S návratom prezidenta Bidena do Bieleho domu sa vracia aj napätie na ukrajinsko-ruskej hranici. Ako sa správa Západ k Ukrajine? A prečo nemožno niektoré veci zmeniť, píše Vladimír Palko.

Sledujeme najnovšiu hystériu na tému, či Rusko zaútočí na Ukrajinu. Ukrajinský prezident Zelenský žiada od NATO, aby schválilo pre Ukrajinu Akčný plán členstva v NATO (MAP). Jeho splnením by sa Ukrajina stala automaticky členom NATO. Vyplní Západ Zelenskému jeho prianie?

Keď Bushovci dvakrát nemali dobrý úsudok

Americkí prezidenti Bushovia – otec a syn – obaja prejavili nedobrý úsudok vo veci Ukrajiny tým, že v rozpätí dvoch desaťročí presadzovali paradoxne úplne opačné extrémne postoje, ktoré sa ukázali ako nereálne.

V júli 1991 navštívil Bush starší Sovietsky zväz, o ktorom vtedy nikto na celom šírom svete netušil, že sa do piatich mesiacov rozpadne. V Moskve rokoval so sovietskym prezidentom Gorbačovom, potom navštívil Kyjev, kde v ukrajinskom parlamente predniesol prejav. Bush povedal, že USA nebudú podporovať snahy o samostatnosť Ukrajiny a varoval pred „samovražedným nacionalizmom“. Bush mohol mať dojem, že hovorí v súlade s politickým vývojom. V marci toho roku sa v Sovietskom zväze konalo referendum s otázkou, či ľudia súhlasia so zachovaním Sovietskeho zväzu. Samozrejme, malo ísť o Sovietsky zväz rešpektujúci suverenitu zväzových republík, v ktorom sa mali dodržiavať ľudské práva a slobody. O komunizme či socializme v otázke nebolo reči. Okrem niektorých malých zväzových republík, ktoré sa už rozhodli ísť cestou nezávislosti, referendum dopadlo v prospech zachovania Sovietskeho zväzu, a tak to dopadlo i na Ukrajine, kde za zachovanie sa vyjadrilo 70 percent obyvateľov, približne toľko ako v Rusku, kde za hlasovalo 71 percent.

Lenže v roku 1991 kráčala história mohutnými krokmi. V auguste, mesiac po Bushovej návšteve, došlo k pokusu o štátny prevrat proti Gorbačovovi. Pokus to bol neúspešný, ale Gorbačova oslabil. Najsilnejším mužom sa stal ruský prezident Jeľcin, ktorý sa proti prevratu postavil. A zrazu bolo všetko inak. V decembri hlavy Ruska, Ukrajiny a Bieloruska, Jeľcin, Kravčuk a Šuškevič, Sovietsky zväz rozpustili. Pár dní predtým sa na Ukrajine konalo druhé referendum, v ktorom Ukrajinci jednoznačne hlasovali za nezávislosť.

História kráčala inak, ako to navrhoval Bush starší, a jeho júlový prejav dostal dodatočne posmešný názov Chicken Kiev Speech, niečo ako „Kuriatko a la Kyjev“. Bol to učebnicový príklad neodhadnutia vývoja.

Omyl Busha mladšieho

Najmä v našom liberálnom prostredí sa súčasný spor Západu s Ruskom zvykne vydávať za akési dokončenie zápasu s postkomunizmom, ktorý má reprezentovať práve Rusko. Ale vidíme, že politická rétorika dneška je presne opačná, akú sme počúvali po páde komunizmu.

V období pred Novembrom 1989, v čase nášho rigidného komunizmu, sme s napätím počúvali, čo hovorí Gorbačov, do ktorého sme vkladali nádeje. A oprávnene. Gorbačov súhlasil, že bývalé sovietske satelity, vrátane nás, môžu ísť svojou cestou. Súhlasil so zjednotením Nemecka. Sovietske vojská odišli z Československa. Po Novembri Václav Havel hovoril o tom, ako sa americkí vojaci z Európy vrátia k svojim mamičkám. Americkí a západoeurópski politici uisťovali Gorbačova, že NATO sa nerozšíri na východ „ani o palec“. A Sovietsky zväz sa rozpadol.

A kde sme dnes? Čím viac sa Sovietsky zväz či Rusko lúčili s komunistickou minulosťou, čím viac sa moc Kremľa vzďaľovala od nás na východ (keď Jeľcin rozpustil Sovietsky zväz, moc Kremľa sa od nás vzdialila o tisíc kilometrov), tým viac silnela liberálna propaganda o ruskej hrozbe. Nielenže sa NATO rozšírilo o bývalé sovietske satelity, vrátane Slovenska, čo by ešte nebol taký problém. Veľké rozšírenie NATO, vrátane vstupu Slovenska, sa udialo v roku 2004, na čo Rusko nijako nenamietalo. Prezident Putin navštívil Slovensko v roku 2005. Na stretnutí slovenskej vlády s Putinom, ktorého som sa zúčastnil, nebolo NATO žiadnym problémom.

Lenže tým sa rozširovanie neskončilo. Členom NATO sa mala stať aj Ukrajina a Gruzínsko. A v roku 2008 šiel americký prezident Bush mladší na summit NATO v Bukurešti s predstavou, že summit schváli akčný plán členstva (MAP) pre obe krajiny. Nestalo sa tak pre nesúhlas Nemecka a Francúzska. Za sedemnásť rokov od postoja prezidenta otca (Preboha, Ukrajinci, len sa netrhajte od Ruska) k postoju prezidenta syna (Ukrajina do NATO, spolu sa budeme brániť pred Ruskom). Tie postoje boli úplne opačné a oba boli extrémne. Ale Západ stále podporuje extrémny postoj Busha mladšieho a postoj jeho otca si už z pamäti vymazal.

Ozaj, a prečo je snaha o začlenenie Ukrajiny do NATO extrémny postoj? No lebo tá snaha predsa skončila extrémne zle. Nevšimli sme si?

Západ už predsa zápas o Ukrajinu v NATO prehral

Ukrajina získala v roku 1991 nezávislosť v hraniciach Ukrajinskej sovietskej socialitickej republiky, ktorej východné hranice veľkoryso nakreslili sovietski bolševici v dvadsiatych rokoch, aby miliónmi Rusov rozriedili  (západo)ukrajinský nacionalizmus. Vladimír Putin povedal pred pár rokmi, že touto politikou Lenin položil atómovú bombu pod základy Ruska. Preto sa po rozpade Sovietskeho zväzu ocitli milióny Rusov za hraniami Ruska. K tomu si pridajme začlenenie ruského Krymu do Ukrajiny Chruščovom.

Mladý ukrajinský štát mal po vzniku samostatnosti dobré vzťahy s Ruskom, za Jeľcina i Putina. Prezident Putin sa na Ukrajine tešil popularite.

Potom prišiel západoukrajinský banderovský nacionalizmus. Demonštrácie nacionalistov, aby ruská flotila odišla zo Sevastopola, v ktorom sídlila od konca 18. storočia.  Hrozby prezidenta Juščenka, že ruské lode už do sevastopolského prístavu nevpustí. Juščenkova prihláška Ukrajiny do NATO v čase, kedy bola podpora tejto myšlienky medzi ukrajinskými občanmi veľmi slabá. Americká podpora pre západoukrajinských nacionalistov, vrátane fašistov zo strany Sloboda. Majdan, ktorého snaha skoncovať s korupčnou vládou Janukovyča bola pochopiteľná, ale sprevádzaná ozbrojeným násilím, ohlásením záujmu o vstup do NATO, snahou potlačiť používanie ruského jazyka. Upálenie vyše štyridsiatich Rusov v Dome odborov v Odese banderovskými nacionalistami.

Ako to dopadlo? Krym bol anektovaný Ruskom, na Donbase sa hneď po Majdane vzbúrili Rusi najprv politicky, keď usporiadali referendum o svojej nezávislosti, hneď potom za podpory Rusov z Ruska aj vojensky. Stav občianskej vojny na východe Ukrajiny trvá sedem rokov.

Západ bol víťazom studenej vojny, Rusko bolo porazené a ponížené. O štvťstoročie neskôr utrpel Západ vo veci Ukrajiny v NATO porážku. Porážka je totiž obvykle cenou za vytýčenie nerealistických cieľov.

Západ to v podstate aj vie, len si to nechce priznať. Veď tam stále vládnu tí politici, ktorí sú za túto porážku zodpovední. Tak svoju nahotu zakrývajú heslom o nevypočítateľnosti Ruska. Je to nezmysel. Ruská reakcia bola nielen naprosto vypočítateľná, ona bola dokonca Ruskom avizovaná. Putin vytkol Američanom ich politiku v známom prejave na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007. Svoje výhrady zopakoval aj po bukureštskom summite NATO v roku 2008.

Žiadna nevypočítateľnosť. To len lídri Západu ignorovali fakt, že Rusi začali považovať prijatie Ukrajiny do NATO za nepriateľský akt a že Rusko nebolo porazené vojensky. Že táto jadrová mocnosť má vojensky na to, aby tento nepriateľský akt zamedzila.

Západ v tejto veci prehral.

Ako rozmýšľajú Rusi

Nedávno som sledoval britský seriál o cárovnej Kataríne Veľkej. Po víťaznej vojne s Turkami, ktorou Rusi ukončili ich moc na severnom pobreží Čierneho mora, knieža Potemkin viezol cárovnú na lodi ku Krymu a pripravoval ju na krásny výhľad na miesto, kde vyrastie prístav Sevastopoľ, v ktorom bude nasledujúce storočia kotviť ruská flotila. „Máťuška, uvidíš tú krásu…“ hovorí knieža. Zaujímavé, že tvorcovia seriálu majú viac zmyslu pre ruskú históriu ako tvorcovia západnej politiky.

Ak niekto nevie nič o histórii, tak pri ukrajinskom tlaku na Rusov, aby odišli zo Sevastopoľa, iba pokrčí polecami. Veď je to územie Ukrajiny, tak čo? Viete, čo si o tom mysleli Rusi, ktorí vedia, že Krym dobyli oni, a že oni ho ubránili v polovici 19. storočia v Krymskej vojne pred Britániou a Francúzskom (čiže pred Západom), ktorí vedia, že v Krymskej vojne zahynulo vyše stotisíc Rusov? Čo si mysleli, keď ich západoukrajinskí nacionalisti chceli vyhnať zo Sevastopoľa? Mysleli si, že sa im snáď sníva.

Z ktorého paralelného vesmíru pochádzajú politici, ktorí veria, že jadrová mocnosť napokon nezareaguje silou?

Moralizátorstvo a romantizácia problému

Diskutéra, ktorý upozorňuje na tieto okolnosti, zvyknú naši liberáli pobúrene obviňovať, že priznáva Rusom právo vetovať vstup svojho suseda do NATO. Lenže to tak vôbec nie je. Nikdy som nevyjadroval súhlas s konaním Ruska. Ide však o to, že takúto reakciu Ruska na kroky Západu bolo možné očakávať. Na toto upozornenie liberáli nikdy nereagujú, ponúknu len rituálne odsúdenie Ruska a pokračovanie politiky, ktorá viedla k súčasnému neutešenému stavu.

Liberáli tiež vytrvalo obchádzajú skutočnosť, že pred začiatkom pokusov o vstup Ukrajiny do NATO boli vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom bez väčších problémov. Ukrajina si naozaj vládla sama, nebola pod nejakou ruskou čižmou. Neobstojí ani liberálne romantické štylizovanie Ukrajiny do polohy bytosti, ktorá sa rozhodne sama. Téma NATO totiž automaticky delí Ukrajinu na dve politické entity, západnú, ktorá je za, a východnú, ktorá je proti. A to delenie viedlo až ku krvavému konfliktu. O tom sa liberáli bránia hovoriť. Vždy hovoria iba o ruskej agresii, iste, tá tam je, ale je tam i občiansky, vnútroukrajinský konflikt na Donbase. Pokiaľ sa to neprizná, diskusia nebude racionálna.

A čo Maďari na juhu Slovenska?

Občas sa stretávam i s reakciou typu: a čo Maďari na juhu Slovenska? To vari majú právo odtrhnúť sa? Aj to je nemiestna poznámka.

Nie, nemajú také právo, veď také právo nepriznávam ani Donbasanom. Ale dodávam, že nie som správnym adresátom týchto poznámok. To nech hovoria takému Jánovi Slotovi. Patrím ku generácii kresťanských politikov, ktorí vždy pôsobili tak, aby sa Maďari na juhu Slovenska cítili ako plnoprávni občania Slovenskej republiky. Nikto z nich neprišiel o život ako Rusi v Odese, garantovali sme im primerané právo na používanie svojho jazyka, integrovali sme Slovensko do tých medzinárodných štruktúr, kde si želali ísť i oni. To pomajdanská ukrajinská politická reprezentácia vo vzťahu k ukrajinským Rusom celkom povedať nemôže.

Ukrajina i Západ sú v pasci

Politika sa prezrádza jazykom. Ukrajinské vlády sa zakuklili ako zámotok do úplne nerálneho jazyka. Hovoria o návrate Krymu do Ukrajiny ako reálnej možnosti, pričom je to nezmysel. Od okamihu anexie to už nie je možné, ak teda vynecháme možnosť svetovej vojny. Obyvatelia Krymu sú väčšinou Rusi, ktorí považujú Krym za ruský a za ruský ho považuje celé Rusko. Je to postoj, ktorý spája celé politické spektrum v Rusku. Nevráti ho prezident Vladimír Putin a nevrátil by ho ani teraz väznený hypotetický prezident Alexej Navaľnyj. Sú v tom zajedno.

Navyše ukrajinské vlády si naďalej odcudzujú obyvateľov Krymu. Krym bol desaťročia zásobovaný vodou z Dnepra cez Severný krymský kanál, vybudovaný v 50. rokoch. Po anexii Krymu Ruskom Ukrajina zavrela kohútik, Rusko muselo zabezpečiť náhradné riešenie.

Podobne je na tom Ukrajina vo vzťahu k obyvateľom Donbasu. Straty na životoch sú okolo 10 tisíc. Ľudia, ktorí tak dlho na seba strieľajú, nebudú chcieť žiť spolu. Dôchodcovia z Donbasu si musia chodiť pre svoje dôchodky na územie kontrolované ukrajinskou vládou, na pošte na Donbase ho nedostanú.

Západ je tiež v slepej uličke. Amerika podporuje Ukrajinu materiálne a vyzbrojuje ju. Ako však reagovali západní lídri na výzvu prezidenta Zelenského na schválenie MAP pre Ukrajinu? Nastalo veľké ticho. Mlčal francúzsky prezident Macron, ktorý pred niekoľkými rokmi označil stav NATO ako „klinickú smrť“. Mlčala nemecká kancelárka Merkelová, ktorá stavia s Rusmi Nordstream.

A nemožno sa im čudovať. Majú garantovať vojenskú pomoc v prípade konfliktu krajine, ktorá fantazíruje, že zoberie susednej jadrovej veľmoci späť Krym?

Bidenov jazyk je voči Rusom veľmi drsný, ale Biden na Zelenského výzvu nereagoval. Už trinásť rokov platí politická deklarácia o tom, že Ukrajina a Gruzínsko budú členmi NATO. Táto deklarácia je opakovane potvrdzovaná na summitoch NATO. Akčný plán členstva však nikto schváliť nechce.

Čo možno čakať od Ruska

Čo možno čakať od Ruska? A čo od jeho občanov? Autoritatívnosť ruského režimu neznamená ľahostajnosť k mienke Rusov. Aj v Rusku je verejná mienka a vládnuce elity ju vnímajú. Ruskí občania podporia také kroky Ruska, vrátane vojenských, ktoré budú vnímať ako ochranu príslušnosti Krymu k Rusku. S najväčšou pravdepodobnosťou občania podporia i kroky, o ktorých budú veriť, že chránia Donbas pred hypotetickým násilným dobytím ukrajinskou armádou. Preto takéto kroky Ruska nemožno v budúcnosti vylúčiť.

Hovorí sa i o variantách, že Rusko zaútočí na Ukrajinu vo väčšom rozsahu, v snahe dobyť nové územie. Bola by to z jeho strany obrovská chyba, Rusko by nebolo schopné vysvetliť svoj postup ako morálnu kauzu a vláda by nemohla rátať s podporou ruských občanov. Nehovoriac o tom, že ukrajinská armáda by sa úspešne bránila a mala by podporu občanov Ukrajiny. Ruská vláda zatiaľ nezvykne takéto chyby robiť.

Turecký prezident Erdogan sa s ukrajinským prezidentom Zelenským stretáva pravidelne minimálne raz do roka. Foto: TASR/AP

Epizódka na záver

Turecký prezident Erdogan včera v rozhovore ubezpečil ukrajinského prezidenta Zelenského, že Turecko nikdy neuzná anexiu Krymu. Človek si hneď spomenie, že pred dobytím Krymu v 18. storočí sa na Kryme rozprestieral tatársky chanát, ktorý bol vazalom tureckého sultána. Tým sa skončila vo východnej Európe vláda islamu a tiež stáročný obchod so slovanskými otrokmi. V Krymskej vojne v polovici 19. storočia pomáhali Francúzom a Britom proti Rusku aj Turci. Dá sa pochopiť, že dnes si želajú radšej ukrajinský Krym ako ruský. Turci pred pár mesiacmi pokojne podporovali Azerov pri dobýjaní väčšiny Náhorného Karabachu a vyháňaní Arménov. To, že Arménom ostalo z Karabachu aspoň niečo, zariadili na poslednú chvíľu Rusi.

Občas je svet zložitejší, ako sa zdá. Občas, ako v tomto prípade, je jednoduchší.

Vydržte, hlasujete...

Ďakujeme za váš hlas...

Už ste hlasovali...

0

To najlepšie
zo Štandardu

Štandard

Prihláste sa na odber
najlepších článkov týždňa
na denníku štandard.