociálny štát v Nemecku viac ako jeho predchodcovia a nástupcovia z SPD.

Silno veriaci Blüm, ktorý zomrel minulý rok, nebol blízkym súputníkom Lascheta, ten ale v svojej kondolencii tvrdil, že  často za ním chodil po radu, „človek sa s ním mohol smiať a počúvať ho celé hodiny“. Laschet spomenul Blümovu odvahu voči mocným, napríklad slávnu scénu, keď Blüm na štátnej návšteve v Čile pozdravil diktátora Pinocheta vetou: „Pán prezident, vy ste mučiteľ.“ A keď Pinochet ukázal na svoj drevený kríž, pred ktorým sa vraj každý deň modlil, odvetil nemecký minister: „Ani to vám nepomôže. Ten, ku ktorému sa modlite, pozná meno a adresu každého, ktorého ste zabili.“

Laschet je isteže liberálnejší, menej výrečný a celkom určite aj menej odvážny ako jeho vzor Nobby Blüm. V každodennom hľadaní otravných a nákladných kompromisov sa jeho katolícka formácia často stráca.

Slúži mu ale ku cti, že si aspoň občas spomenie na kresťanov. Napríklad na tých na Blízkom východe. Už v roku 2013, keď Nemecko ešte bezvýhradne podporovalo islamistickú opozíciu v Sýrii, vyčítal Laschet nemeckému ministrovi zahraničných vecí: „Je absurdné, že v Sýrii sú nami podporovaní tí istí ľudia, s ktorými bojujeme v Mali.“ V súlade s platnou náukou viery bol proti zavedeniu manželstva osôb rovnakého pohlavia. Aj jeho obhajobe nešťastnej migračnej politiky kancelárky Merkelovej sa dá rozumieť cez onen „kresťanský obraz človeka“. Ako praktizujúci katolík sa cíti byť viazaný líniou pápeža a nemeckých biskupov – a tí presadzujú radikálne otvorenú náruč.

Zhrnuté a podčiarknuté: Ujko z Aachenu je naozaj mdlý, váhavý a neinšpirujúci politik, ale pre nemecké pomery prekvapujúco konzistentný katolík. Jeho cesta do Berlína je tŕnistá, málokto v ňom vidí budúceho kancelára. No úplne odpísať Armina Lascheta je predčasné. Čo ak sa v jeho žilách ozve Karol Veľký?

Zdieľať

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.