V čom je moc tajných ruských archívov

Prečo sa ruský režim bráni zverejneniu časti Stalinovho archívu? A prečo nevieme všetko o Leningradskej blokáde? Jeden dôvod vás prekvapí. Druhý dôvod zaujme. Píše profesor Lipitsky.

Na čo vlastne slúžia archívy? Aby sme uchovali historickú pamäť, alebo skrývali tajné stránky histórie? Táto otázka sa zrazu stala aktuálnou v Rusku.

Pred polrokom ruský minister obrany Sergej Šojgu podpísal rozkaz, ktorý nadobudol účinnosť 2. apríla 2021. Ten pôvodne nevzbudil záujem verejnosti. Hovorilo sa tam o zrušení dokumentu, vydaného jeho predchodcom ešte v roku 2007, čo vyzeralo ako zvyčajný kancelársky ruch.

Iba úplne nedávno sa niekto dozvedel, čo presne bolo týmto rozkazom zrušené. Ukázalo sa, že ide o odtajnenie archívnych materiálov z obdobia druhej svetovej vojny. Ministerstvo obrany začalo tento proces v roku 2007, na priamy pokyn prezidenta. Vďaka tomu historici získali prístup k predtým neprístupným zdrojom informácií o účasti ZSSR vo vojne. A odteraz toto dôležité rozhodnutie neplatí. Vedci – a nielen oni – spustili poplach.

Ministerstvo obrany bolo nútené podať vysvetlenie. Jeho predstavitelia uviedli, že zrušenie starého rozkazu naopak urýchli a uľahčí odtajnenie, aj rozšíri škálu sprístupnených dokumentov. Ale… nie všetci tomu uverili. Vedecká komunita má dosť zlé skúsenosti s tým, ako prebieha interakcia s archívmi podriadenými ministerstvu obrany.

Problém je v tom, že odtajnenie nebolo ani predtým bezpodmienečné. Podľa starého postupu o ňom rozhodovalo vedenie každého archívu pre každý požiadaný dokument. Odmietnutia takýchto žiadostí ani nemuseli byť zdôvodnené.

Odteraz má prístup k takýmto dokumentom právo dovoľovať len jediná špeciálna komisia, podriadená ministerstvu obrany. Vedci sa obávajú, že sa tým byrokratický proces ešte viac skomplikuje a bude ešte menej transparentný a že ministerstvo obrany chce udržovať monopol na zverejnenie všetkých údajov tykajúcich sa druhej svetovej vojny.  

Závažnosť a spoločenský význam tohto problému môže pre niekoho vyzerať pochybne. Druhá svetová vojna sa predsa skončila pred 75 rokmi a zdá sa, že o nej už vieme dosť. Má nejaký význam, aby boli sprístupnené ešte nejaké informácie?

Posúďte sami: Iba v jednom Ústrednom archíve Ministerstva obrany Ruskej federácie je uchovávaných skoro 11 miliónov spisov z vojnového obdobia, pritom každý z nich môže obsahovať stovky stránok. Keď sa ich odtajnenie ešte viac spomalí, môže to trvať až stovky rokov.

Existuje ešte celá skupina dokumentov, ktoré nikto ani neplánuje sprístupniť – napríklad značná časť osobného archívu Josifa Stalina. Viacerí experti si myslia, že zverejnenie podobných údajov môže významne zmeniť náš pohľad na túto vojnu.

Ďalšia otázka: Prečo vlastne tie staré dokumenty musia byť tajné? Čo také môžu obsahovať, aby to bolo nutné až dodnes skrývať pred verejnosťou? Pokúsim sa to ilustrovať na niekoľkých príkladoch.     

V dejinách sú citlivé momenty, ktoré rôzni historici neinterpretujú rovnako. Napríklad – začiatok vojny nacistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu. Sovietska vláda to vtedy označila za zákerný útok. Toto hodnotenie sa opakuje v ruských učebniciach histórie aj v oficiálnych prejavoch dodnes.    

No niektorí nemeckí a súčasní ruskí autori tvrdia, že to bola preventívna akcia, spôsobená skutočnosťou, že samotný Sovietsky zväz sa vtedy už pripravoval zaútočiť na Nemecko. Dôkazy tejto verzie nie sú početné, ale objavujú sa. Nie je vylúčené, že ešte neotvorené archívne dokumenty môžu obsahovať presnejšie informácie. Zdá sa, že nie všetci s tým chcú oboznámiť verejnosť.          

Navyše, hoci je to zvláštne, stále nie je jasné, aký bol počet obetí vojny na sovietskej strane. V roku 1946 Stalin vyslovil číslo – sedem miliónov zabitých. Odvtedy toto číslo iba rastie. V súčasnosti ruské ministerstvo obrany hovorí o takzvanom údaji o nenávratných vojenských stratách Sovietskeho zväzu – a uvádza číslo takmer 12 miliónov ľudí, pričom celkové straty, berúc do úvahy aj mŕtvych civilistov, sú ešte výrazne vyššie – až 26,6 milióna ľudí.

Ale niektorí historici spochybňujú aj tieto údaje a hovoria ešte o vyššom čísle, dokonca ohromujúcich 43 až 45 miliónov ľudí. Títo autori dokazujú, že počas vojny nebol počet strát presný, ani dôkladne vedený. Okrem toho, čísla sa mohli podceňovať pre propagandistické účely.

Aby boli vylúčené skreslenia, treba analyzovať primárne dokumenty – napríklad, správy veliteľov priamo z bojísk. Vedci dúfajú, že odtajnenie archívov umožní spresniť počet obetí, aby si uctili pamiatku každého z nich. Nikto z obetí si nezaslúži, aby bol stratený ešte aj v štatistikách. No orgány štátu sa zjavne obávajú, že ďalší nárast počtu obetí by znižoval význam víťazstva sovietskeho ľudu.    

A potom sú tu aj jednotlivé vojnové udalosti, ktorých podstata stále ešte nie je objasnená. Najznámejšou z nich je Leningradská blokáda. Vznikla 8. septembra 1941, organizovali ju nemecké, fínske a španielske jednotky za účasti talianskeho námorníctva. Trvala až 872 dní. V jej dôsledku v tomto veľkom meste (dnes opäť Sankt Peterburg, na Slovensku Petrohrad) zomrelo podľa rôznych odhadov od 600-tisíc do 1,5 milióna ľudí. Pritom až 97 percent z nich od hladu.

Ako konštatoval známy americký výskumník Michael Walzer: „Pri obliehaní Leningradu zahynulo viac civilistov ako v pekle v Hamburgu, Drážďanoch, Tokiu, Hirošime a Nagasaki dokopy.“ (Just and Unjust Wars, 1977.). Samozrejme, že v Sovietskom zväze aj teraz v Rusku za to vinia výlučne nemeckých fašistov a ich spojencov.

Ale sú aj nemecké zdroje, ktoré tvrdia, že Wehrmacht mal cieľ iba vytlačiť civilistov z Leningradu, aby ich neživil, keď prevezme mesto. Preto ponechal koridory, pozdĺž ktorých bolo možné evakuovať obyvateľstvo – to však sovietske velenie odmietlo. Sú aj ruskí historici, ktorí dokazujú, že Červená armáda mala možnosť zariadiť dodávku potrebného množstva potravín do obkľúčeného mesta – ale vedome to neurobila.

Aby sme pochopili všetky príčiny tejto obrovskej tragédie, až doteraz tak citlivej pre Rusov, požadujeme oveľa širšiu dokumentačnú základňu ako tá, čo je dnes historikom k dispozícii. No keby bola dostupnejšia, mohla by odhaliť aj fakty svedčiace o zodpovednosti aj sovietskych veliteľov za masovú smrť svojich krajanov.  

Zrejme sme schopní sa zhodnúť, že hľadanie pravdy slúži verejnému záujmu. Zákrok ruského ministerstva obrany si aspoň formálne kladie za cieľ zlepšiť poskytovanie informácií, ktoré potrebujú výskumníci. Prečo si teda mnohí z nich myslia, že v dôsledku toho bude ich prístup k vojenským archívom obmedzenejší?

Jedným z tvrdení, ktoré vyjadrujú najmä kritici súčasného režimu v Rusku, je, že Kremeľ sa stále snaží vytvoriť z dejín druhej vojny nové Sväté písmo, hrdinstvu a víťazstvu sovietskeho ľudu prisudzuje až sakrálny význam. Terajšia ruská moc preferuje iba jednu oficiálnu verziu príbehu, z ktorej sú vylúčené tmavé škvrny. Diskusie historikov o týchto udalostiach sú pre ňu nežiaduce a pre samotných vedcov aj nebezpečné.    

Nedávno ruský parlament Štátna Duma prijala novely právnych predpisov, ktoré sa týkajú šírenia „zámerne nepravdivých informácií o činnosti ZSSR počas druhej svetovej vojny“. Podľa nich sa verejné popretie skutočností zistených verdiktom Norimberského tribunálu a šírenie nepravdivých informácií o druhej svetovej vojne trestá pokutou až do výšky 33,3 tisíca eur, ale aj odňatím slobody až na tri roky.

Ak sa vyhlásenia šírili prostredníctvom internetu a médií, potom sa maximálna pokuta a väzobné obdobie zvyšujú na 55,5 tisíc eur a päť rokov väzenia. Prísne tresty boli stanovené aj za urážky vojnových veteránov.

Keď sa teda historik zúčastní povedzme v online diskusii a povie nejakú neštandardnú verziu vojnových udalostí, ktorú niekto považuje za nepravdivú (žiadne kritériá zákon nestanovil) alebo urážajúcu pre veteránov (tu tiež ide len o subjektívne vnímanie), môže sa jednoducho dostať za mreže až na päť rokov.

Takýto prístup zrovna nestimuluje výskum vojenských dejín. Nádej je iba v princípe formulovanom ešte v 19. storočí slávnym spisovateľom Michailom Saltykovom-Ščedrinom: „Prísnosť ruských zákonov je zmiernená voliteľnosťou ich splnenia.“

Takže reakcia historikov a verejnosti na zmeny v poriadku práce a prístupe archívov je najviac spojená s podozrením, že ide o ďalší krok k „zmrazeniu“ hľadania pravdy. Zatiaľ je to však iba dohad. Ešte len uvidíme, aká bude reálna prax a ako bude fungovať nový systém sprístupnenia dokumentov vojnovej doby.

Prečo ruské úrady tak žiarlivo pozerajú na históriu vojny, ktorej sa mimochodom zúčastnil úplne iný štát – už neexistujúci Sovietsky zväz? Veď právna kontinuita Ruska vo vzťahu k Sovietskemu zväzu sa koniec koncov týka iba majetkových problémov.

Bohužiaľ, ale problémom je, že uplynulých 30 rokov postsovietskej histórie neprinieslo Rusom takmer nič, na čo by mohli byť pyšní. Všetky objekty národnej hrdosti tak ležia stále v minulosti. Moc je jednoducho donútená obrátiť sa k histórii, aby inšpirovala a zjednocovala obyvateľstvo. Nie je na tom nič zlé, len metódy, ktorými sa to robí, sa zdajú byť príliš hrubé.

Keď môj otec – v Sovietskom zväze dosť uznávaný špecialista na vojenskú históriu – písal svoje knihy, pred tým celé mesiace študoval archívne dokumenty, vrátane tých tajných. Raz som sa ho spýtal, načo stráca čas na zdroje, ktoré nemá právo ani zverejniť, ani citovať? Dodnes si presne pamätám jeho odpoveď: „Keď nemôžem povedať celú pravdu, tak sa aspoň vyhnem klamstvu.“

Seriózni výskumníci potrebujú vedieť všetky detaily, všetky podmienky a vlastnosti minulých udalostí, aby neklamali svojim čitateľom. Dúfam, že aj pri možných obmedzeniach súčasní ruskí historici nájdu spôsob, ako sa udržať v rámcoch objektívnej vedy, keď budú písať nielen o druhej svetovej vojne.