Michal Škombár je mladý muž, ktorého pľúca dýchajú len vďaka prístroju, napriek tomu si život dokáže užívať a osvojiť svojím príbehom aj iných. Len s pomocou svojej brady a klávesnice napísal už štyri knižné romány a končiť sa nechystá. O knihách, jeho chorobe, ale aj o tom, čo je v živote najdôležitejšie, sme sa porozprávali priamo s mladým autorom.  

Dobrý deň, Michal, ako by ste sa čitateľom predstavili? 

Dobrý deň, Katka, pokúsim sa. Volám sa Michal a pomaly sa dostávam k tomu magickému veku, tridsať rokov, keď človeka prestávajú považovať za mladé ucho. Rád snívam šialené sny a nebojím sa pustiť do vecí, ktoré sa zdajú byť na prvý pohľad nezdolateľné. 

Váš život je výrazne ovplyvnený diagnózou, nervovo-svalovým ochorením. Priblížte, ako vás to obmedzuje?

Mám svalovú atrofiu a už štrnásty rok som na dýchacom prístroji. Nedokážem hýbať ničím, okrem dvoch palcov na ruke a nedokážem teda fungovať bez pomoci druhých.

Foto: osobný archív M. Škombára

Napriek tomu tvoríte, ste spisovateľom na plný úväzok a vydali ste už štyri knihy. Ako ste to dokázali?

Sám tomu občas nemôžem uveriť. Na začiatku by som tomu ani ja neveril, pretože k písaniu som nikdy nemal blízko. Nebol som žiadny knihomoľ a predsa sa to v určitom bode môjho živote zlomilo a prepadol som tomu. Dokázal som to azda preto, že som nevedel, koľko driny na mňa čaká.

Čo to pre vás znamená?

Znamená to pre mňa asi to, že môžem dokázať čokoľvek, keď to robím naplno a bez výhovoriek. 

Ste imobilný, pomáha vám niekto s písaním?

Píšem myškou, ktorou pohybujem pomocou brady a vyťukávam tak písmenko po písmenku na klávesnici, čo mám na obrazovke. Zvládam to bez pomoci druhých. Zo začiatku mi niektorí kamaráti neverili, že si s nimi píšem skutočne ja.

Vaša choroba sa prejavovala v podstate od narodenia, ako ste sa s tým vyrovnávali?

Áno, prejavovala sa už od narodenia a možno práve preto som sa s ňou vyrovnával ľahšie. Nikdy to nie je jednoduché, ale domnievam sa, že keď sa tá zmena udeje zo dňa na deň, je to oveľa náročnejšie.

Čo vás viedlo k napísaniu prvej knihy? O čom vaše príbehy sú? 

Pri prvej knihe to bola možno taká malá túžba po dočítaní istej série, že niečo podobné by som chcel dokázať aj ja. Druhá šancaPravá tvár tvoria dvojdielnu sériu, kde hlavný hrdina trpí rovnakou chorobou ako ja, no po vyliečení a malom háčiku môže zachraňovať unesených ľudí. Na rozhraní dvoch svetov je príbeh o mužovi, čo žije vo svete, kde sú len mladí ľudia a nikto nepozná spánok. Štyria chlapci sú moja prvotina zo slovenského prostredia. Je to o štyroch dvanásťročných chlapcoch, ktorí žijú v malom meste, v ktorom musí každý rok niekto obetovať svoj život za záchranu sveta.

Foto: osobný archív M. Škombára

Svoju zatiaľ poslednú knihu Štyria chlapci, ktorej ukážku zverejnil denník Štandard v rubrike Víkendové čítanie, ste venovali, citujem: „Všetkým strateným, ktorí chcú byť nájdení.“ To znie trochu tajomne. 

Premýšľal som, komu by som mohol venovať novú knihu. Rozprával som sa o tom aj s Bohom, lebo som v sebe cítil, že by bolo dobré spraviť to tentokrát inak. Aj z osobnej skúsenosti viem, aké jednoduché je stratiť sa v živote. Každý človek na svojej ceste niekedy zablúdi a nevie si dať s tou danou situáciou rady. Domnievam sa, že väčšina túži po pomoci, no existuje aj výnimka a niektorí to nechcú, aj keď si uvedomujú, že sami to nezvládnu. Preto to venujem všetkým strateným, ktorí chcú byť nájdení. Lebo pomôcť sa dá len tým, čo to sami chcú.

Čo pre vás znamená písanie? A prečo práve sci-fi? 

Ak by som to mal pomenovať jedným slovom, je to “sloboda”. V reálnom živote som kvôli mojej chorobe ukrátený vo veľa veciach. Nedokážem uchopiť ani šálku, a v knihe to ide. Sci-fi mám rád aj preto, že je to viac o fantázii človeka ako o osobnej skúsenosti. Je veľa jednoduchých vecí, ktorých opísanie by bolo pre mňa väčšie sci-fi, než je samotný žáner.

Kde čerpáte inšpiráciu?

Presne to definovať je veľmi náročné. Pretože pri písaní nikdy dopredu neviem, o čom to presne bude. Raz ma preto inšpiruje hudba, potom rozhovor s Bohom a niekedy len obyčajný ľudský príbeh. V živote ma najviac zo všetkého fascinuje Boh a hlavne jeho nekonečná láska.

Hovoríte otvorene o svojej viere v Boha. Nikdy ste ho neobviňovali za svoju chorobu?

Viera v Boha pre mňa znamená nevšedné a jedinečné priateľstvo. Nevšedné z dôvodu, že pre ľudí je Boh čímsi neuchopiteľným. A jedinečným je pre mňa z dôvodu, že aj môj vzťah s ním je jedinečný. Kedysi som mal vzťah s Bohom len taký formálny, odriekal som len čosi naučené. Až keď som zažil jeho dotyk, zmenil sa môj pohľad naňho. Zmenil sa môj vzťah s ním a vedomie, že ma má rád takého, aký som. Neobviňoval som ho za to, čo mi je. Možno to bude znieť zvláštne, ale keď sa na seba pozriem, nevidím nič nepodarené. Vidím mňa. 

Spomínali ste sny, o čom snívate? Veríte na zázraky?

Myslím si, že každý ako dieťa verí na zázraky. V dospelosti poniektorí už len dúfajú. V tomto sa moja duša našťastie zasekla v detskom období, za čo som vďačný. Rád snívam o hocičom, či už sa to týka nových knižných príbehov, cestovania alebo budúcnosti. 

Čo je podľa vás v živote to najdôležitejšie?

Najdôležitejšie je asi naučiť sa žiť prítomný okamih. Doba, v ktorej žijeme, a naše nastavené myslenie nás občas nútia sústrediť sa na to, čo bude potom, neskôr: dovolenka, povýšenie, svadba, rodina. Lenže veľa nádherných vecí sa odohráva aj teraz, práve teraz. Formujú nás. To, kým budeme. Preto si myslím, že prítomnosť je najdôležitejšia. 

Je nejaká vec, ktorú o vás síce ľudia hovoria alebo si myslia, no je to úplne inak?

Možno to presvedčenie, že mám veľa času. Keď si však človek nájde prácu, záľuby, kamarátov, občas sa mu zdá, že ktosi vymyslel prístroj na zrýchlenie času. A toto prežívam často aj ja.

A ako prežívate obdobie pandémie?

Myslím si, že toto obdobie sme prežívali všetci podobne. Museli sme sa zastaviť a viac vnímať krásy všednosti. Internet nám ponúkol aspoň náznak toho, ako sme žili predtým. Pri debatách s ľuďmi, ktorí majú podobnú chorobu ako ja, sme sa však zhodli na tom, že „vďaka“ korone sa aj nám, ľuďom na prístroji, dostane väčšej príležitosti, napríklad, kultúrneho vyžitia.

To by som si vôbec neuvedomila. Zaujímate sa aj o spoločenské dianie? Sledujete, napríklad, politickú situáciu?

Politiku sledujem veľmi rád, pretože človek nikdy dopredu nevie, čo sa tam udeje. Je zaujímavé sledovať, ako niektorých dokáže zmeniť získaná moc. To majú častokrát spoločné s niektorými knižnými hrdinami, ktorí zvádzajú podobný vnútorný zápas. Obdivujem však ľudí, ktorí zostanú rovnako empatickí a čestní po celý čas svojej politickej kariéry.

Váš príbeh a život je veľmi inšpiratívny, čo by ste odkázali ľuďom, ktorí si myslia, že sú bezmocní, alebo ich tiež ovplyvňuje nejaká choroba či iná okolnosť?

Milý čitateľ, nikto nie je bezmocný. Môžeš inšpirovať druhých umením, obyčajným slovom alebo čímkoľvek, čo ťa napĺňa. Neexistuje žiaden limit, ktorý by ťa mohol zastaviť.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor. 

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.