Ivan Lakatoš je vychovávateľom v resocializačnom zariadení v Trenčíne. Má na starosti iniciatívu Domováci domovákom. Iniciatíva pomáha deťom popasovať sa s vecami, ktorým v minulosti čelil aj on. Z osamelého chlapca sa stal hrdý a milujúci otec.

Ivan Lakatoš sa do detského domova dostal, keď mal dva roky. Z domova odišiel ako 21-ročný. Za ten čas prestriedal viacero domovov. „Najprv to bol kojenecký ústav. Potom som bol v detskom domove v Ilave, no ten zrušili. Do 12-tich som bol v detskom domove v Domaniži a potom som sa dostal do detského domova v Ružomberku.“

Prvýkrát sa stretol so svojím bratom na tábore. Tam si jeden vychovávateľ spojil ich priezviská a začal po tom pátrať. Na podnet brata sa dostal napokon do domova v Ružomberku. Ocitol sa pokope s bratom aj sestrou. Dokopy má osem súrodencov.

Spýtala som sa Ivana, aké to bolo v desiatich rokoch stretnúť prvýkrát niekoho blízkeho z rodiny. „No nebolo to také, ako mnohí čakáte, že sme sa objali okolo krku. Nevedel som vtedy prejavovať radosť. Vnútorne som sa určite tešil, ale nevedel som to dať najavo.“

Ešte v detskom domove v Domaniži si spomína Ivan na to, keď mal osem rokov a väčšina detí v domove čakala na návštevu vo vestibule. „Všetkým vtedy chodili návštevy okrem mňa. Každý deň som sedával vo vestibule a čakal som, že už naozaj mama príde. Keď už po niekoľkýkrát neprišla, tak sa to vo mne zlomilo. Vravel som si, že už mamu nechcem vidieť ani vtedy, ak by prišla s taškou sladkostí.“ 

Foto: Matúš Zajac

V šestnástich sa prvýkrát stretol s celou svojou rodinou. Videl svoju mamu a všetkých súrodencov. „Keď som videl v akých podmienkach žije, tak som si zrazu uvedomil, že sa mám lepšie než mama.“ Vtedy hodil za hlavu všetok hnev alebo zášť, ktorú voči nej cítil. Negatívne emócie nahradili pochopenie a ľútosť.

Prácu snov našiel v Trenčíne

Po maturite Ivan odišiel z domova a šiel pracovať do Česka, čo mu veľmi pomohlo, keďže si tam dobre zarobil. Ako 21-ročný si našiel dievča a vrátil sa na Slovensko. Po svadbe sa presťahovali do Trenčína. Zo začiatku vystriedal viacero zamestnaní. Pracoval v mäsiarstve, tri roky pracoval na dedinskej píle a ďalších sedem rokov pracoval na stavbách.

Potom si splnil sen a začal pracovať ako vychovávateľ v resocializačnom zariadení zameranom na poruchu správania spôsobených užívaním omamných a návykových látok. V resocializačnom zariadení pracuje už druhý rok. Okrem závislých sa venuje aj deťom, keďže veľmi dobre vie, čo im chýba.

V zariadení sa nachádzajú aj deti závislé od drog, alkoholu. Mnohokrát pochádzajú z rozvrátených rodín. Tým, že bol Ivan v detskom domove, dokáže deti lepšie pochopiť. Snaží sa ukázať im smer, ktorým by sa mali uberať. „Vždy im môžem ponúknuť len voľbu, nič iné im neponúknete. Iba voľbu a svoje srdce.“ O kvalite Ivanovej práce svedčia jeho výsledky. S mnohými deťmi je doteraz v kontakte, dávno potom, ako vyšli z resocializačného zariadenia.

Foto: Matúš Zajac

Úsmev ako dar zmenil jeho pohľad na svet

Okrem práce v resocializačnom zariadení Ivan tiež spolupracuje s organizáciou Úsmev ako dar. „Joga som spoznal na Sicílii, keď som mal jedenásť rokov. Vtedy, keď som ho stretol, tak ma Jogo oslovil: Ahoj Ivan, ako sa máš?“ Pre mladého domováka bolo vtedy niečo úžasné, že si niekto pamätal jeho meno.

Dobré spomienky má Ivan aj na Tibora, vďaka ktorému je dnes tým, čím je. „Tibor sa mi potom začal venovať ešte viac, keďže som robil pomocného inštruktora na táboroch.“ Zrazu videl veci aj z inej stránky, nielen ako dieťa, ale aj ako vedúci. Po odchode z detského domova na chvíľu spoluprácu s Úsmevom prerušil, keďže sa venoval rodine a pôvodnej práci.

„Pred šiestimi rokmi mi volal Jogo, že bude stretnutie bývalých domovákov. Tam sme sa dohodli, že budem mať na starosti Trenčiansky kraj pri iniciatíve Domováci domovákom. Robil som to tri roky.“ Potom dostal ešte väčšiu príležitosť – viesť túto iniciatívu na celoslovenskej úrovni. Ponuku prijal a vo funkcii je už jeden a pol roka.

Iniciatíva Domováci domovákom vznikla v spoločnosti Úsmev ako dar a je zložená z bývalých domovákov, ktorí sa stretávajú a pomáhajú tým súčasným. „Najkrajšie zobrazenie je minca, keďže sa im snažíme ukázať obe strany mince. Chceme im ukázať voľbu, čo ich čaká na jednej, a čo na tej druhej strane. Upozorňujeme ich na chyby, ktoré sme spravili my, alebo ich spravili naši známi,“ približuje prácu v iniciatíve Ivan Lakatoš.

Foto: Matúš Zajac

Pri týchto stretnutiach sa snažia deti z domova pripraviť na život. Učia ich napísať si životopis alebo motivačný list. Diskutujú s nimi aj o vážnych témach, ako je sebaprijatie, odpustenie, identita.“ Pre súčasnú pandemickú situáciu sú od vlaňajšieho novembra stretnutia online.

Keď sme sa s Ivanom stretli, akurát plánovali tábor s názvom Školu mladých lídrov. Plánujú tam pozývať hlavne mladých dospelých, v ktorých vidí potenciál na ďalšiu spoluprácu.

„Boh ku mne prehovoril skrz manželku“

V deviatich rokoch bol Ivan pokrstený a prijal prvé sväté prijímanie. Bolo to na jeho vlastnú žiadosť. No čím bol Ivan starší, tým viac sa od Boha vzďaľoval. Bol vlažným kresťanom, aj keď v Boha stále veril.

Foto: Matúš Zajac

V Ružomberku bol v cirkevnom detskom domove a vychovávateľkami boli rehoľné sestry. „Každú nedeľu v kláštore bývala svätá omša. Počas nej som vždy do okna dával hi-fi vežu a púšťal som piesne o tom, že som diablovo dieťa. Bol som vtedy veľmi vzdorovitý, až takto extrémne,“ pripúšťa Ivan.

Až jeho súčasná manželka, vtedy ešte priateľka, ho začala vracať späť k viere. „Boh ku mne prehovoril skrz moju manželku.“

Ivan je šťastný otec dvoch detí, 12-ročnej Katky a 11-ročného Mateja, ktorým sa snaží byť aj vo svojej viere vzorom. Všetku radosť, ktorú možno on ako dieťa nepocítil a nedával najavo, prežíva teraz so svojimi deťmi. „Som šťastný, keď vidím, ako sa tešia. Ja som sa takto tešiť nevedel. Ukázať šťastie alebo aj smútok bola vtedy pre mňa slabosť.“ V detstve Ivanovi chýbalo objatie, teraz to doháňa s vlastnými potomkami a snaží sa im ukazovať svoju lásku.

Na záver nášho stretnutia Ivan Lakatoš dodáva: „V živote som sa naučil, že ak naozaj prosíte Boha, tak dostanete, a ak mu naozaj dôverujete, tak vám prinesie viac šťastia, ako ste schopní uniesť.“

Foto: Matúš Zajac

Každý týždeň budeme prichádzať s rubrikou Dá sa to. Budeme v nej predstavovať príbehy ľudí, ktorí vyšli z detského domova. Dnes pomáhajú ostatným.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.