Jadrové tsunami: Rusi sú opäť bližšie k superzbraniam

Podľa informácií ruskej tlačovej agentúry TASS by ruské Tichomorské loďstvo mohlo už tento rok v máji dostať k dispozícii ponorku špeciálneho určenia K-329 Belgorod. Jej zaujímavosťou nie je len to, že ide o najdlhšie podmorské plavidlo na svete s veľmi pohnutou históriou konštrukcie, ale najmä skutočnosť, že má byť vybavená jadrovými dronmi Poseidon.

Ponorka Belgorod – navždy jediná svojho druhu

Výstavba ponorky K-329 Belgorod je do určitej miery paralelou k dejinám ruskej armády po rozpade Sovietskeho zväzu. Plavidlo bolo dedičstvom ZSSR, ktoré sa v 90. rokoch pre nedostatok peňazí nezrealizovalo a po finančnej injekcii sa, vďaka rôznym improvizáciám, zrodilo v novej podobe.

Ponorka bude už po svojom prvom vypustení na vodu pravdepodobne staršia než väčšina námorníkov na jej palube. Belgorod začal byť konštruovaný ešte v roku 1992 ako ponorka triedy Oscar II, pričom jeho kýl bol postavený len dva mesiace po sesterskej ponorke – neslávne známom Kursku II. Pre nedostatok financií a celkové zanedbávanie ruského námorníctva po rozpade Sovietskeho zväzu však napredovala konštrukcia extrémne pomaly. V roku 2012 sa nakoniec Rusi rozhodli celý Belgorod úplne prestavať a urobiť z neho ponorku pre špeciálne účely. Modifikácia bola taká zásadná, že dokonca došlo k predĺženiu jej trupu zo 154 na 184 metrov.

Belgorod by mal okrem iného disponovať prieskumnými dronmi 2R52 Klavesin aj vlastnou „miniponorkou“ – šesťdesiat metrov dlhým plavidlom na jadrový pohon pod názvom Lošarik. Hlavnou úlohou Belgorodu má byť podľa západných expertov klásť na morské dno jednotlivé uzly na detekciu cudzích ponoriek. Čo je však ešte dôležitejšie, ako prvá ruská ponorka bude schopná niesť drony Poseidon.

Vzhľadom na turbulentné dejiny jej konštrukcie nie je možné ponorku Belgorod sériovo vyrábať, a tak tá pravdepodobne navždy zostane jedinou svojho druhu na svete. Pre ostatné jadrové drony plánuje ruské námorníctvo vypustiť na moria ponorky novej triedy Chabarovsk, známej ako projekt 09851. Prvá z nich, s menom Chabarovsk, by mala byť zaradená do výzbroje už v roku 2023. Aj v tomto prípade však treba mať na pamäti, že uvádzanie nových tried a technológií do prevádzky môže, a to nielen v prípade ruskej armády, neraz roky meškať.   

Poseidonovo zlé dvojča

Informácie o dronoch Poseidon sa po prvý raz v médiách objavili v roku 2015. Sú dvakrát dlhšie než bežné torpéda, ich dosah je 10 000 kilometrov a maximálna rýchlosť 54 uzlov (100 kilometrov za hodinu). Vybavené sú jadrovou hlavicou so silou až sto megaton. Údajne vďaka nej dokážu vytvoriť cunami vysoké až pol kilometra a zničiť tak námorné základne, dôležité prístavy, operačné zväzy lietadlových lodí na otvorenom mori alebo celé pobrežné mestá. Ničivé dôsledky prípadného útoku ešte znásobuje kobaltová hlavica, ktorá zamorí zasiahnuté pobrežie na niekoľko storočí.

Ako uviedli Armádní noviny, v prípade Poseidonov nejde o zbraň prvého úderu. Vzdialenosť medzi Murmanskom a New Yorkom je približne 7 400 kilometrov a cesta k prípadnému cieľu tak Poseidonu potrvá niekoľko dní, zatiaľ čo medzikontinentálna balistická strela zvládne rovnakú úlohu za pol hodiny. Proti Poseidonom by sa však prípadný protivník na rozdiel od balistických striel nemohol brániť systémami protivzdušnej obrany. Tieto drony nájdu svoje uplatnenie v prípade, že by nepriateľ dokázal rýchlym jadrovým úderom ako prvý zničiť ruskú vojenskú infraštruktúru. Dokážu protivníka totiž zdecimovať aj po tom, ako už bude Rusko samotné vymazané z mapy. Hoci sa dá predpokladať, že ponorka Belgorod bude už čoskoro vypustená na more, nie je zrejmé, či bude hneď od začiatku disponovať aj dronmi Poseidon.

Ostatné ruské strategické „superzbrane“

Poseidon je len jednou zo šiestich „superzbraní“, ktoré ruský prezident s veľkou pompou a slávou predstavil v marci 2018. Prvou z nich bola riadená strela na jadrový pohon s prakticky nekonečným doletom 9M730 Burevestnik. V prípade úspešného dokončenia by išlo o vôbec prvú interkontinentálnu riadenú strelu s plochou dráhou letu, ktorá by navyše mala byť len veľmi ťažko zachytiteľná systémami protivzdušnej obrany.

Viacerí západní experti však pochybujú, že Moskva mohla vyvinúť technológiu rakety na jadrový pohon tak rýchlo, pričom práve neúspešný test Burevestniku je považovaný za príčinu vážnej jadrovej havárie pri ruskej obci Ňonoksa v Archangeľskej oblasti, ktorá si v roku 2019 vyžiadala životy viacerých vedcov. Analýzy satelitných snímok z jesene minulého roku však naznačujú, že Rusko testovanie Burevestnika obnovilo na odľahlom súostroví Nová Zem v Severnom ľadovom oceáne.

https://www.youtube.com/watch?v=MDnnOtucyqU

Ďalšou „superzbraňou“, ktorá by podobne ako Poseidon mala byť už vo finálnom štádiu vývoja, je hypersonická protilodná strela 3M22 Cirkon. Tá by mala dosahovať až osemnásobok rýchlosti zvuku a efektívne tak prekonávať systémy protivzdušnej obrany.

Ako v tejto súvislosti uviedol ruský vojenský analytik Pavel Flegenhauer, tradičnou slabinou ruskej armády je jej obmedzená schopnosť zhromažďovať dostatok informácií o zameraní cieľa, pričom Cirkon bol navrhnutý tak, aby dokázal urobiť všetko sám. Najskôr vyletí do výšky 40 kilometrov nad morskú hladinu, pribrzdí a radarom preskenuje cieľovú plochu, vyberie si cieľ a následne sa na zamerané miesto vyrúti hypersonickou rýchlosťou. V poslednej fáze je však strela už slepá, keďže jej radar pri takej rýchlosti už nefunguje a spolieha sa na to, že cieľové plavidlo sa zo zameraného bodu nestihne výraznejšie pohnúť.

Na rozdiel od prvých troch spomenutých „superzbraní“ je hypersonický klzák Avangard podľa ruských úradov už od roku 2019 po ukončení testov a akcieschopný. Avangard je mimoriadne rýchla strela, schopná niesť jadrovú hlavicu, ktorá by mala prekonať aj moderné systémy protivzdušnej obrany GMD, THAAD a ďalšie. Tie boli totiž navrhnuté proti balistickým strelám a nie klzákom, ktoré majú inú trajektóriu letu.

Podľa štátneho zbrojného programu by Rusko malo do roku 2027 vytvoriť dva raketové pluky, z ktorých každý by mal disponovať šiestimi šachtovými odpaľovacími zariadeniami. Pluky majú postupne dostať dve, štyri a nakoniec šesť striel Avangard. Armádní noviny v otázke Avangardov zdôrazňujú, že vzhľadom na ich plánované počty a ich limitovanú odolnosť kvôli šachtovému usporiadaniu nijak výrazne nezmenia rovnováhu síl z hľadiska jadrového odstrašovania, no môžu poslúžiť skôr politickým cieľom a potrebám zastrašovania.

Strategickou zbraňou, ktorá sa už tiež dostala do výzbroje ruskej armády, je aj hypersonická balistická raketa vzduch-zem Ch-47M2 Kinžal. Raketa s dostrelom 2 000 kilometrov môže niesť jadrovú hlavicu, ničiť ciele na mori aj na zemi, pričom odpaľovať ju môžu stíhačky MiG-31 aj strategické bombardéry Tu-22M3M.

Posledným a najzáhadnejším systémom je bojový laser Peresvet, ktorý by mal byť v skúšobnej prevádzke od roku 2019. Laser je pomenovaný po ruskom pravoslávnom mníchovi Alexandrovi Peresvetovi, ktorý v súboji muža proti mužovi pred bitkou pri Kulikovom poli porazil harcovníka Zlatej hordy a povzbudil tak ruské vojsko k víťazstvu. Sám však takmer okamžite po súboji tiež podľahol svojim zraneniam. Laser má slúžiť potrebám protivzdušnej obrany.

Problémom vyššie popísaných strategických superzbraní podľa expertov je, že ak ich aj Rusko bude finančne schopné vyrobiť v dostatočnom množstve, ide slovami Flegenhauera vo väčšine prípadov o „zbrane súdneho dňa“, ktoré sú vhodné len na vyhladenie ľudstva alebo odstrašovanie. Samy o sebe reálne spôsobilosti ruskej armády v konvenčných konfliktoch na súši alebo na mori výrazne nezvyšujú, a Kremeľ by si preto mal dávať pozor, aby sa na ne príliš nezameral a nezanedbal ostatné vojenské sféry.