Za chátrajúce kaštiele sa vraj netreba hanbiť, mali by sme ich brať ako príležitosť a vytvárať okolo nich kultúrno-oddychové aktivity. Treba tiež posilniť finančnú pomoc od štátu, radí fotografka Jana Šturdíková, ktorá sa honosným sídlam venuje roky a aktuálne vydáva rozšírenú verziu knihy Chateaux po našom.

Čo sa stalo s kaštieľmi po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918?

Udiali sa dve zásadné zmeny: zrušil sa šľachtický stav a zaviedla sa pozemková reforma, v rámci ktorej musela šľachta odovzdať štátu veľkú časť majetkov, lebo mohla vlastniť len určité množstvo pôdy.

To zapríčinilo emigráciu šľachty v danom období?

Áno, šľachta nevedela, čo bude nasledovať po zrušení šľachtického stavu a nebolo to pre ňu výhodné, lebo stratila veľkú časť hospodárskych pozemkov, ktoré živili panstvá a šľachtické sídla. Veľká časť šľachty bola maďarská, nechcela prijať československú štátnosť. Niektorí zostali a naďalej spravovali svoje panstvá.

Čo sa dialo po emigrácii šľachticov s kaštieľmi?

Predávali sa, alebo slúžili na iné účely, napríklad ako sklad či sýpka. Takéto zásadné zmeny využitia však vtedy ešte neboli celkom bežné. Najvýraznejšie sa zmeny vo využití kaštieľov prejavili s nástupom socializmu – teda po roku 1945, kedy sa Benešovými dekrétmi znárodnil majetok veľkostatkárov a po februári 1948, kedy sa k moci po štátnom prevrate dostali komunisti a šľachta sa stala triednym nepriateľom.

Čo s týmito kvázipodnikateľmi spravili?

Z ideologických dôvodov im zobrali celý majetok.

Ako sa na kaštieľoch prejavili dve svetové vojny? Bolo výrazné množstvo tých, čo úplne zničili?

Niektoré boli zdevastované prechodom frontu, iné sa dostali do zlého stavu, pretože opäť odchádzala šľachta, ktorá nevedela, čo s ňou bude. Ak by územie obsadili Rusi, brali by ich ako triedneho nepriateľa. Sídla zostali opustené a vyrabovali ich často aj miestni obyvatelia. V niektorých boli počas vojny ubytovaní vojaci a zdevastovali ich, ale nebolo to v takej miere ako počas socializmu, kedy zákon definoval, že kaštiele nesmú byť súkromným vlastníctvom a ich úloha sa zmenila tak, aby slúžili primárne režimu.

Čo obnášala takáto zmena funkcie kaštieľov?

Režim určil viaceré kategórie. V prvej boli určené najvzácnejšie kaštiele, z ktorých sa urobilo múzeum či galéria a naznášali tam všetko, čo sa zachovalo či ponachádzalo z ostatných sídiel, spravili tam zbierku a depozit. Tie zvyšné sa prestavali a používali na účely, ktoré boli potrebné.

Rusovce slúžili ako kultúrne zariadenie – sídlo SĽUK-u. Foto: osobný archív J. Šturdíkovej

Čiže sa narušila ich estetika?

Úplne, a to dvomi spôsobmi: zvnútra aj zvonku. V dôsledku toho, že sa menil ich účel, sa kaštiele interiérovo veľmi necitlivo upravovali. Po druhej svetovej vojne, keď napríklad nebol dostatok bytov, sa niektoré kaštiele rozdelili na bytové jednotky a bývalo v nich viacero rodín. Ak bol potrebný napríklad sklad, tak sa kaštieľ prebudoval na sýpku. To isté sa dialo, ak malo sídlo slúžiť ako výskumný ústav, škola či liečebňa.

Čo sa týka exteriéru, kaštiele okrem reprezentatívneho účelu tvorili aj hospodárske zázemie obce. Patrili k nim rozsiahle pozemky, ktoré po nástupe socializmu rozparcelovali. Ku kaštieľom patrili aj parky so vzácnymi drevinami, tie tiež vo veľkej miere zdevastovali a rozparcelovali na stavebné účely. Často sme teda svedkami toho, že kaštiele sú dnes v zástavbe, ale v minulosti tomu tak nebolo. Pôvodný stav kaštieľov sa nezachoval, zaniklo to autentické zvnútra aj zvonku. Jediný zachovaný kaštieľ s pôvodným interiérom a vybavením je kaštieľ v Betliari, akoby zázrakom sa podarilo zachrániť jeho okolie aj vnútro s vybavením pred necitlivými úpravami.

V čom to šťastie Betliara tkvie? Prečo sa to pri iných kaštieľoch nepodarilo?

Betliar vyhlásili za múzeum a pôsobila tam jeden čas aj Alžbeta Günterová – Mayerová [spoluzakladateľka pamiatkovej starostlivosti na Slovensku, pozn.red.], ktorá bola natoľko osvietená, že dokázala docieliť, aby sa Betliar zachoval. Pôsobil tam tiež komorník pôvodných majiteľov, ktorý počas druhej svetovej vojny zachránil interiér pred rabovaním. Podarilo sa to teda najmä vďaka ľuďom, ktorí k Betliaru a k pamiatkam mali vzťah, väčšina kaštieľov ale toto šťastie nemala. Pôvodné zariadenie sa zachovalo ešte vo Svätom Antone, čiastočne v Bojniciach, na Červenom kameni a v Markušovciach.

Zachovala sa predloha, na základe ktorej by stavby dnes bolo možné vrátiť do pôvodného stavu?

To je skôr otázka na odborníkov z Pamiatkového úradu, ktorí sa tým profesijne zaoberajú celý život. Nie som si istá, či niekto robil projektovú dokumentáciu kaštieľov pred ich prestavbou. Dôvod zrejme existoval len pre nové projekty – ako by malo sídlo vyzerať po prestavbe. Myslím, že čiastočne sa dá pôvodný stav rekonštruovať z dobových fotografií, písomných prameňov či z archívov.

Socializmus bol ale obdobím, kedy sa kaštiele aspoň čiastočne zachovali, nie?

Necitlivo ich prestavali, ale mali reálne využitie a nejako fungovali. Niektoré sa aj rozpadli či rozobrali na tehly, ktoré sa použili ako stavebný materiál pre iné objekty. Často sa však stávalo, že keď napríklad kaštieľ slúžil ako škola, vedľa neho sa postavila v rámci nového architektonického slohu, socialistického realizmu, nová budova, do ktorej sa škola presťahovala. Kaštieľ tak stratil využitie nechal sa postupne schátrať, už sa neinvestovalo do jeho opravy.

Čiže skutočný úpadok kaštieľov nenastal po roku 1989?

Ja si myslím, že na úpadok sa pekne „zarobilo“ už počas socializmu. Nie som zástanca teórie, že hoci boli kaštiele necitlivo prerobené, aspoň sa používali. Samozrejme, je to lepšie, ako keby sa zbúrali, to rozhodne áno, ale mnohým ľuďom sa v reštitúciách vrátili kaštiele v oveľa horšom stave, ako keď ich nedobrovoľne odovzdávali štátu. Reštituenti majú niekedy ku kaštieľu veľmi dobrý vzťah, ale nemajú prostriedky na jeho opravu, lebo ide o investíciu, ktorá presahuje ich možnosti. Okrem značných finančných prostriedkov potrebujete na to čas a administratívnu kapacitu, zďaleka to nie je jednoduchá záležitosť. Pôvodní majitelia často nechcú sídlo predať, lebo sa dedilo celé generácie. Je v tom kus ich histórie a aj preto si ho pomaly opravujú aspoň tak, aby úplne nespadol. Niektorí tento „boj“ postupne vzdali a boli nútení kaštiele predať novým súkromným majiteľom.

Potom tu máme kaštiele, ktoré spadajú pod správu štátu a tiež nie sú v dobrom stave, štát ich vníma ako finančnú záťaž a hľadá pre nich kupcov, ale sú často také veľké, že si ich pamiatková obnova a následná údržba vyžaduje veľké financie, a preto sa záujemcovia hľadajú ťažko.

Ďalším vlastníkom sú obce, ktoré ku kaštieľom majú často pozitívny vzťah a chcú ich opraviť, ale nemajú na to rozpočet a bez dostatočne vysokých dotácií to nedokážu.

Ďalšiu kategóriu tvoria súkromní vlastníci, ktorí k týmto pamiatkam nemajú osobný vzťah, neviaže ich k nim rodinná minulosť a pamiatku často nechávajú chátrať z ľahostajnosti.

Kaštieľ Beladice – Veľké Chrašťany slúžil ako obchod s mäsom. Foto: osobný archív J. Šturdíkovej

Teda hlavnou príčinou chátrania kaštieľov v období po Nežnej revolúcii je objem financií, ktoré sa do nich investujú?

Pravdou je tiež, že stav mnohých stavieb sa rapídne zhoršil po roku 1989. Mnoho sa rozkradlo, či rozpadlo. Myslím si, že keby sa hneď po roku 1989 podchytila ochrana kaštieľov a investovali sa priebežne malé sumy do ich údržby či zakonzervovania, aby nechátrali alebo neboli rozkradnuté, nemuseli by sme byť dnes svedkami toho, že mnohé sú v smutnom stave a do ich záchrany sa musia investovať neporovnateľne vyššie sumy, ako keby ich ochrana a údržba prebiehala priebežne. V tomto systém zlyhal. Prepláca sa to, čo sa mohlo pri vyššej citlivosti k tejto problematike a správnom nastavení zachovať v oveľa lepšom stave. Žiaľ, kultúrne dedičstvo nebola priorita. Verím, že toto sa zmení.

Poznáte aj prípady, kedy bol osud kaštieľov šťastný?

Áno, keď sa nájde osvietený majiteľ, ktorý má ku kaštieľu vzťah a má aj cit a financie na opravu. Ideálny prípad je, ak vie potom kaštieľ ešte aj zmysluplne využiť.

Čo si predstavujete pod zmysluplným využitím?

Najmä zmysluplnú infraštruktúru cestovného ruchu. Myslím si, že aj v prípade kaštieľov, ktoré nie sú v ideálnom stave, sa dá mnoho vidieť, spoznať a dalo by sa to spojiť s fundraisingom, ktorý by sa využíval na postupnú rekonštrukciu týchto sídiel. Je potrebné vytvárať okolo nich pocit komunity, kultúrne aktivity, nesmieme ich brať ako traumu či hanbiť sa za ne. Treba to otočiť a povedať si: „Máme tu túto nádhernú historickú budovu a je potrebné niečo urobiť, pretože nechceme, aby sa rozpadla, pretože nám na nej záleží a môže z nej byť krásne opravená pamiatka, na ktorú môžeme naviazať cestovný ruch a ďalšie kultúrno-oddychové aktivity.“

Vy si myslíte, že by to fungovalo?

Veľa ľudí si príde pozrieť pamiatku, hoci je v chátrajúcom stave. Sociálne siete sú plné nadšencov, ktorí takéto pamiatky navštevujú a nevadí im merať dlhú cestu len preto, aby si ich mohli odfotografovať či naživo spoznať miesto, kde stoja. Keby sme to podchytili z opačného hľadiska, teda nie ako problém, ale potenciálnu možnosť využitia, mohli by sa takéto miesta stať turistickou atrakciou. Aký je rozdiel medzi zrúcaným hradom a zrúcaným kaštieľom? Ide len o to, ako to odkomunikujeme a ako sa k tomu ako spoločnosť postavíme.

Podstatná je zrejme aj pomoc od štátu, nemýlim sa?

Určite áno, keby štát podporil vybudovanie turistickej infraštruktúry a vytvoril vhodné podmienky, spustilo by to cestovný ruch. Ak to môže fungovať v susednom Rakúsku v Schloss Hofe, ktorý úplne vyrabovali počas druhej svetovej vojny a potom ho opravili, prečo by sa to nedalo u nás? Ľudia sa chodia zo Slovenska pozerať na rakúsky kaštieľ a platia nemalé vstupné, tak prečo to nevieme urobiť v Rusovciach, ktoré sú vzdialené pár kilometrov? Je to len vecou optiky, pretože v dlhodobom horizonte pri správnom nastavení by sa financie z využitia dokázali dostať aspoň na nulu, ak už nie do plusovej hodnoty.

Na Slovensku sú kaštiele, ktoré sa sprístupňujú verejnosti aj v neobnovenom stave, napríklad Jelšava, Holíč či Jablonica, postupne sa pritom pracuje na ich obnove a naväzujú na seba ďalšie aktivity spojené s kultúrou či vytváraním komunity. Tieto snahy treba podchytiť, oceniť a ďalej rozvíjať, aby sa našlo dostatok energie a prostriedkov na ich záchranu.

Spustili by opravené kaštiele cestovných ruch zo zahraničia?

Áno, máme ako štát čo ukázať, treba len k miestam naviazať aj rôzne oddychové aktivity, dobre nastaviť propagáciu a informovať širokú verejnosť. Nemáme s tým ale skúsenosti, pretože socializmus v nás vykorenil pocit komunity, ktorá existovala okolo kaštieľov a nebudoval v ľuďoch pocit kultúrnosti vo vzťahu k týmto miestam. Mali by sme sa naučiť predať to, čo tu máme, pretože v tom máme ako krajina obrovský potenciál.

Aktuálne vydávate rozšírené vydanie knihy o kaštieľoch. Neznamená to, že citlivosť verejnosti k historickému dedičstvu stúpa?

Je tu veľmi veľká a silná skupina ľudí, ktorá má vzťah k pamiatkam, akurát sa doteraz nestretla s takmer žiadnou podporou od štátu. Existuje veľa ľudí, ktorí majú záujem o pamiatky, len ich treba zhora podporiť a nie odrádzať nevhodnými podmienkami ako nedostatok peňazí či prílišná byrokracia. Treba tiež šíriť povedomie, aby sme si získali aj ľudí, ktorí možno nemajú taký vrúcny vzťah k pamiatkam, ale postupne by si ho dokázali vytvoriť.

O to sa usilujete prostredníctvom vašej webovej stránky a knihy Châteaux po našom. Koľko kaštieľov tam čitatelia a diváci nájdu?

V súčasnosti je zaradených viac než 120 stavieb, crowdfundingová kampaň na startlab.sk sa koná ešte dva týždne a ak sa bude dobre vyvíjať, verím, že sa podarí zaradiť viac než 130. Z mojej strany by tak išlo o veľmi ucelený súbor toho, čo sa dalo v rámci chátrajúcich kaštieľov odfotiť v jednotnom štýle. Chcela by som zdôrazniť, že časť sumy z každého príspevku v kampani ide na opravu kaštieľa v Jablonici.

Kniha Châteaux po našom. Foto: osobný archív J. Šturdíkovej

Čo si predstaviť pod jednotným štýlom?

Chcela som, aby bolo kaštiele dobre vidieť. Keďže sú opustené, často sú zarastené vegetáciou. V lete je na stromoch a kríkoch lístie a často ani nevidieť, že za nimi niečo stojí, preto som fotila na jeseň, v zime a počas skorej jari. Dôležitý je tiež čelný pohľad a neutrálne svetlo pri zatiahnutej oblohe, aby stavby čo najviac vynikli. Keďže ich architektúra je veľmi rôznorodá hľadala som spôsob, ako súbor zjednotiť.

Aký dlhý čas to zabralo?

Trvalo to sedem rokov, ale už sú zdokumentované, takže som rada (smiech).

To je veľmi dlhá doba, zaskočilo vás počas toho niečo?

Ide najmä o to, že stav kaštieľov sa stále mení, niektoré sa priebežne opravujú, iné naopak začnú chátrať. Niekedy som v priebehu času niektoré kaštiele zo súboru vylúčila, lebo som si povedala, že sa určite opravia, obnova bola dobre naštartovaná, hovorila som si, že už sa tam nemá čo pokaziť. Po dlhšom čase som išla na návštevu takéhoto kaštieľa a zistila som, že obnova zamrzla na mŕtvom bode, lebo sa zmenil starosta a občania sa sťažovali, že všetky financie idú na opravu kaštieľa a nie na rozvoj obce samotnej. Niečo sa teda opravilo, ale hlavná budova má stále čo doháňať a je otázne, či sa to dorobí. Niekedy sa na kaštieľoch urobí veľký kus práce, ale keď sa minú financie, zmení sa nálada či vedenie obce, môže to aj pri dobre rozbehnutých projektoch zamrznúť. A to je veľká škoda.

Stalo sa, že ste niekoho inšpirovali a začali s opravou kaštieľa po vašom fotení?

Áno, napríklad teraz mi písal pán z Pečovskej Novej Vsi, že po tom, ako si pozrel knihu sa rozhodol založiť občianske združenie na obnovu kaštieľa. To je pre mňa najväčšou odmenou.

Boli ste svedkom toho, že obnova kaštieľa do obce prilákala návštevníkov?

Neviem to posúdiť, pretože v daných obciach nežijem. Druhá vec je, že ani po obnove nemáme vybudovanú turistickú infraštruktúru na to, aby sme do oblasti prilákali ľudí a vytvorili pre nich záujmové a oddychové aktivity naviazané na opravenú pamiatku. Ak sa pamiatka len obnoví, nemáme ešte vyhraté, treba nájsť aj zmysluplné využitie a spôsob, ako ľudí do danej lokality prilákať.

Poznáte prípady slovenských kaštieľov, ktoré to dokázali?

Napríklad Château Belá, z ktorého vznikol krásny hotel, kde sa môžu na požiadanie ľudia pozrieť na interiér či poprechádzať sa v záhradách. Podobne funguje aj Halič, ktorý tiež neuzavreli len pre úzku skupinu ľudí, ale dá sa na požiadanie urobiť prehliadka. Neznamená to však, že kaštiele by mali slúžiť iba ako luxusné hotelové zariadenia.

Aké sú teda najlepšie možnosti využitia kaštieľov v 21. storočí?

Ak by ste dali dokopy tím odborníkov, dokázali by o tom diskutovať hodiny. Je dôležité, aby funkcia kaštieľov bola dostatočne dôstojná. Viem si predstaviť, že by sa kaštiele využívali ako školy. Ak by prešli kvalitnou pamiatkovou obnovou, ktorá by nepotierala architektonické hodnoty, ktoré sa v nich zachovali, mala by cit pre detail a kvalitné prvky, bol by to vynikajúci spôsob, ako ľudí od útleho veku prakticky vychovávať k tomu, aby si vytvárali vzťah k estetickému prostrediu a kultúrnym hodnotám. Je veľký rozdiel medzi tým, keď máte školu v panelovej budove, ktorá zvonku vyzerá ako papagáj, lebo je zateplená polystyrénom rôznych farieb, a tým, keď navštevujete školu v budove, akou je kaštieľ. Nemusíte si to uvedomovať, ale niečo to vo vás zanechá.

Predstavte si, že tam deti chodia denne, vytvárajú si tak vzťah k estetickej hodnote a majú dobrý životný pocit z toho, že sú v krásnej budove. Ľudí formuje prostredie, v ktorom žijú a v ktorom trávia veľa času. Ak sú od detstva vedení k hodnotám, tie v nich zostanú.

Poviete na záver nejakú pikošku o kaštieľoch, ktorá ešte nikde nezaznela, alebo ju ľudia bežne nevedia?

Určite to zaznelo na mnohých miestach, no neviem, či si návštevníci chátrajúceho kaštieľa v Rusovciach bežne uvedomia, že tu žila belgická princezná Štefánia, manželka Rudolfa – syna slávnej cisárovnej Sissi a cisára Františka Jozefa. Alebo že Liptovský Ján je obcou s najväčším počtom kaštieľov na Slovensku. Na stránke obce ich uvádzajú až 13. Zaujímave jé je tiež, že najcennejšia miestnosť z kaštieľa v Jablonici, knižnica, je dodnes zachovaná v Spolku Sv. Vojtecha v Trnave.

Kaštieľ Jablonica bol predaný štátnemu podniku Zberné suroviny, ktorému slúžil ako ústredný sklad kože a peria. Foto: osobný archív J. Šturdíkovej.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.