Reportáž z Albánska, kde vládne umelec Edi

Nič ma na Albánsku nefascinuje tak ako jeho stavebná politika: Na jed­nej strane je tu divorastúci stavebný chaos pripomínajúci kraj­i­nu tretieho sveta, na druhej strane je tu umelec na úrade vlá­dy, ktorý nechal s nemilosrdným centralizmom zbúrať do 20-tisíc čier­nostavieb, pričom na kruháči tiranského predmestia Kamza osobne roz­dá­val papiere na legalizáciu čiernych stavieb a nechal opäť vy­bu­dovať rozpadnutú arumunskú metropolu Voskopoja (Moskopole) – celú z kameňa.

Ten albánsky premiér sa volá Edi Rama. Vyčíta sa mu to obvyklé (ko­rupcia, nacionalizmus, urážanie novinárov), k tomu ešte rozmach v pestovaní drog a že ako líder socialistov je väčší ekonomický liberál ako jeho pravicová opozícia. Nič z toho mu však nedokázalo ublí­žiť. Ko­ronu, ktorá kosila v Albánsku ako aj inde, si jeho vláda vy­rie­ši­la tým, že Albánsko – spolu s Ukrajinou – vykonáva su­ve­rén­ne naj­menej koronatestov. Tak je mor aspoň trošku menej na oči­ach. Aka­de­mic­ký maliar Rama, čo v parížskom exile deň čo deň tvoril nevinné ob­ráz­ky s ma­lý­mi ornamentmi, vládne už osem rokov, posledné štyri ro­ky s ab­so­lút­nou väčšinou. Má šancu vyhrať aj nastávajúce par­la­ment­né voľby, ktoré sa uskutočnia o pár dní – 25. apríla.

Albánsko má momentálne azda najliberálnejšiu koronapolitiku Eu­ró­py. Nevyžaduje od cestujúceho nič, žiaden test, žiadnu karanténu, žiad­nu predcestnú registráciu, vytiahneš pas a ideš. Idem teda zase na Albánsku riviéru. Tam je Albánsko najkrajšie a tam narazil „bul­dozér Edi“ na najsilnejší odpor.

Trošku zjednodušene sa dá povedať, že sever Albánska je katolícky, ši­roký stred moslimský a juh pravoslávny. Práve na pravoslávnom juhu, pozdĺž brehu Iónskeho mora, žije prastará grécka menšina. Edi Rama je síce pokrstený katolík, žiadne náboženstvo však ne­prak­ti­zuje, deklaruje sa ako agnostik.

Siahať na stavby gréckej menšiny začal Edi Rama v roku 2015. Vtedy dal pod rúškom noci zrovnať provizórny kostol svätého Atanáza v Dhërmi (po grécky Drimades), podľa albánskeho premiéra to bola len „nelegálne postavená garáž“. V roku 2016 sa zameral na rozšírenie jeho novej plážovej promenády, ktorú venoval (s LED lam­pami a aerodynamickými drevenými lavičkami) hlavnému mestečku ri­viéry Himare. Osemnásť budov, ktoré stáli v ceste, podľa Ramu len „au­to­umyvárne, stánky, staré depá, rui­ny“, dostalo príkaz na vy­sťa­ho­va­nie.

Vtedy narazil. Nielen preto, lebo v tých skromných domoch bývali ľudia. Narazil aj preto, lebo títo ľudia sú Gréci, ktorí svoje domy Albáncom zo zásady nepredávajú. Začal sa veľký krik. Aténske noviny „odhalili“, že je za tým Turecko, ktoré chce kresťanský severný Epirus osídľovať moslimskými Sýrčanmi. Edi Rama namietal, že „Akropola dnes sto­jí iba preto, že albánsky arcibiskup Dušmani v roku 1686 pre­sved­čil Be­nát­čanov, aby Atény nebombardovali“. Nie­koľko rokov neskôr, v roku 2010, si dokonca medzietnické napätie vyžiadalo ľudský život. Traja Albánci zabili v Himare Aris­to­tela Goumasa po tom, čo ich v svojom ob­cho­de obslúžil po grécky. Pre­nasledovali ho a zrazili motorkára autom na smrť. Jeden jeho ka­marát z detstva mi rozprával, že Goumas nevedel po al­bánsky, lebo vyrastal v Aténach.

Prvýkrát som zavítal na Albánsku riviéru v roku 2016, keď konflikt medzi Tiranou a Aténami vrel. Po vyčerpávajúcej jazde cez priesmyk Llogara, ktorý izoluje albánsky juh od ostatnej krajiny, som sa potme ocitol v jednoduchej pravoslávnej plážovej kaplnke. Na­chádzala sa v plážovej osade veľmi gréckej dediny Drimades. Gréc­ke ikony, horiace sviečky, jašterice na bielych stenách. Za­ha­li­la ma čerstvá jem­ná vô­ňa, v kaplnke bolo teplejšie ako vonku, bo­lo počuť morský prí­boj.

Na druhý deň – z dvoch zúčastnených som aspoň ja pevne o tom pre­svedčený – som plodil v Himare moje prvé dieťa. Aj preto sa rád vra­ciam. S Albánskom ako takým ma toho spája málo, s Albánskou ri­vié­rou ten nezanedbateľný detail. Riviéra prispela svojou pokojnou krásou k to­mu, aby priš­la na svet moja očarujúca dcéra.

Teraz je plážová kaplnka zamknutá. Samotná dedina Drimades visí so svoj­imi 20 kostolmi a kaplnkami na strmom brale, dám si po ser­pen­tí­nach Llogary rannú kávu. Na stene ošarpanej kaviarne vlajka z Trum­povej kampane s nápisom Keep America Great!, ve­dú­ci zlo­my­seľ­ne okomentuje spravo­daj­s­kú televíziu. Spravodajské kanály sú v albánskej gastronómii vša­deprítomné, vidím tam aj Ediho Ramu v kampani. Raz sedí v noci na tak­mer prázdnom veľkomestskom námestí pred no­vou farebnou budovou. Osamelý si vypočuje reč straníka, hlboko po­norený do kresla, najnovšie s dlhou bie­lou bradou.

Keď vchádzam do Himary, natrafím na podobnú akciu. Primátor je stále so­cialista, o ktorom miestni Gréci hovoria, „že je polovičný Grék, ktorý sa celý predal Tirane“. Pred múzeom, na čerstvo položenom vlhkom trávniku, sú s obrovskými rozostupmi rozmiestnené stoličky, málokto na nich sedí. Práve sa otvára nové himarské Eko-múzeum, financované z EÚ. Idem sa pozrieť dnu, pekne to spravili, najmä dre­ve­né a polstrované truhlice, truhlice s vankúšmi, kde sa zmestia tie brožúry, prezrádzajú vkus, ibaže je to mú­ze­um bez jediného objektu. Je to medzinárodný projekt, žiadny z ta­lian­s­kych ani čiernohorských partnerov však nie je prítomný. Všade ležia turistické letáky o zaujímavostiach Albánskej riviéry, čiastočne grécka identita kraja nie je spomenutá ani raz. Jedinou výnimkou je brožúra o turistike postihnutých s názvom Com­mu­nity Tou­rism and Ac­ces­si­bi­li­ty – to odpísali od talianskej organizácie Mag­na Grecia Mare.

Idem dole na plážovú promenádu a hneď to vidím: tých osemnásť budov, ktoré mali byť zbúrané, stále stojí. V roku 2016 som navštívil Neranxiovcov v ich jed­noduchej prístavbe veľkosti jednej izby. 91-roč­ný Grék odpočíval na diváne v tmavomodrom pyžame a s čiernou ba­retkou, jeho 87-ročná manželka svižne pobehovala medzi mačkami. V prístavbe mali kuchyňu a kúpeľňu, starká netušila, kde bude po zbúraní prístavby variť. Neranxiovci mali aj vlastnú teóriu o tom, prečo dal Edi Rama zrovnať plechový kostol svätého Atanáza: „Socialisti verili, že pod kostolom je zlatý poklad.“ Ich prístav­ba je nedotknutá. Zá­ve­sy sú zatiahnuté, na plochej streche je kopa čier­nych konárov. On by mal teraz 96 rokov, ona 92. Možno sú už mŕtvi.

Mojou prenajímateľkou je postaršia himarská Grékyňa, neustále mi nosí do izby občerstvenie, vodu, kávu a čaj. Albánske gastro je ot­vo­re­né do 20:00, no v Himare je iba hŕstka turistov, najmä tri české tetky.

Na promenáde, neďaleko od baraku Neranxiovcov, má al­bán­sky pod­ni­ka­teľ v menčestrových nohaviciach poradu. Oslovím ho. Po­star­ší ele­gán vysvetľuje, že „druhú a tretiu fázu“ mondénnej prome­ná­dy od­ložili pre protesty z Atén a z ďalších jemu neznámych dô­vo­dov. Pod­nikateľ zastáva právny názor, že vláda môže zbúrať bu­do­vy, ak je to vo verejnom záujme. On premiérovi osobne fandí: „Edi­ho prob­lém spočíva v tom, že platí príliš malé odškodné.“ Uka­zu­je na jednoposchodový rodinný dom, v centre, so záhradou a výhľadom na more. „Za toto by ponúkol 5-tisíc dolárov.“ To je aj v Albánsku smieš­na suma.

Idem sa najesť. Grécka vedúca mi vypráža tresku, ktorú pravoslávni môžu zjesť iba v jeden deň počas pôstu. Ukazuje mi pri tom vi­dej­ko k 200. výročiu moderného gréckeho štátu. O zbúraní gréckych domov hovorí, že k tomu kvôli protestom nedošlo. „Zrovnali iba niekoľko budov na kruháči.“

Mladý hi­marský vy­sťa­ho­valec, Albánec, občan Albánska aj Grécka, ne­sle­du­je albánsku politiku a o kon­flik­te nikdy nepočul. Už niekoľko rokov žije vlas­tne v Londýne. „Ale teraz tam nie je čo robiť,“ pre­to teraz žije v Aténach, tam síce tiež nie je čo robiť, ale sú to as­poň Atény. Aj keď trávi v Himare iba 1-2 týždne počas le­ta, zaobstaral si tu svoj vlastný dom: „Čo som sprostý pla­tiť 30 eur za noc v ho­te­li?“

Inak plávam. Jadran je ešte príliš studený na plávanie, v Iónskom mo­ri sa to už dá nejako vydržať, plávam v himarskom zálive, s vý­hľadom na grécky ostrov Korfu. Niekoľkokrát sa pritom približujem k jednoduchej bielej prístavbe Neranxiovcov. Nikto mi nevie po­ve­dať, či sú ešte nažive. Radšej u nich nezaklopem.